Návrhár Fero Mikloško: Dáma by v divadle mala mať krásne šaty, dobrý postoj a šperky. A keď tam bude ešte trochu peria, vôbec sa nebudem hnevať!

Fero Mikloško sa po takmer troch desaťročiach v móde vracia tam, kde sa jeho príbeh kedysi takmer začal – k baletu a divadlu. Pre novú inscenáciu Labutie jazero Jána Ďurovčíka vytvára približne 60 kostýmov pre 18 tanečníkov, pričom každý z nich počas predstavenia vystrieda niekoľko podôb. Klasické baletné sukničky však nečakajte. Mikloško s Ďurovčíkom pripravujú súčasné Labutie jazero pre moderné tanečné divadlo – a módny návrhár priznáva, že myšlienku na tento titul vnukol choreografovi on sám už pred tromi rokmi.

V otvorenom rozhovore hovorí o svojom detskom sne stať sa tanečníkom, o tom, prečo napokon skončil pri návrhárstve, o dvadsaťročnom vzťahu s Jánom Ďurovčíkom, ale aj o tom, čo by sa stalo, keby dnes musel absolvovať jeho tanečnú skúšku.

Labutie jazero je dnes vaším veľkým projektom, ale vraj je za tým oveľa osobnejší príbeh. Je pravda, že sa vám tým vlastne plní detský sen?

Áno, Labutie jazero je pre mňa sen ešte z detstva. Kedysi som totiž túžil po tom, že budem tancovať, chcel som sa dostať na tanečnú školu a môj svet bol veľmi blízko baletu. Na školu som sa napokon nedostal, takže som sa k tým labutiam dostal úplne inou cestou – cez kostým, látky a krajčírstvo pre divadlo. A dnes je krásne, že po takmer tridsiatich rokoch mojej kariéry sa ten kruh vlastne uzatvára a ja konečne tvorím kostýmy práve pre Labutie jazero.

Takže keby vás vtedy prijali na tanečnú školu, možno dnes Fero Mikloško nie je módny návrhár?

To sa už nikdy nedozvieme… Možno by som dnes tancoval, možno by som pri divadle zostal úplne iným spôsobom a možno by som sa k móde dostal aj tak. Ale osud to zariadil tak, že namiesto toho, aby som labuť tancoval, som sa naučil, ako ju obliecť. A keď sa na to pozriem dnes, mám pocit, že som k tomuto momentu vlastne smeroval celý život.

Prečo to čakanie trvalo tak dlho? Nečakali ste, že vás s vaším vzdelaním a kariérou osloví s Labutím jazerom niekto oveľa skôr?

Samozrejme, že som si to počas rokov predstavoval… Človek, ktorý má blízko k divadelnému kostýmu a zároveň miluje balet, si asi vie predstaviť, že raz príde aj takýto titul. Nakoniec to neprišlo cez Národné divadlo, ale cez Jána Ďurovčíka, a možno práve preto to prišlo v správnom čase. A zaujímavé je, že samotnú myšlienku Labutieho jazera som Jankovi vnukol ja už približne pred tromi rokmi.

Čiže ste si Labutie jazero vlastne trochu „vybavili“ sám?

Spomenul som Jankovi túto myšlienku už pred rokmi, pretože som cítil, že práve jeho spôsob práce s moderným tancom by mohol tejto klasike dať úplne inú energiu, jeho energiu… Potom to samozrejme muselo dozrieť a vzniknúť v jeho hlave ako ucelený koncept. A dnes som veľmi rád, že keď k tomu skutočne došlo, som pri tom aj ja a môžem vytvoriť vizuálnu stránku kostýmov.

S Jánom Ďurovčíkom sa poznáte už veľmi dlho. Kedy sa vaše cesty prvýkrát spojili?

Poznáme sa od roku 2006, čiže už približne dvadsať rokov. Vtedy som účinkoval v markizáckom Let’s Dance a Janko bol členom poroty, takže práve tam sme sa prvýkrát bližšie stretli. Odvtedy sme zostávali v kontakte a prakticky pri každom ďalšom období Let’s Dance sme sa pohybovali v rovnakom prostredí a komunikovali spolu. Prvú výraznejšiu priamu spoluprácu sme však mali približne pred štyrmi rokmi pri muzikáli Vyznanie.

Vy aj Ján Ďurovčík ste dosť výrazné osobnosti. Už ste po sebe počas príprav aj kričali?

Zatiaľ nie, ale ja som mu hneď povedal: „Janko, keď budeš kričať ty po mne, budem kričať aj ja po tebe.“ (Smiech.) Naša spolupráca je však v skutočnosti fantastická a myslím si, že práve preto, že sa poznáme tak dlho, vieme, čo od seba môžeme očakávať. Obaja máme svoj názor, ale zároveň rešpektujeme odbornosť toho druhého. Ja mu nebudem hovoriť, ako má robiť choreografiu, a on vie, že keď ide o kostým a vizuál, mám za sebou takmer tri desaťročia skúseností.

