Jan Mühlfeit: Bill Gates sa ma nepýtal, či som sa to naučil na dejepise. Zaujímalo ho, či som problém vyriešil

Pracoval 22 rokov pre spoločnosť Microsoft, v rokoch 2007 až 2014 dokonca ako prezident pre Európu. V súčasnosti je globálnym stratégom, koučom a mentorom. Spolupracuje s českým olympijským tímom, manažérmi spoločností či Adelou Banášovou.

V Košiciach sme Jana Mühlfeita stretli na Základnej škole L. Novomeského. Spolu s kolegyňou Katarínou Novotnou prednášali žiakom o tom, ako funguje náš mozog, čo je vlastne talent a ako odbúrať stres tak, aby vedeli využiť svoj potenciál. Deti najviac zaujímalo to, aký je Bill Gates naživo: „Je to normálny človek. Hovoril mi: Jan, ak nevieš, či máš niečo urobiť, urob to – vždy môžeš prosiť o odpustenie. Chyba je výsledok ako každý iný, netreba ju démonizovať.”

Prečo ste sa rozhodli ukončiť svoju 22-ročnú kariéru v Microsofte?

Na túto otázku odpovedám vždy s nadsázkou, že ani Jaromír Jáger nebude hrať NHL v šesťdesiatke. Veľa manažérov chce pracovať až do 70-tky, no ja som nechcel a keď som sa po 22 rokoch vo firme rozhodoval, či ostať, alebo nie, zavážili dve veci. Ak by som sa rozhodol ostať v Microsofte, musel by som ísť do Ameriky, pretože v Európe som mal jeden z najvyšších postov. V tom období mi zomrel otec a to ma viac utvrdilo v tom, že chcem v živote robiť aj niečo iné.

Ako ste sa vypracovali na svoju pozíciu?

Pracovný systém je stále taký istý – zamestnancom sa ukážu slabiny, ktoré treba zlepšiť, a tak to ide dokola. Keď som prevzal oddelenie strednej a východnej Európy, tak tento región bol na 5. až 13. mieste na svete, viedol si priemerne. Ja som dal ľuďom, ktorých som mal na starosti, urobiť Gallupove testy Strengthsfinders testy, aby robili tú istú prácu, ale spôsobom, ktorý ich baví a zodpovedá ich silným vlastnostiam. Tak sme sa stali štyrikrát najlepším regiónom Microsoftu. Ak ľudia robia prácu, ktorá ich baví, sú šťastnejší a produktívnejší. Keď sme v roku 2003 mali s 2 000 ľuďmi väčší zisk než americký tím, rozhodol sa Bill Gates aplikovať tento spôsob všade. Pozitívny leadership nie je o tom, čo má človek na vizitke, ale kto za ním ide, líder je definovaný následníkmi. Tí potrebujú sebarealizáciu a inšpiráciu – víziu, ktorí ešte nie je, ale verí jej líder a aj jeho tím.

Prečo ste sa nakoniec rozhodli naplno venovať koučovaniu?  

Koučoval a mentoroval som už 20 rokov v rámci Microsoftu aj mimo neho. Po odchode z firmy som nevedel konkrétne, čo budem robiť. Ak by mi niekto pred tromi rokmi povedal, že budem koučovať olympijský tím, neveril by som tomu. O to menej by som veril, ak by mi niekto povedal, že budem pracovať s deťmi. Ale veci sa tak zariadili – s Katkou sme sa stretli vo firme, kde som robil kouča pre dospelých. Stačil jeden obed a veci sa pohli tak, že teraz je práca s deťmi jednou z mojich hlavných aktivít. Deti sú ako špongie, ktoré nasávajú všetky informácie, ale keď sa im niečo nepáči, povedia to. Samozrejme, práca v Microsofte ma veľmi bavila a doteraz využívam množstvo vecí, ktoré som sa vo firme naučil. Aj teraz pracujem 10 až 12 hodín denne, ale mám menej stresu.

Máte ešte kontakt s IT svetom?

Áno, s IT komunitou som stále spätý a som v kontakte. Pracujem pre investičný fond Atlantic Bridge, ktorý investuje do IT, start-upov. Vediem aj semináre pre veľké spoločnosti. Sféru IT dnes vidím z pohľadu trendov a toho, čo to bude znamenať pre vývoj spoločnosti, kam sa posunie.

Aká je Vaša predstava toho, ako sa bude spoločnosť vyvíjať?

Biznismenom hovorím, že ak chcú vedieť, ako bude vyzerať budúcnosť o 10 rokov, nech sledujú svoje deti. Mladá generácia využíva technológie sofistikovanejšie než ich rodičia. Aj ľudia, ktorí učia IT možno užívateľsky vedia menej než ich žiaci. V budúcnosti bude len jedna istá konštanta – zmena, preto je potrebná schopnosť firmy rýchlo sa učiť nové veci a na to zas potrebuje zamestnancov vo flow a s otvoreným potenciálom.  

V rámci našej novembrovej témy mám na Vás poslednú otázku: Ako bude podľa Vás vyzerať metropola budúcnosti?

Začal by som knihou Richarda Floridu Who is your city. Tento kanadský profesor v nej hovorí, že človek počas svojho života má tri rozhodnutia – akú prácu bude robiť, kto bude jeho životným partnerom a who is your city – kde si vyberie žiť. Ľudia podľa neho chcú žiť v mestách, kde je energia. Príkladom je Berlín, ktorý bol pred 25 rokmi nudné mesto a teraz sa tam stretávajú peniaze, technológie a kreatívne myšlienky. Práve kreatívu a umelcov však treba prepájať s inými sférami. Na škole nás učia všetko v priehradkach, ale ani mňa sa Bill Gates nepýtal, či som sa niečo naučil na dejepise alebo matematike – zaujímalo ho len, či som problém vyriešil. Metropola budúcnosti bude o technológiách, mladých generáciách, shareovanej ekononike, ale aj o konvergencii ideí a generácií. To, že mladá generácia možno rozumie technológiám lepšie než stará, neznamená to, že nemôžu tieto generácie fungovať spolu. Aj vo firmách dnes sa veľa ľudí sťažuje, že mladí ľudia sú inde a nerozumejú im. Budúcnosť by mala byť interoborová aj medzigeneračná. Netreba sa báť ani umelej inteligencie, pretože roboty nahradia rutinnú prácu, ale budú absentovať emócie, a preto je človek potrebný. Metropola budúcnosti nie je o technológiách – tie sú len nutnou podmienkou, ktorá ale sama o sebe nie je dostačujúca.