Cestovateľ Michal: Mám rád miesta, kde sa nedostanú ani domáci

Cestovateľ, fotograf, dobrodruh, zberateľ a španielčinár. Takto charakterizuje sám seba Michal Hertlík z Handlovej, ktorý sa po vyštudovaní medzinárodných vzťahov rozhodol naplno oddať svojej cestovateľskej vášni. Vo svojom hľadáčiku má najmä krajiny Latinskej Ameriky so všetkými krásami a zvláštnosťami, ktoré každodenný život v nich ponúka.

V rozhovore nám Michal porozprával o svojich dobrodružstvách v latinskoamerických krajinách po boku miestnych civilistov i indiánov, o tom, ako sa dostal k najizolovanejšiemu domorodému kmeňu v Amazónii alebo o svojom názore na to, prečo je aj Slovensko jednou z krajín, ktorú stojí za to objavovať.

Kedy si sa rozhodol, že začneš aktívne cestovať?

Vždy som chcel spoznávať svet. V škole ma bavila geografia a dejepis, čo je v tomto prípade výborná kombinácia. Bol som samoukom – doma som mal množstvo atlasov, bavilo ma kresliť si vlajky a takmer všetky štáty sveta som poznal naspamäť už vo ôsmich rokoch. A keď sa k tomu navyše na gymnáziu pridala španielčina, bolo viac ako jasné, že najviac ma priťahuje práve exotická krása krajín Latinskej Ameriky.

A čo tvoje prvé veľké cestovateľské dobrodružstvo?

Začal som hneď zostra a už v 20-tich rokoch som šiel rovno do najnebezpečnejšej krajiny sveta – Venezuely. Nepokoje vo Venezuele sa už pred mojím pobytom niekoľko rokov po sebe stále viac stupňovali. V čase mojej návštevy v lete 2013 sa už situácia v krajine vyhrocovala a revolúcia naplno vypukla o pol roka neskôr. Odvtedy to tam, bohužiaľ, ide z kopca. Našťastie sa mi nič zlé nestalo, hoci párkrát som mal naozaj namále.

Vedel by si odhadnúť, koľko krajín sa ti už podarilo navštíviť?

Nepočítam to, hoci paradoxne som ich nenavštívil až tak veľa. Zvyknem odísť na tri mesiace do jednej krajiny a počas svojho pobytu chcem z nej vidieť čo najviac. Preto si prejdem takmer celú oblasť a spoznávam ju komplexne, so všetkými jej stránkami. Okrem toho každý deň žijem po boku miestnych ľudí priamo v ich domácnosti. Priťahuje ma ktorákoľvek španielsky hovoriaca krajina okrem Španielska samotného. A tiež ma veľmi neláka predstava návštevy jedného z regiónov východnej Ázie, ako napríklad Thajska, Indonézie či Kambodže, ktoré inak zvyknú priťahovať množstvo ľudí. Vo všeobecnosti vyhľadávam skôr miesta, kde nechodia turisti, ale ani bežní civilisti. Napĺňa ma to viac, ako keby som mal ísť, povedzme, na obhliadku Eiffelovej veže v Paríži.

Ako sa zvykneš presúvať po jednotlivých krajinách?

Čo sa týka krajín Latinskej Ameriky, najviac cestujem autobusmi či minibusmi. Ale mal som možnosť využiť naozaj rôzne druhy dopravy – od vnútroštátneho letu až po motorové člny, kanoe či dokonca plť. Zaujímavou skúsenosťou sú miestne tzv. mototaxíky. Fungujú na tom princípe, že taxikár namiesto auta jazdí na motorke. Našťastie ma nikdy nikto neuniesol.

Nerobí miestnym ľuďom problém prijať medzi seba cudzinca?

Mojou najväčšou výhodou je, že plynule ovládam španielčinu, ktorú navyše už päť rokov aj aktívne vyučujem. S miestnymi sa viem preto dohovoriť úplne prirodzene. Najprv síce zbadajú, že som ako modrooký beloch úplne iný ako oni, no keď zistia, že hovorím ich jazykom a túžim s nimi komunikovať, začnú ma vnímať ako jedného z nich. Ak by som prišiel ako klasický turista, ktorý po španielsky nevie ani zaťať, nebolo by podľa mňa vôbec možné dostať sa priamo do ich domácnosti a spoznávať ich z bezprostrednej blízkosti.

