Andrea BercikEšte približne dva týždne môžete v Galérii ÚĽUV na Mäsiarskej ulici v Košiciach obdivovať nádhernú tvorbu Martina Meššu (75), ktorá vás nepochybne chytí za srdce. Drevo pod jeho rukami spieva, a nemusia byť na ňom stvárnení práve muzikanti. Jeho piesty – či už mangľovacie, na pranie alebo na krájanie, sa vám určite vryjú do srdca.
Keď ste išli Vy na rozhovor so známym rezbárom Pavlom Šarišským, dal Vám do ruky drevo a dláto a povedal, že si to máte najprv vyskúšať a až potom sa budete rozprávať. Mala som obavy, že mi urobíte to isté.
(Smiech.) Vidíte, to som veru mohol. Nenapadlo mi to, škoda.
Doma ste mali veľmi dobre zázemie, priam až také to umelecké podhubie – starý otec bol stolár a otec viedol galériu… Remeslo a umenie ste teda priam nasávali, však?
Starý otec bol vlastne mlynár. Narodil sa v mlyne aj tam pracoval, ale inak mal mešťanku aj maturitu a chodil do učiteľského ústavu. Bol však nesmierne zručný a vyrábal nábytok. Napríklad si vyrobil stôl, doma mám skriňu, ktorú urobil… a tiež „firštoky“ – kazetové okná. Neskôr mal zdravotné problémy, rozpadol sa mu krčný stavec a tak, keď už nevládal ťažšie práce, dal sa na umelecké vyšívanie. Vyšil pre obe svoje dcéry krásnu výbavu. A otec síce nebol sám umelec, ale bol riaditeľ prešovskej Galérie výtvarného umenia, do ktorej som od detstva chodieval. Umenie mal vždy rád – ešte kým bol vo Fričovciach riaditeľom poľnohospodárskej školy, už vtedy sa stretával s výtvarníkmi a sochármi. A medzi nimi som vyrastal.
Bol medzi nimi aj niekto známy?
Napríklad Löffler. Ten ma potom neskôr aj veľmi podporoval. Bol otcov kamarát a ja som chodieval k nemu do ateliéru. Vravieval – Martinko, príď kedykoľvek, dáme si koňačik, kafíčko, porozprávame. Mal zbierku autoportrétov známych umelcov, zbieral aj mince a často vravieval, že je to čudo, že my Slováci máme veľa sochárov, ale menej maliarov. Že je to asi dané úžitkovosťou umenia.
Vy ste študovali napríklad v Prahe, ale aj v Moskve, však?
V Prahe, Moskve, Bratislave… Teraz sa to už vníma ako niečo bežné, ale vtedy to tak nebolo. Určite to bolo prospešné – každá škola a každý pedagóg má iný pohľad na svet.
Začínali ste však politickými vedami a potom ste prešli po roku 1970 na archeológiu. Prečo?
V roku 1968 to chytilo celú mládež. Každého zaujímala spoločenská situácia. O etnografiu a archeológiu som mal dlhodobý záujem, no prevratné udalosti a otvorenie Matice Slovenskej, Dubček a všetko okolo – to bola eufória a tak nás to ovplyvnilo, že keď otvorili odbor politológie na Vysokej škole politickej v Prahe, musel som tam ísť. Keď sa však situácia obratom zmenila, povedali mi, že môžem ostať, ak vstúpim do strany. To som odmietol. Prišla však možnosť ísť študovať do Moskvy históriu, archeológiu a etnografiu, tak som išiel. Spolu nás bolo šesť. Malo nás byť deväť, ale troch chytili na manifestácii 21. augusta po vstupe vojsk. Ja som bol práve vo vlaku, inak by som tam bol tiež. No a v Moskve som tiež nepobudol dlho, lebo nám potom po dvoch rokoch zrušili štipendiá.
Viacerí Vás akoby „kritizujú“, že ste ako rezbár prekvalifikovaný. Že Vaše štúdiá sú Vám skôr na škodu. Ako to vnímate?
Áno, je to tak. Celá moja tvorba je insitná a možno tá ľudovosť, keby tam len bola bez tej nadstavby, bolo by to lepšie… Keď som napríklad prvýkrát dal veci do ÚĽUV-u, tak neprišli. Brali to ako nejaký manierizmus. Akoby som len nasilu chcel vymyslieť niečo, na čom chcem zarobiť. Ja som naozaj teoretik, o všetkom do hĺbky uvažujem. A veľkým problémom pre mňa je to, že poznám dôkladne tvorbu iných a musím si vedome dávať obrovský pozor na to, aby som sa neopakoval. V jednom výraze som insitný a v druhom zase ľudový. Idem do skratiek. A som nielen rezbár, ale aj majster umeleckej výroby. A to je zase niečo celkom iné. Ľudový rezbár – umelec si robí pre seba a remeselník vytvorí návrh a potom na základe neho opakuje daný produkt veľakrát. Remeslo je totiž opakovaná výroba.
A to Vás tiež baví? Opakovane tvoriť to isté?
