November ’89: Ako na toto obdobie nazerá didaktika dejepisu?

Tridsaťpäť rokov po páde totality nemalá časť slovenskej verejnosti opätovne inklinuje k totalitným, autoritatívnym a nedemokratickým spôsobom vládnutia. Ako v tejto súvislosti hodnotí odborníčka význam vzdelávania o demokracii?

„Ak dovolíte, budem citovať zo spomínanej e-učebnice, lebo na túto otázku odpovedám hneď v jej úvode: Naša súčasnosť môže pôsobiť dojmom, že ohrozenie hodnôt demokracie patrí už len do dejepisu, a teda podujatia organizované každoročne pri príležitosti 17. novembra sú viac-menej formálne a ich cieľom je oslava demokracie a jej hodnôt, ktoré sú pre nás samozrejmé, sú tu stále prítomné a my si ich len pripomíname. Opak je však pravdou. Tieto hodnoty sú tu prítomné dovtedy, dokiaľ si ich pripomíname, a kým sa k nim hlásime, a teda existujú práve preto. Existujú, kým si ich pamätáme, kým existujú v ľudskej/kolektívnej/individuálnej pamäti,“ zdôrazňuje Alžbeta Śnieżko.

Dodáva, že konštruovanie prezentácie minulosti smerom k žiakom a študentom na hodinách dejepisu v základných a stredných školách je vysoko odborný proces, ktorý je pre udržanie demokratickej spoločnosti nevyhnutný a esenciálny.

„Nevyhnutný preto, že možností, kde prichádzame do styku s historickými informáciami, je veľa, ale jedinou inštitucionalizovanou formou vytvárania, odovzdávania a zachovávania historického vedomia je školský dejepis. Esenciálny preto, že neexistuje iný spôsob, ako zistiť, čo by pre našu súčasnosť znamenala strata demokracie alebo pre človeka strata základných ľudských práv (okrem možnosti zažiť to znovu), ako pozrieť sa, čo to pre nás znamenalo v minulosti, a teda neexistuje iný spôsob, ako porozumieť našej prítomnosti a možnej budúcnosti, než skúmaním toho, čoho výslednicou je naša súčasnosť.“

Podceňovanie významu učenia o minulosti

Pri tomto uvažovaní musíme dospieť k otázke, ako k „nevyhnutnosti“ dejepisu pre udržanie demokratickej spoločnosti pristupujú politické elity, ktoré svojimi rozhodnutiami prideľujú učeniu o minulosti dlhodobo jednu až dve vyučovacie hodiny týždenne.

„Dejepisári a dejepisárky, ale aj moji kolegovia a kolegyne z akademického prostredia sa už akosi s touto dlhodobou tradíciou podceňovania učenia o minulosti zmierili. Ako učiteľka a didaktička dejepisu si uvedomujem, že humanitní vedci a vedkyne, a tiež učitelia a učiteľky humanitných predmetov možno nezachraňujú denne ľudské životy či nevyvíjajú počítačové technológie, ktoré menia svet, avšak svojím výskumom a edukáciou mladej generácie do veľkej miery prispievajú k tomu, aby napríklad lekári, inžinieri a vlastne my všetci sme mohli svoju prácu vykonávať slobodne. Z tejto perspektívy neexistuje v rámci všeobecného vzdelania dôležitejší predmet ako dejepis a občianska výchova. Som presvedčená o tom, že potrebujeme dejepisárov a dejepisárky, ktorí veria tomu, že môžu zmeniť svet,“ uzatvára Alžbeta Śnieżko.