Profesor Mangesh Bhide: Každý patogén chce napadnúť náš mozog

Mali ste v tom čase nejakú predstavu o Slovensku? O tunajších pomeroch?

No jasné. Vy si myslíte, že Slovensko je neznáme, ale Československo bolo stále známe. Napríklad všade v Indii sme mali Jawy a československé električky boli istý čas v Kalkate. Poznali sme Martinu Navrátilovú, Martinu Hingisovú a aj Jana Železného. A ešte sme poznali vašu nežnú revolúciu. Keď sa rozdelili India a Pakistan, to bol v tom čase najväčší masaker. A jediná krajina, ktorá sa rozdelila mierovo, bolo Československo a my sme o tom vedeli. Aj deti sa o tom učili.

Výskum ste následne realizovali v Španielsku. Prečo ste neostali v Madride?

Pôsobil som tam, robil som tam výskum a tu som prišiel na obhajoby. No a potom prichádzali eurofondy. A môj školiteľ v Madride Pedro mi vraví: pozri, tu máme peňazí, koľko chceme, ale stále tu nebudeš mať zázemie. A keďže on vedel, ako eurofondy fungujú, poskytol mi know how, nech rozbehnem proteomiku v Košiciach. Urobili tu zo mňa šéfa a fakt prišli milióny. A bolo na mne, ako ich investujem v oblasti proteomiky. Prakticky mi povedali: Gazduj, a ja som gazdoval.

Vždy ste chceli byť vedec?

Chcel som byť chirurgom. Aj som v rámci praxe – dobročinnej aktivity v Bombaji, kastroval túlavých psov. Denne som urobil ako študent niekoľko kastrácii a ešte mi bolo stále málo. (Smiech.)

A prečo ste sa potom nestali chirurgom?

Lebo by som musel bývať v Bombaji. Chirurgia je tam len pre bohaté paničky a pre ich psov a mačky, nie pre kravy, ovce či kone.

Ste tu spokojný?

Áno.

Čo vás na vede najviac baví?

Že nikdy nie je koniec. Stále prichádza niečo nové.

Je to však dosť uspokojujúce? Laik to vníma tak, že len málokto má šťastie na veľký objav. Že vedec akoby stále len niečo hľadal a nemalo to koniec. Nevidíte za sebou hmatateľné výsledky, je to celé také efemérne.

No ono je pekné, ak niečo objavím. Samozrejme. Alebo ak vyviniem nejaký liek. Ale je to o šťastí. Brutálnom šťastí, čo nemá každý. Väčšina objavov je vždy výsledkom toho, že je človek buď obrovský génius, alebo je to náhoda. A ja, bohužiaľ, nemám to šťastie ani nie som génius. (Smiech.)

A pochopil som už, že veda nie je len o tom niečo objaviť, ale aj o tom naučiť ďalšiu generáciu správnym zvykom etiky vo vede. A odovzdať jej know how, aby ho udržiavala. Ak by hocijaký člen môjho tímu urobil len toto, tak robil svoju prácu excelentne. Prvé, čo učím doktorandov je, že je zbytočné umelo si vyrábať výsledky. Majú celý život pred sebou na hľadanie. Dúfam, že to dodržiavajú.

Získali ste teraz ocenenie Inovačného centra. Čo pre vás znamená? Predsa len, vedcov si verejnosť nevšíma, človek vedca v podstate ani bežne nestretne. Je to akési zadosťučinenie?

Vedecká práca je taká. My nechceme byť viditeľní. A ani nám to nechýba. Vedci by nemali byť na piedestále.

Ako vyzerá váš pracovný deň ako vedca?

No, mal by vyzerať inač, ale bohužiaľ tak nevyzerá. Chcel by som skúmať, no píšem projekty –litánie. Musím podať aspoň 15 projektov, aby som udržal chod laboratória. A je to pre vedca devastujúce, lebo sa nevie sústrediť na bádanie. Ja by som rád sedel pri prístrojoch a rozmýšľal. Meditoval by som viac nad výsledkami. Ale ten čas nemám. Keď som ho mal počas doktorandského štúdia, vtedy bol môj progres vo vede úžasný, už nie je.

A nikdy ste neuvažovali o tom robiť v súkromnom sektore komerčnú vedu?

Navonok tam naozaj vidíte milióny, ale je tam množstvo reštrikcií, nemáte voľnosť, akoby ste pracovali pod kamerou. Lebo investor nebude investovať do vášho dlhého bádania, chce výsledky. To sa mi nepáči.

Na čom aktuálne pracujete a snívate, že by sa vám to podarilo?

Teraz pracujeme najmä na tom, ako transportovať liek do mozgu, aby sme zabili patogén, keď už je tam uhniezdený. Je to ťažké, riešime to prakticky 5-6 rokov v rámci európskych projektov. Máme pekne vybavené laboratórium, nie som ani veľmi na západe ani na východe, je tu progres a doktorandi majú, čo potrebujú.