Celé mesiace bývam iba u miestnej rodiny – či už v meste, dedine alebo v pralese u miestnych indiánov. Nevyužívam žiadne platené ubytovanie. Je to ten najlepší spôsob, ako spoznať miestnu kultúru, poriadne ušetriť a navyše mať o neporovnateľne viac zážitkov ako ostatní. Samozrejme, je to istý risk. Avšak rokmi a počtom precestovaných kilometrov sa už u mňa vyvinul akýsi šiesty zmysel na to, ku komu ísť a ku komu radšej nie.

Ako vyzerala tvoja návšteva najizolovanejšieho amazonského domorodého kmeňa?

Indiánsky kmeň Waorani, resp. Huaorani, je jedným z najunikátnejších, ktorý v Amazónii môžeme nájsť. Ide o ohrozený kmeň v najzápadnejšej časti Amazonského pralesa na území Ekvádoru. Pozostáva z približne dvoch tisícov domorodých obyvateľov žijúcich v rozšírených rodinách roztrúsených po dažďovom pralese. Indiánske kmene však vyhľadávam v každej krajine, kde ich mám možnosť stretnúť. A v Latinskej Amerike nájdeme ich komunity takmer všade. V Nikarague sa ich nachádza veľké množstvo a z hľadiska počtu príslušníkov sú pomerne malé. Žijú však doslova odtrhnutí od zvyšku sveta. Počas mojej návštevy mi dokonca v niektorých komunitách bolo povedané, že som prvý beloch, ktorého tam vidia.

Ku kmeňu Waorani som sa dostal po dvoch hodinách cesty terénnym autom do vnútra pralesa. Za zvukového doprovodu hlučných tukanov som sa stretol s asi dvanásťčlennou rozvetvenou indiánskou rodinou. Počas tých nezabudnuteľných štyroch hodín svojej návštevy som mal možnosť vidieť ich typické tance či spev, ochutnať ich jedlá a byť priamym pozorovateľom ich nevšedného a nám tak veľmi vzdialeného života. Zobrali ma priamo do pralesa, kde mi ukázali, ako vyrábajú vlastný jed do fúkacích trubičiek, ktoré im slúžia na zabíjanie divých šeliem. Pri pohľade na pomaľovaných nahých domorodcov s oštepmi, ktorí k životu nepotrebujú žiadne výdobytky civilizovaného sveta, som ostal v nemom úžase. Všetko, čo týmto ľuďom bohato stačí k prežitiu, im poskytuje výnimočný prales v útrobách Amazónie, ktorý môžu nazývať svojím domovom.

Nezaskočil ich príchod civilizovaného človeka a ešte k tomu cudzinca?

Ani trochu, ich reakcia bola úžasná. Všetci sa ku mne správali veľmi milo, hoci mi takmer nik z nich nerozumel. Rozprávajú totiž svojím vlastným jazykom. Našťastie nám bol k dispozícii aj jeden indiánsky manželský pár, s ktorými som mohol komunikovať po španielsky. Prostredníctvom nich som sa mohol jednoducho dohovoriť aj s tamojším kmeňom Waorani. Môžem spomenúť vtipnú príhodu počas fotenia dvoch stareniek v pralese. Nevedeli po španielsky ani ceknúť a ja som chcel, aby mi zapózovali. Na daný výraz som sa teda musel opýtať našich tlmočníkov, a tak som už potom starenkám dookola hovoril tú istú naučenú vetu. Spolupracovali so mnou veľmi ochotne.

Veľkým zážitkom tiež bolo, keď si počas cesty pralesom odrazu začali pospevovať jednu z ich tradičných indiánskych piesní. Môžete si to predstaviť ako akúsi nezrozumiteľnú spleť hlások pripomínajúcu vyvolávanie duchov. Pohybovali sa po pralese, keď odrazu začali všetci veľmi koordinovane vyrábať niečo z trávy. Kým som sa stihol spamätať, do piatich minút som mal hotový svoj vlastný prírodný batoh.

