Od Košický maratón už dávno nie je len o 42 kilometroch. Z pôvodne čisto športovej udalosti pre približne 400 bežcov sa za desaťročia stal festival, ktorý ročne na trať priláka bežať okolo 18-tisíc účastníkov. Nie je to však len o nich. Za podujatím sú stovky ľudí v zákulisí, logistika, doprava, technológie, dobrovoľníci, miliónový rozpočet, mesiace príprav a množstvo rozhodnutí, ktoré divák v uliciach vôbec nevidí.
Branislav Koniar stojí pri Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach už tri desaťročia. Za ten čas sa zmenil nielen maratón, ale aj samotný svet okolo neho. Košice dnes síce nemajú metro, obrovské letisko ani hotelové kapacity svetových metropol, napriek tomu sa podľa Koniara môžu zaradiť medzi mestá s najlepšie organizovanými maratónmi v Európe.
„Od roku 2023 sa zastavíme stále na rovnakom čísle, ktoré považujeme za rozumné pre naše mesto. Praha robí v máji maratón pre 10-tisíc ľudí a päťkrát menšie Košice sa pýšia oveľa väčším číslom bežcov. Nie je to síce 18-tisíc v jednej disciplíne, ale dokopy je to 18-tisíc. Je to taký zdravý strop, aby sme niečo nepodcenili a nenarobili si reputačné škody tým, že niečo nebude fungovať,“ objasnil nám B. Koniar.
Mnohomiliónový projekt za necelé dva milióny
Maratón dnes stojí približne 1,7 milióna eur. Na pomery veľkých svetových podujatí to však podľa Koniara nie je nijako závratná suma. Najmä ak sa Košice porovnajú s veľkými metropolitnými maratónmi, ktoré dokážu vypredať desiatky tisíc miest, každé za stovky dolárov.
„Keď som sa pýtal na sponzoring šéfa maratónu v Tokiu, povedal mi, že majú partnera, Metro Tokio, ktorý im prispieva sumou 10 miliónov dolárov. Potom je tam Asics, ktorý prispeje rovnakou sumou. Tie ekonomiky žijú v úplne iných číslach,“ hovorí Koniar.
Košický maratón pritom nielen podľa neho dosahuje výsledky, ktoré sú vzhľadom na možnosti Slovenska pozoruhodné.
„Na to, aká je sila našej ekonomiky, byť v top 10 v Európe znamená, že to nerobíme zle. Je to taký malý zázrak – ekonomický, športový aj spoločenský.“
Najväčšou položkou rozpočtu pritom nie sú technológie, tribúny ani vybavenie. Sú ňou ľudia. A práve ich financovanie považuje Koniar za jednu z tém, o ktorých sa v podobných projektoch stále málo hovorí.
„Kamión, zábrana, tribúna… to celé sa dá zafixovať. Vieme to vyrokovať, dostaneme to za nejakú kompromisnú cenu. Dodávatelia často prihliadnu, že robíme spoločensky užitočné veci. Ale pri ľuďoch nemôžete povedať, že mzda alebo honorár bude nejako krátený. Na Slovensku, žiaľ, nie sme pripravení investovať do ľudí. Lenže práve do nich treba investovať. Či kúpim prenosný záchod od firmy A, B alebo C, to je úplne jedno, ale nájsť kvalitného človeka je ťažké.“
Nemáme sa za čo hanbiť
Maratóny v New Yorku, Bostone, Londýne či Paríži, ktoré osobne zabehol, vnímal aj ako zdroj inšpirácie. Nešlo pritom iba o to, čo sa deje na trati. Najviac ho zaujala práca s ľuďmi a dobrovoľnícka komunita. Veľké svetové maratóny mu ukazovali, že podujatie môže vytvárať komunitu aj pre ľudí, ktorí sa vedia zapojiť rozmanitými spôsobmi.
Zatiaľ čo v minulosti sa Košice museli v infraštruktúre a technológiách k veľkým podujatiam doťahovať, dnes podľa Koniara v niektorých oblastiach naopak predbehli konkurenciu. Košický maratón sa rýchlo digitalizuje, využíva moderné technológie, predštartovné vybavenie bežcov je rýchle, dobre fungujú občerstvovacie stanice, vodiči aj paceri. Každé tri minúty pritom na trať vyrazí vo vlnách približne tisíc bežcov.
„Už skutočne nie sme len najstarší maratón, ale sme podľa mňa jeden z najlepšie zorganizovaných. Keď chodím a vidím, ako to riešia inde, nemáme sa za čo hanbiť.“
Napriek tomu s tímom nechce zaspať na vavrínoch. Každý rok prichádza nejaká novinka – tento rok sa vyvíja nová mobilná aplikácia. Pribudlo streamovanie s anglickým komentárom do zahraničia a organizátori premýšľajú aj nad ešte presnejším live trackingom bežcov na trati. Dôležité je podľa Koniara udržať si schopnosť pozerať sa na vlastné podujatie objektívnymi očami.
Pomáha mu pritom aj mladšia generácia v tíme. Niekedy príde nový nápad aj o polnoci v správe na Messengeri – niekto niečo uvidí vo svete a okamžite to posunie ďalej. Práve táto neustála zvedavosť podľa neho bráni stagnácii.
