Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Gabriela umiera, no aspoň s vedomím, že démon je navždy porazený. Je to však naozaj tak?

32. kapitola

,,Buďte triezvi a bdejte!

Váš protivník, diabol, obchádza ako

revúci lev a hľadá, koho by

zožral.“

1.Petrov 5:8

Do konca dňa sa Viktor pri Gabriele neukázal. Nemohol sa na ňu ani pozrieť. Nemohol sa pozerať na to, ako umiera. Lesiina vidina ho hlboko zasiahla, pretože vidieť, ako Gabriele démon ubližuje, bolo nad jeho sily. Ako jej ON ubližuje…

Pokúsil sa ju opäť oslabiť tým, že na to zneužil jeho a keď ju potom Viktor uvidel na tej chodbe polomŕtvu a držal ju vo svojom náručí celú od… krvi… a…

Teraz zomiera. Kvôli nemu. Podarilo sa jej zahnať démona, no vyberá si to svoju daň. Krutú daň, ktorú by ktokoľvek nezaplatil. Obetovala sa rovnako ako Ellinor.

,,Si tu celkom sám, Privolávač. Predpokladala som, že budeš s ňou. Tu by som ťa nečakala ani omylom.“

Pri tom hlase sa Viktor len neochotne otočil od vitrážového okna umiestneného za oltárom kaplnky, v ktorej sa schovával. Tu mal istotu, že ho nenájdu. Teda až do tejto chvíle. Omyl. Stará vševediaca abatiša bola jasnou výnimkou. Vyhrabala by ho aj zo samotného pekla, ktorému by sa momentálne najradšej dobrovoľne odovzdal.

,,Chcem byť sám,“ odpovedal jej jednoducho. ,,Vaša Nefilim je v dobrých rukách.“

,,Potrebuje ťa,“ povedala mu zmierlivo a prisadla si k nemu, hoci o to nestál a ani ju k tomu nevyzval. Ona tu však je doma.

,,Čím ďalej od nej budem, tým jej bude lepšie.“ Sarkastický tón na seba nenechal dlho čakať. ,,Pomodlite sa, abatiša, nech ju ten váš Boh prijme radšej k sebe a nech si ju pre seba neuchmatnú Mavky ako jej predchodkyňu. Obávam sa, že ma bude chodiť strašiť.“

,,Je to aj tvoj Boh,“ opravila ho a zvyšok jeho monológu ignorovala.

,,No keď myslíte,“ pokrčil plecami a ani na ňu nepozrel.

,,Nerúhaj sa človeče, si v dome Pána!“

,,Pozrite,“ konečne sa na lavici natočil tak, aby na ňu uvidel. ,,Keď sa začali diať tie veci okolo Gabriely a mňa, priznám sa, začal som už aj pomaly veriť, že tam hore existuje niekto, kto tomu všetkému šéfuje. Ale teraz… máte pocit, že toto je jeho vôľa? Obeta a smrť?“

,,On obetoval svojho jediného syna, aby nás vykúpil,“ opravila ho pokojne, pretože vedela, že vo svojom vnútri veľmi trpí. ,,Takže o tom musí niečo vedieť. Kto sme my, aby sme pochybovali o jeho vôli.“

,,Pozrite,“ zopakoval a pritom si vzdychol. Hľadal správne slová. ,,Dokedy sa musí história opakovať, aby sme pochopili, že niečo nerobíme správne? Boží syn… Ellinor… teraz Gabriela… a ľudstvo predsa speje do záhuby, nech by sa obetoval ktokoľvek.“

Na chvíľu nastalo ticho, prerušované len pukotom sviečok na oltári či vŕzganím lavice, keď sa v nej Viktor nervózne pomrvil. Až po chvíli, keď si už myslel, že sa mu ju podarilo konečne umlčať, povedala:

,,Boží syn sa obetoval za celý svet. Ellinor sa obetovala za nás a Gabriela zase za vás. Je to nádej, ktorá predchádza obete a nádej predsa zomiera posledná.“

,,Ale ja nechcem, aby zomrela!“ zvolal nakoniec zlomeným hlasom a schoval si hlavu do dlaní.

,,V čase, keď sa Ellinor rozhodla obetovať tým, že vymenila svoju životnú silu za to, že porazila a uväznila démona, sa diali strašné veci,“ prežehnala sa abatiša hneď trikrát, kým pokračovala. Dúfala, že sa mu uľaví. ,,V okolí mizli deti. Novorodenci, dojčatá či deti, ktoré už vedeli rozprávať. Ich telá nachádzali len tak pohodené v lese, zbavené krvi a orgánov. Išlo o rituálne obetovanie malej ľudskej bytosti.“

Viktor v momente spozornel. Zložil si ruky do lona a oprel sa dozadu o lavicu. Nič nehovoril. Iba počúval.

,,Matky, utrápené žiaľom, otcovia, zlomení bolesťou zo straty a zneuctenia svojich milovaných.“ Vzdychla si, no pokračovala. ,,Boli to temné časy. Veľmi kruté, keď nik nevedel, čo nastane ďalší deň. Ľudia sa báli a nepúšťali svoje deti z domu. Niekoľko z nich sem pravidelne chodievalo a prosilo, aby ich ukryli pred diablom. Jemu pripisovali, čo sa dialo a čím väčší strach mali, tým silnejšie bolo zlo.“

,,Prečo mi to všetko hovoríte? Mám sa snáď ľahšie zmieriť so stratou Gabriely?“ precedil pomedzi zuby a začal v ňom narastať hnev. No ona len záporne pokrútila hlavou.

,,Nie, no chcem, aby si pochopil, prečo sa Ellinor obetovala.“

,,Tak pokračujte,“ vyzval ju nakoniec a v hlave sa snažil poskladať si celý príbeh.

,,Smrť sa šírila po okolí a sestry z kláštora, na čele s Ellinor, sa snažili pomôcť. No jedného dňa démon zaútočil v plnej sile a pred očami samotnej Ellinor zabil dve rehoľné sestry. Zbavil ich očí, oskalpoval ich a vzal im dušu. Ich telá roztrhal a kúpal sa v ich krvi.“

,,Hovoríte to, akoby ste pri tom boli,“ zapochyboval.

,,Pôvod mojich vedomostí ťa nemusí trápiť, no vedz, že to tak bolo. Dedinčanom sa nakoniec podarilo chytiť jedného sedliaka, ktorý bol zodpovedný za únosy detí a za rituálne vraždy a obvili ho z bosoráctva a obcovania s diablom. Upálili ho a jeho dušu sa Ellinor podarilo naveky uzamknúť v jednom z artefaktov, ktoré sama vyrobila. Artefakt s jeho dušou potom ukryla a trúfam si povedať, že vieš, v ktorom dome sedliak býval.“

,,Gabrielin dom,“ odpovedal, pretože to už vedel.

,,Správne. Neskôr, keď sa Ellinor obetovala a zamkla démona do druhého artefaktu, potrebovala ich od seba oddeliť a ukryť na inom mieste. Tak sošku, v ktorej bol démon, ukryla v katakombách pod sedliakovým domom a artefakt so sedliakovou dušou pod domom Privolávača.“

,,Pod domom koho?!“ Viktor si myslel, že iba zle počul.

Pokračovanie na str. 2.