Dovádza to človeka k dokonalosti. ÚĽUV je založený na opakovaní, nie na excelentnosti jednotlivého výrobku. Aj to je však krásna práca. Tiež ma však baví vymýšľať niečo nové. A zase – nepotrebujem veci cibriť do dokonalosti, lebo vravím, že na to sú fotografie. Mám teóriu, že keď sa výtvor páči okoliu aj mne, tak je dobrý. Moja mama bola môj prvý kritik a stále ma zvykla zvoziť. Napríklad za to, že som panenku Máriu urobil príliš smutnú. Vraj má byť veselá, keď porodila Ježiša. A ja že veď v bolestiach ho predsa porodila, nemôže sa usmievať. (Smiech.)
Pre Vás sú charakteristické najmä piesty, na ktoré vyrezávate. Je to niečo nádherné a z môjho pohľadu naozaj výnimočné. Ste v tomto jediný, kto zdobí tieto „dary lásky“?
Piesty fungovali v celej Európe. Boli zdobené, ale len veľmi jemne. U nás sú z rezbárov blízke ešte napríklad Dušanovi Benickému. Každý z nás však má svojskú štylizáciu a poníma tvorbu inak. Na reštaurovaní Bardejovskej radnice dokonca robil kamenár Vlado Majer a tiež vyrábal štylizované piesty – nevychádzal však z našich slovenských piestov, ale skôr z maďarsko-poľských a ruských.
A Vy?
Ja som študoval piesty všade – vo Švédsku aj Fínsku, v rôznych múzeách a dokonca som objavil nejaké ešte zo stredoveku.
Ktoré sú vaše najobľúbenejšie? Mangľovacie, na pranie alebo na krájanie, teda vlastne denká či lopáriky?
Ani neviem povedať. Asi všetky.
Prečo sa vlastne piesty začali zdobiť?
Naozaj to boli spomínané dary lásky. Plus si predstavte interiér ľudového domu – na stenách neviseli obrazy, jedine ak svätých. A aby si ľudia izbu nejako okrášlili, zavesili si na stenu piest. Jednak bol funkčný a jednak krášlil, ak mal napríklad vyrezávané rúčky.
Aké sú Vaše najobľúbenejšie motívy?
Najprv som sa snažil vyrezávať napríklad pastierikov úplne detailne. Potom som však zistil, že to nie je správna cesta a postupne som rokmi stále viac zjednodušoval. Snažím sa o čo najväčšiu skratku. Od ľudových rezbárov som sa naučil jednému – oni si zvyknú akoby opakovať svoje mustry – jeden vzor opakujú a kombinujú v rôznych variáciách a motívoch. A tak to robievam už aj ja. Figúrky kráľov sú u mňa napríklad celkom rovnaké, tiež aj niektorí muzikanti.
Aké drevo využívate?
Pôvodné piesty bývajú z tvrdého dreva – čerešne, jablone či slivky. Ja vyrezávam najradšej z mäkkej lipy.
Všimla som si, že okrem vyrezávania píšete aj básničky a ľudové piesne…
Básničky ešte skôr na škole, dokonca som písal pre kapelu aj texty piesní. Žiaľ, neprešli cez komisiu, lebo išlo o reggae, čo bola iná – jamajská melodika. Písal som však najmä preto, aby som tým oblboval baby. (Smiech.) Všetkým to lichotilo.
Potom ste teda prešli na drevo. A okrem menších vecí aj na veľkorozmerné sochy. Napríklad tie vo Východnej, však?
Urobil som 9 vysokých sôch. Je to však fyzicky namáhavá robota.
A tiež ste aj autorom virtuálnej galérie ľudovej umeleckej výroby na Slovensku.
Áno, fungovala sedem rokov. Potom ju však prehodili na iný server a tak teraz, žiaľ, nefunguje.
Prečo si Vás práca s drevom tak podmanila?
Drevo je krásny a univerzálny materiál. Jeden z neho len urobí ohník či zakúri do pece a iný vie z neho vytvoriť niečo viac ako teplo ohňa – nástroj, nábytok, dom, loď. Mňa drevo presviedča celý čas o tom, že má určitú kontaktnú silu pre ľudí. Asi je to tou pradávnou históriou jeho všestranného využívania. Teší ma drevu dať nejakú podobu, ktorá korešponduje s mojimi pocitmi, myšlienkami, poznatkami a ten pozitívny pocit z dreva ako takého u mňa i u toho, kto pozerá na moje práce, sa snažím posunúť ešte viac o pozitívny pocit z hotového reliéfu. Cez moje piesty ten pocit posúvam aj na iných ľudí. A keď sa mi to darí, mám z toho radosť. Tak asi preto má to celé roky drží.
RÁMČEK:
Dodnes vytvoril asi 800 diel a spomedzi nich viac ako sto tvoria sochy. U Martina Meššu dominujú motívy z ľudovej výtvarnej kultúry (muzikanti, tanečníci, Jánošík). Vo svetských dielach sa inšpiruje tradičnou rezbou anonymných tvorcov, často z úžitkových predmetov, napr. črpákov a zdobených častí nástrojov. Námety mu ponúkajú aj figúrky na drevených náhrobníkoch, výzdoba pastierskych palíc, ľudové hudobné nástroje či detaily ľudového odevu. Sakrálne témy čerpá z veľkých európskych i zo slovenských architektonických, výtvarných i literárnych pamiatok, kde ho zaujalo zobrazovanie ľudských cností i nerestí. Vždy sa sústreďuje na postavu človeka, muža i ženy, muzikanta, pastiera, madony.
tlačová správa
Pridajte komentár