Sestra Furiková pracuje na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie už 50 rokov: „Myslela som si, že po týždni odtiaľto ujdem“

Úžasná, usmievavá, skromná a obetavá. Presne taká je Katarína Furiková, ktorá pracuje na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie Nemocnice AGEL Košice-Šaca úctyhodných 50 rokov. A hoci za ten čas zažila aj ťažké chvíle a čoskoro oslávi sedemdesiatku, pracovať plánuje dovtedy, kým jej to zdravie dovolí.

Furikovej rozhodnutie stať sa sestrou ovplyvnila situácia v rodine. Katarínina mama bola chorá, a preto sa už odmalička stretávala so zdravotnou starostlivosťou. A hoci ju to ťahalo aj k matematickým odborom, napokon nastúpila na vtedajšiu Krajskú zdravotnícku školu na Kukučínovej ulici v Košiciach. Po ukončení štúdia v roku 1974 začala pracovať v Nemocnici AGEL Košice-Šaca.

„Pôvodne som sa chcela zamestnať na novorodeneckom oddelení, keďže som bola detská sestra, ale nemali voľné miesto. Nastúpila som teda na Kliniku popálenín a rekonštrukčnej chirurgie, kde boli hospitalizované aj deti. Na svoj prvý deň si spomínam dodnes. Myslela som si, že po týždni odtiaľto ujdem. Na oddelení boli detičky s ťažkými popáleninami na tele aj na tvári. V škole sme sa učili o popáleninách asi tri riadky, v praxi sme sa ale stretávali s ťažkými úrazmi, čo bolo náročné zvládať aj po psychickej stránke. Pozerať sa na utrpenia detí a ich bolesť. No keď ma po pol roku chceli preradiť na novorodenecké, na ktoré som sa pôvodne hlásila, nešla som, pretože na popáleninách som si už zvykla. Bol tu a aj stále je úžasný kolektív,“ vyjadrila sa pani Furiková, ktorá na jednotke intenzívnej starostlivosti pracovala dlhých 35 rokov a teraz pôsobí ako sestra pri lôžku. Za ten čas sa starala o tisíce pacientov, ktorým bola častokrát aj druhou mamou, keďže niektoré deti ležali na oddelení mesiace, niekedy aj rok.

„Od začiatku som bola v nemocnici spokojná a stále aj som. Už by som nemenila. Aj teraz máme na oddelení deti s termickými úrazmi, ale rozsahy popálenín sú menšie. Predtým bolo veľa prípadov, ktoré sme prijímali po obarení na zabíjačkách či s ranami, ktoré vznikli z nepozornosti počas vyvárania plienok. Toto teraz nie je,“ priblížila sestra.

Pacienti boli jej druhou rodinou

Za najkrajšie dni považuje Katarína tie, keď pacientov prepúšťajú domov. Rovnakú radosť jej robia aj stretnutia s niekdajšími pacientmi, keď vidí, že sa im darí.

„Spomínam si na asi 10-ročné dieťa, ktoré bolo až trikrát resuscitované a dnes je z nej úspešná manažérka. Nedokážem zabudnúť ani na také momenty, keď som hospitalizovanému dieťaťu varila v nočnej službe lečo, keďže vtedy boli naše popáleniny jediné na Slovensku a rodičia nemohli byť hospitalizovaní so svojimi deťmi, preto mali pri dlhom pobyte na našom oddelení chuť na domácu stravu. Mali sme tu aj chlapca, ktorý nechcel nič jesť, len chlebík s masielkom. Sú to drobnosti, ale zostanú vám v pamäti. Pacienti boli ako naša rodina. Boli to dlhé hospitalizácie, teraz sú kratšie, keďže, našťastie, aj rozsahy popálenín sú menšie, ako kedysi,“ povedala Katarína, ktorá sa od náročnej práce dokáže odreagovať v prírode. Rada chodí do lesa, miluje prácu v záhradke a svoje vnúčatá, ktoré ju robia šťastnou.

A aký má odkaz pre svoje začínajúce kolegyne?

„V práci sme úžasný kolektív. Mnohí tu pracujú 20, 30 či 40 a viac rokov. Pracovať budem dovtedy, kým mi to zdravie dovolí. Nerada sedím doma medzi štyrmi stenami, najradšej pomáham pacientom. Aj nové kolegyne, ktoré prídu od nášho tímu, tak dopadnú. Prácu na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie si zamilujú rovnako, ako ja. Keď mám medzi službami tri dni voľna, cnie sa mi do práce,“ dodala na záver sestra, ktorú si jej kolegyne nevedia vynachváliť.

„Katka počas svojho 50-ročného pôsobenia vyškolila množstvo sestier a svojou pracovitosťou dokázala, že je výnimočná, empatická, ochotná a skvelá žena, ktorej patrí úcta. Ďakujeme jej nielen za obetavú ošetrovateľskú starostlivosť, láskavý a profesionálny prístup k pacientom, ale aj za pridanú hodnotu, nasadenie a taktiež aj za úspešné zvládnutie situácie v súvislosti s ochorením COVID-19. Môžeme povedať, že keď pred päťdesiatimi rokmi prekročila prah popáleninového oddelenia, stalo sa jej to osudným a pre nás aj pacientov to bol dar z nebies,“ vyjadrila sa v mene kolektívu vedúca sestra Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie Nemocnice AGEL Košice-Šaca Mgr. Anna Tóthová.