Koľko práce vlastne stojí za kostýmami? Hovoríme o desiatich, dvadsiatich či päťdesiatich modeloch?

Kostýmov bude približne šesťdesiat, takže je to už veľmi slušná módna kolekcia sama osebe. V predstavení máme osemnásť tanečníkov a prakticky každý z nich sa minimálne dva- až trikrát prezlieka. Nejde teda o to, že vytvoríte jednu postavu, oblečiete ju na začiatku a v tom istom kostýme odtancuje celý večer. Každá zmena obrazu a charakteru si vyžaduje ďalšie premýšľanie nad tým, čo má kostým povedať a zároveň čo musí fyzicky zvládnuť.

Keď sa povie Labutie jazero, každý si okamžite predstaví tylové sukničky. Tie vaše však vraj budú vyzerať úplne inak.

Určite nejdeme cestou klasických baletných krinolín a tradičných labutích sukničiek. Jankovo divadlo je divadlom moderného tanca a tomu musí byť prispôsobený aj celý kostým. Tanečník v ňom musí vedieť urobiť všetko, čo choreografia vyžaduje, takže funkčnosť a pohodlie sú absolútne zásadné. Zároveň však nechcem, aby z toho vzniklo iba športové oblečenie – každý kostým musí mať charakter, príbeh a samozrejme aj môj mikloškovský rukopis.

Nebolo pre vás ako návrhára ťažké podriadiť krásu kostýmu tomu, aby sa v ňom dalo tancovať?

Práve toto je na divadelnom kostýme fascinujúce. Pri módnej prehliadke riešite, ako model vyzerá počas niekoľkých desiatok sekúnd na móle, ale tanečník musí v kostýme reálne podať fyzický výkon. Materiál nesmie obmedzovať pohyb, nič sa nemôže pri otočke alebo skoku správať spôsobom, ktorý by tanečníkovi prekážal, a zároveň musí kostým fungovať pod svetlami aj z posledného radu. Je to úplne iná disciplína a práve preto ma baví – stretáva sa v nej módny návrhár s tým divadelným krajčírom, ktorým som bol od začiatku.

Aký moment predstavenia bude podľa vás vizuálne najsilnejší?

Pre mňa jednoznačne hromadný tanec labutí. Keď máte naraz na javisku viacero tiel, jeden pohybový obraz a kostýmy sa začnú hýbať ako jeden celok, je to vizuálne nesmierne silné. Práve pri takomto obraze sa podľa mňa najlepšie ukáže, či kostým skutočne funguje – pretože už nepozeráte iba na jedny šaty, ale na

K veľkému divadelnému večeru patrí aj publikum. Vy máte v tomto smere dosť jasný názor – ako sa má podľa Fera Mikloška chodiť do divadla?

Pre mňa je black tie optional pri významnom divadelnom večere absolútne prirodzený. Tým, ako prídete oblečený, vzdávate úctu divadlu, umelcom, tanečníkom aj celému večeru, na ktorom ste sa rozhodli zúčastniť. Pán by mal mať smoking alebo minimálne kvalitný tmavý oblek a dáma podľa mňa dlhé večerné šaty; v najkrajnejšom prípade elegantné koktejlové. Divadlo predsa nie je nákupné centrum – je to miesto, kde si ešte stále môžeme dovoliť vytvoriť z obyčajného večera spoločenskú udalosť.

A čo má mať žena, aby ste sa za ňou v divadle otočili?

Určite krásne šaty, dobrý postoj a šperky. A keď tam bude ešte trochu peria, vôbec sa nebudem hnevať! (Smiech.) Divadlo je podľa mňa presne ten priestor, kde môže žena vytiahnuť niečo, čo by si bežne do práce alebo na obed neobliekla. Ak máme niekde oslavovať krásu, noblesu a trochu extravagancie, tak kde inde, ak nie práve tam?

Keď prvýkrát uvidíte všetkých osemnásť tanečníkov v približne šesťdesiatich vašich kostýmoch na javisku, čo bude prvá myšlienka?

Asi si poviem, že niektoré veci si naozaj musia počkať na svoj čas. Ako dieťa som sa chcel dostať k baletu jednou cestou a život ma k nemu po takmer tridsiatich rokoch priviedol úplne inou. Nebudem stáť na javisku ako tanečník, ale budú na ňom desiatky kostýmov, ktoré vznikli v mojom ateliéri, a to je možno ešte krajšie. A ak bude ten hromadný obraz labutí vyzerať tak, ako si ho dnes predstavujem v hlave, myslím si, že to pre mňa bude veľmi silný osobný moment.