Dušan Š. Baláž vystavuje v Slovenskom technickom múzeu pod názvom „Priznal som farbu a vyložil karty“ vyše 90 svojich diel z ostatných piatich rokov. Podľa očakávania sú poctou žene, no stále viac v dielach uplatňuje minimalizmus, v ktorom plánuje pokračovať. Čo si myslí o súčasnom umení, ako vládze toľko tvoriť a čo je preňho v tvorbe otčenášom?
Je to výstava jubilejná, bola veľká oslava? Dá sa povedať, že víno tieklo potokom?
Tak 75-ka… každý, kto má pozná, vie, že každých 5 rokov robím veľkú výstavu a keď mám pocit, že som sa v tvorbe posunul aspoň o milimeter ku väčšej kvalite, je dobre. Zdá sa, že sa to opäť podarilo. Samozrejme, z tém opäť vyhrala žena, ktorej vzdávam hold celý život. Bez vás by sme tu neboli. V podstate som „priznal farbu, vyložil karty“ a ponúkam divákovi emóciu farby, čiary a ženy. Nájdu sa tu však aj filozofické momenty.
Na samotnú vernisáž prišlo takmer tristo ľudí, človek má za život množstvo priateľov. Trošku toho už na mňa bolo veľa. A veru, víno tieklo potokom a myslím, že sa všetci dobre cítili.
Tebe je najlepšie v tvojom mikrosvete v Galérii VEBA, však?
Presne, za tie roky som si vytvoril svoju krásnu bublinu, kde sa s priateľmi stretávame, žijeme spolu. Kedykoľvek prídu, spomíname… Keby tak ľudia žili, vieš, v tom pozitívnom slova zmysle, svet by bol hneď krajší. Teraz je akási škaredá zlá doba, ktorú ja nemám rád. Radšej trávim dni s krásnymi ľuďmi. A na nich vidím, že umenie chcú a potrebujú vidieť.
Mal si aj výstavy bez názvov obrazov, teraz si to urobil inak. Prečo?
Ja diváka stále učím, aby sa trošku zadíval do obrazov, našiel tam niečo svoje, čo zažil. A vždy do obrazu niečo zakódujem. Keď som však nedal názvy, ľudia boli nešťastní. Mám rád, keď pri dielach diskutujú a nachádzajú nové významy. Mne úplne stačí, ak zo všetkých obrazov na výstave človeka osloví aspoň jeden. Potom viem, že to stálo za tú námahu.
Je obdivuhodné, že tu prezentuješ približne 90 nových diel, ktoré si vytvoril od ostatnej výstavy pred piatimi rokmi. Ako to, že vládzeš toľko tvoriť?
Myslím, že už trochu strácam energiu. Ale každý ma provokuje, že Dušan, to je tam hore, ešte tú osemdesiatku musíš dobojovať a urobiť rozlúčkovú výstavu.
Ale kde, ty ich ešte budeš mať oveľa viac.
Sorry, beriem späť. Do deväťdesiatky to potiahnem. A ostatne, môžem pomýšľať aj na matuzalemský vek. (Úsmev.)
Chodievaš ešte stále denne do ateliéru?
Áno, síce už prichádzam trošku neskôr, tak okolo pol dvanástej, ale ostávam do večera. Stále niečo porobím a s kamarátmi sa rozprávame o umení.
Si expresionista, no zároveň si veľmi zdatný v kresbe, napríklad aj portrétov. Nedostávaš občas zákazky na reálne veci?
Nemám problém s reálom, ale nemaľujem tak. Kresba je ako otčenáš, to musí mať výtvarník zmáknuté, aj mladým to stále prízvukujem.
Ešte stále učíš?
Teraz som chystal výstavu, tak som mal pauzu. Ale inak som dokopy vychoval cez 70 študentov. Či už sa pripravovali na talentovky na ŠUP-ku alebo na akadémiu. Sám som študoval podobne, lebo na akadémiu ma nevzali, keďže otec bol protištátny živel a sedel. Súkromne som sa učil u majstrov ako boli Hegyesy, Eckerdt, Roškoványi a podobne. U Ďusa Hegyesyho som bol skoro päť rokov a po celý čas som mal otvorené ústa a počúval velikánov umenia, ktorí sa tam stretávali. Dalo mi to nesmierne veľa.
Ako ide predaj obrazov?
Občas niečo predám a som rád. Nie som však z tých, čo predávajú za každú cenu. Vždy je všetko, ako má byť. Raz za pol roka sa niečo podarí, zarobím k dôchodku, poplatím šeky. A som spokojný. Ja maľujem s láskou a radšej niečo darujem, akoby som mal ísť pod cenu. Trošičku som išiel s cenami hore, lebo v Bratislave pod 5-tisíc nejdeš. A čo je východ horší? Máme tu väčšiu históriu umenia ako Bratislava. A aj tam sú vlastne všetci dobrí od nás z východu. A to nikoho neurážam, len konštatujem. Ale netreba myslieť len na biznis a „peňeži“. Aj tak odídeme bez nich. Áno, doba je taká a zvlášť na Slovensku, ale nevšímam si to až tak a preto tie moje mikrosvety…
Pokračovanie na str. 2.
Andrea Bercik
tlačová správa
Pridajte komentár