Napriek detskej mozgovej obrne Vlaďka píše verše a túži vydať zbierku

Máme tendenciu ponosovať sa. Na málo peňazí, zlého šéfa, neposlušné deti, nefungujúci vzťah… Na počasie i studené jedlo, ktoré nám priniesol čašník v reštaurácii. Potom stretneme niekoho, kto sa nielenže nesťažuje, ale priam „svieti“ medzi ostatnými. A pritom k nemu osud nebol ani zďaleka taký štedrý. Vlaďka Martvoňová je presne tento prípad. Od narodenia má detskú mozgovú obrnu, no snaží sa užívať si život naplno. Miluje spev a tanec, píše básne i veršované recenzie na knihy, ktorými si túži privyrobiť.

Vlaďka má zdravotný problém od narodenia, no detskú mozgovú obrnu nazýva nadnesene „iným obdarovaním“. Nadhľad, samozrejme, získala až teraz v dospelosti, a to vďaka istému projektu, ktorý ju naučil nazerať na chorobu ako na výzvu a šancu pomôcť iným, a tým aj sebe.

Má ukončenú povinnú školskú dochádzku a navštevovala aj Praktickú školu v Novej Bani, kde ju učili byť zdatnejšia v pomocných prácach v domácnosti. Hoci sa literatúre hlbšie študijne nevenovala, tento svet jej učaroval a okrem toho, že rada číta, sa rozhodla pustiť do netradičnej aktivity. Po prečítaní knihy ju zrecenzuje formou veršov, čo je na Slovensku výnimočné. Ako jej to vôbec napadlo?

Skromná a pozitívna

„Najväčší čitateľ v našej rodine je maminka. Na ňu nemám. (Úsmev.) Lásku ku knihám sme zdedili so sestrou po nej. Keď maminke dáme nejakú knihu, povie, že toto už čítala. (Úsmev.) Dvojička Miška píše netradičné ženské romány, tak to máme v rodine. Prvú báseň som napísala asi v sedemnástich do denníka. V Praktickej škole dievčatá písali, tak ma to chytilo a vznikli rýmované knižné recenzie. Väčšinou ma prvý rým napadne na toalete, tak si ho premietam v hlave a už to ide. Prepojila som knihy a verše,“ vysvetľuje usmievavá dievčina, ktorá rada číta psychologickú literatúru, a kresťanské romány. Zo slovenských autorov si ju najviac podmanila Simona Rošková.

Recenzia na knihu Vzdelaná

“Vzdelaná ma oslovila od prvého okamihu,

čo som na Facebooku našla túto knihu.

Poprosila som super kníhkupectvo,

či rýmované recenzie nenájdu si u nich priestor.

Knižku objednali,

na recenziu poslali.

Biografia Tery Westerovej,

autentická, pravdivá, v každom písmenku, slove.

Veľká je jej túžba po vzdelaní,

najbližšia rodina jej v ňom bráni.

Žila životom kde sa ženy vydajú, stanú sa matkami

to je ich jediným poslaním.

Tara prekonala seba aj ľudské predsudky,

zmenila sen na skutočnosť, slová na skutky.

Vyštudovala, má rôzne tituly,

začať sa nebála úplne od nuly.

Vzdelaná je vzorom pre každého z nás,

že nie vždy je správne počúvať okolia hlas.

Nedokážem, neviem nemôžem,

je len v nás…”

Istý čas sa pokúšala napísať aj román, ale pochopila, že to nie je jej parketa. To radšej prenecháva svojej dvojičke a sústredí sa na sen vydať básnickú zbierku. Inak vraví, že netúži po ničom. „V živote sa mi splnilo mnoho vecí, o ktorých som ani nesnívala.“

Jej optimizmus je nákazlivý a sama priznáva, že ho čerpá z rozličných zdrojov. Najviac ju inšpiruje Boh, spev, tanec a optimizmus jej maminky. Hoci je imobilná, práve spev a tanec sú podľa jej slov jej životom. „Vždy keď môžem, tancujem a spievam doma pri počúvaní rádia či pesničiek z YouTube a na rôznych akciách, kde ma zoberú kamaráti. Spievam aj na svätej omši,“ vymenúva Vlaďka, ktorá nedá dopustiť na gospelovú hudbu a jej najobľúbenejšou speváčkou je Sima Magušinová.

Najnáročnejšie je byť vo všetkom odkázaná na iných

Pre zdravotné postihnutie nemôže pracovať, no detská mozgová obrna nezastavila. Hľadá možnosti a cestičky, ako sa realizovať a možno si aj trošku privyrobiť. Nejde jej o žiadne „veľké“  peniažky, len o pocit, že si vlastnou prácou niečo dokáže zarobiť.

„Každý má nejaké problémy a obmedzenia, Niektoré sú viditeľné, iné nie.  Tie moje sú viditeľné. Najnáročnejšie je, že som odkázaná na pomoc v podstate vo všetkom. Hlavne čo sa napríklad týka hygieny, keď zradí telo. Ale poľutujem sa, doma aj pozúrim a kolieskujem ďalej. Veď telo raz odíde, ale duša je nesmrteľná.“

Najviac ju trápi skutočnosť, že je úplne imobilná. Ak sa chce niekam dostať, vždy je odkázaná na pomoc iných. „Ale nie som na tom najhoršie. Snažím sa vážiť si to, čo mám, lebo neviem, dokedy to mám. Keď mi povedia, že som asi zabrzdená, poviem, že som pribrzdená,“ smeje sa Vlaďka, ktorej veľmi pomáha čierny humor, inšpirácia z osudov iných ľudí a vedomie, že aj ona dokáže niekomu pomôcť. A čo by jej ešte dokázalo uľahčiť život? Možnosť tvoriť za drobnú finančnú odmenu a zdravotnícke pomôcky.

Urobíte jej radosť, ak budete na Facebooku sledovať jej Rýmované knižné recenzie, prípadne stránku Mojimi očami.

Ukážka z básnickej tvorby:

Slečna depresia

“Prišla za mnou jedna pani možno slečna,

nech ju s niekým zoznámim.

S nejakým blízkym človekom,

s ktorým by mohla hovoriť o všetkom.

Svoju bolesť mi vložila do dlaní,

sťa by ma niekto poranil.

Depresia sa volá,

z jej bolesti strácam slová.

Veľmi som jej túžila pomôcť nejak reálne,

vedieť, že takto žiť nezvládne.

V tichu izby píše básne,

že žiť pre ňu je tak bolestné a strašné.

Na ľudí pozerá vždy len spoza plota,

v jej duši vládne clivota.

Prerušila som jej bolestivý monológ,

keď v zápale rozprávania otočila hlavu v bok.

Ak sa zmeníš na pozitívnu energiu,

nadobudneš veľkú silu.

Zmeníš sa na nádhernú ženu,

Ty sama pocítiš tú zmenu.

Nebudeš nikdy sama,

veď si navždy v rukách Pána.

Život je o vnútornom postoji,

záleží na každom, ako v ňom obstojí.”