Aké rozdiely vnímaš medzi Slovákmi a obyvateľmi latinskoamerických krajín?

Povahovo sú oproti nám jednoznačne omnoho viac srdečnejší, priateľskejší a nápomocnejší. A tiež menej závidia.

Čím špecifickým ťa dokáže zaujať tamojšia kultúra?

Fascinujú ma tradičné masky, ktoré vnímam ako spojenie ľudskej bytosti s niečím nadprirodzeným a mystickým. Sú stelesnením kultúry danej krajiny. Miestnych môžeme v maskách vidieť na ich tradičných národných festivaloch. Zakaždým sa ich snažím navštevovať a vidieť tak tieto masky v centre diania. Mám dokonca aj svoju vlastnú zbierku. Zo svojich ciest si neodnášam živého indiána alebo magnetku, ktorá mi nič nehovorí. Jednou z prvých vecí, ktorú zisťujem ešte pred samotnou návštevou danej krajiny, je preto tradičné mesto či dedina, kde sa dané masky vyrábajú. Vyhľadám si miestneho majstra, navštívim jeho dielňu a sledujem proces výroby týchto originálnych znakov kultúry v priamom prenose.

Ktoré miesto na Slovensku by si odporúčal vidieť každému?

Na to mám jednoznačnú odpoveď: Liptovská Teplička. Ide o najunikátnejšiu dedinu na Slovensku. Má presne tri unikáty, tak slovenské, ako aj európske. Nájdeme tam špecifické zemiakové pivničky pripomínajúce ,,hobitie domčeky”. Ale toto pomenovanie pred Tepličanmi nespomínajte, nemajú to radi.

Druhým unikátom sú ich terasovité polia pripomínajúce tie v juhovýchodnej Ázii, na ktorých sa pestuje ryža. A do tretice sa dedina môže pýšiť aj najväčším komplexom stodôl na Slovensku.

Kedysi som si hovoril, že Slovensko je nudné a podľa mňa takto zmýšľa väčšina Slovákov. No teraz som začal cestovať po Slovensku viac a na svojom zozname mám veľa zaujímavých miest. Po každej ďalšej návšteve zisťujem, že to je jedna úžasná krajina a máme tu miesta, o akých človek ani nesníva. Len ich nikto nepozná a preto každý hovorí, že tu nič nie je.

Aký máš názor na hlboko zakorenenú predstavu väčšiny ľudí, že cestovanie si vyžaduje veľké množstvo financií?

To je ďalšia chyba Slovákov, ktorí len zbytočne lamentujú. Chytám sa za hlavu, keď zvyknú hovoriť, že potrebujú milióny, aby mohli niekam vycestovať, obzvlášť na dlhšiu dobu. Ale je pravdou, že typický Slovák by ani nepremýšľal nad bezplatným ubytovaním priamo u miestnych. Keďže to ani väčšina ľudí nevníma ako reálnu možnosť, ich pozornosť sa sústreďuje na hotely a na astronomické ceny, ktoré na nich vybiehajú z cestoviek. Ja som sa rokmi naučil cestovať lacno a navyše toho zažijem aj omnoho viac.

Máš ešte nejaký veľký cestovateľský sen, ktorý by si si chcel v budúcnosti splniť?

Túžim navštíviť Veľkonočný ostrov. Mojím celoživotným snom je na vlastné oči vidieť tamojšie pozoruhodné sochy ľudských postáv Moai a tiež miestnych domorodcov. No keďže ide o mimoriadne izolovaný ostrov vzdialený 1000 km od Čile a unikátnu turistickú destináciu v jednom, celá táto záležitosť je len otázkou peňazí a aktuálne aj pandemických opatrení. Ostrov je totiž od začiatku koronavírusu totálne uzavretý a pozastavené sú aj všetky lety. Mám kamarátku, ktorá sa na Veľkonočnom ostrove narodila a jej optimistickou víziou je, že by ho znova mohli sprístupniť v roku 2025. Minimálne najbližších pár rokov si teda na svoj sen ešte budem musieť počkať.

Michalove dobrodružstvá môžete sledovať aj na sociálnych sieťach:

Facebook: Michal Hertlík / traveller & photographer

Instagram: @michalhertlik