Keď sa pokazí počasie
Organizátor veľkého maratónu však nemôže ovplyvniť všetko. Počasie je čoraz väčšou otázkou. Koniar upozorňuje, že klimatická zmena môže v budúcnosti meniť aj bežeckú sezónu. Preteky sa podľa neho môžu postupne presúvať do chladnejších mesiacov – z apríla na február či marec a z októbra smerom k novembru alebo decembru.
„V Európe sa podľa mňa december stane mesiacom, keď bude pred Vianocami 12–15 °C, čo je pre maratón ideálne. Akurát sa bude treba vysporiadať s kratšími dňami. Sezóna sa preto proste presunie niekam inam, do lepších podmienok,“ domnieva sa.
Ani dokonalá príprava však neznamená, že sa v deň maratónu všetko zrealizuje bez problémov. Koniar počas posledných dní pred štartom spí kratšie, pracuje aj do jedenástej večer a vstáva o piatej ráno. Vnútornému tímu pritom dôveruje. Najväčšia neistota prichádza zvonka – či prídu všetky autá, či budú vykládky na správnych miestach, či bude uzavretá doprava.
„Pri takomto veľkom podujatí sa zákonite vždy niečo musí pokaziť.“
Po každom ročníku preto nasledujú reporty a spätná väzba. Ani jeden maratón podľa Koniara nebol úplne ideálny. Rozdiel je v tom, či sa chyba dá nabudúce odstrániť.
A potom existujú aj obavy, ktoré si organizátor nechce ani pripúšťať. Pri desaťtisícoch účastníkov však štatistika nepustí. Najhorším možným scenárom je, ak by niekto preteky nedokončil z fatálnym koncom. V Košiciach sa to zatiaľ nestalo, no práve toto je podľa Koniara jedna z najväčších obáv každého organizátora.
Za každú cenu
Košický maratón má za sebou aj situácie, keď nebolo vôbec isté, či sa uskutoční. Pandémia COVID-19 v roku 2020 priniesla každý týždeň nové pravidlá a limity. Organizátori však odmietli podujatie jednoducho vzdať.
V čase, keď platila hranica 200 ľudí na verejnom priestranstve a všetci museli mať test, sa im podarilo zohnať nové typy antigénových testov, ktoré boli v tom čase na Slovensku novinkou. Vo štvrtok ráno ich doviezol šofér z Trnavy, v piatok ich dostal profesor Jarčuška a v sobotu bolo otestovaných 200 ľudí. Dvaja neprešli a ostatní mohli v nedeľu štartovať.
Pre Koniara však táto vytrvalosť nie je ničím novým. Maratón podľa neho prežil vojnu aj okupáciu v roku 1968. A keď sa nedalo uskutočniť tradičné veľké podujatie, hľadala sa aspoň symbolická cesta.
„Naša argumentácia v takých situáciách je: Nepokazme to. Keď sa dá aspoň niečo, urobme to. My sme boli ochotní ísť až po hranicu, že pobeží osem bežcov ako v roku 1924, len aby sa zachovala kontinuita.“
Práve na túto tradíciu a na zdôraznenie mierovej symboliky nadväzuje aj pripravovaná štafeta z Kyjeva do Košíc. Desať bežcov – päť Ukrajincov a päť Slovákov – má prekonať trasu medzi oboma mestami a následne sa zapojiť do košického maratónu. Aj tu sa tak šport stáva niečím väčším než samotným výkonom.
Zo 400 ľudí na obrovský festival
Keď sa Koniar obzrie za tromi desaťročiami, za najväčší úspech nepovažuje konkrétny rekord. Skôr premenu samotného podujatia.
„Asi som najviac hrdý na to, že sme zo 400 ľudí urobili 18-tisíc. Z jednej čisto športovej disciplíny sme urobili festival so spoločenským presahom.“
K maratónu postupne pribudli spoločenské projekty, filmy, knihy, výstavy či Maratónska škola. Práve spoločenský presah Koniar považuje za jednu z vecí, ktoré košický maratón odlišujú.
„Využili sme všetky tie roky na to, aby sme základy maratónu ešte viac upevnili. A v posledných rokoch k tomu pribudli ďalšie neprehliadnuteľné aktivity. Toto si myslím, nás úplne odlišuje od podobných podujatí na Slovensku. Máme tu mnohé skvelé projekty, ale spoločenský presah, ktorý sa nám darí vytvárať, podľa mňa mnohým chýba.“
A možno práve preto sa na košický maratón nedá pozerať iba ako na 42 kilometrov. A platí to aj pre človeka, ktorý pri ňom stojí už tri desaťročia. Koniar už ďalší maratón ako bežec pravdepodobne nepridá. Kolena vraj rozhodli za neho a 18 ich stačilo. Život však vníma podobne ako podujatie, ktorému zasvätil veľkú časť svojej kariéry.
„Nečaká ma nejaký rýchly finiš alebo šprint. Skôr aj svoj život vnímam ako maratón. Všetko má svoj tok, všetko má svoj rytmus. A všetko má svoj čas,“ dodáva na záver.
