Košický výtvarník Jonsy Gáll: „Maľovať sakrálne veci je pre mňa aj určitá forma modlitby“

Maľovanie je preňho ako tíšenie hladu. Tvorí v podstate nonstop, hoci popri tom stíha byť učiteľom na základnej škole a viesť výtvarný krúžok. Námetom jeho diel sú okrem Krista na kríži napríklad aj obyčajné stoličky či vajíčka – pokojne v podobe praženice či hemendexu. Každý deň strávi v ateliéri aspoň chvíľu a postupne si plní sny – mať obraz v kostole, rozsiahlu samostatnú výstavu na krásnom mieste a podobne. Výrazná osobnosť mladšej generácie košickej výtvarnej scény Jonsy Gáll bude až do konca októbra prezentovať svoju tvorbu vo Východoslovenskom múzeu.

V priestoroch Historickej účelovej budovy Východoslovenského múzea  (VSM) v Košiciach nájdete od dnešného dňa až do 27. októbra výstavu jeho diel pod názvom „Obrazne povedané“.  Výrazne expresionistická tvorba zahŕňa sakrálne motívy, zátišia i figurálne diela, ktoré sú vzájomne nainštalované do netradičných kompozícií.

Hoci sa maľovanie zátiší medzi výtvarníkmi neteší až takej veľkej obľube, Jonsy sa v nich našiel. „Veľmi ma to baví. Vzniklo to pritom úplnou náhodou. Zavolal ma otec, že mi urobil jesť. Prišiel som a uvidel som na tanieri pohodené volské oká. Odvtedy ma to chytilo. Ten úplne bežný okamih. Kompozícia bola taká geniálna, nijako nechcená, že som ju skrátka musel zachytiť a odvtedy to ide. Veľmi ma baví zachytávať takéto bežné, každodenné veci. V mojich zátišiach je veľa života a pritom žiadny človek. Zároveň sa s divákom trošku hrám, pretože pri detailnejšom pohľade nájde v zátiší niečo, čo každý pozná a má doma. Tanier, šálku kávy, vajíčko… A potom človek začne hľadať veci, ktoré sú na obraze nezvyčajné, začne objavovať môj svet a zo svojho prejde do môjho, ktorý si zrazu privlastní,“ objasňuje umelec, ktorý už vraj spomínané vajíčka namaľoval na všetky spôsoby, keďže ich zbožňuje. „Už sa mi ostatní výtvarníci smejú, že je to moja téma.“

Foto v galérii: A. Bercik

Tvorbu skrátka potrebujem pre život

Ešte bližšie však má napríklad k sakrálnym motívom. Študoval na katolíckej škole, takže vraví, že to mal odmala v sebe.  „Maľovať sakrálne veci je pre mňa aj určitá forma modlitby. Zároveň mám rád náboženské príbehy. Uvedomujem si, že sa málo výtvarníkov venuje sakrálnej téme expresionistickými štýlom. Každý robí buď ikony alebo sa snaží obraz vypiplať. Je to pre mňa silný motív, neustále sa vraciam hlavne ku Kristovi na kríži v rôznych podobách.“

Foto v galérii: A. Bercik

Kurátorkou aktuálnej výstavy je Lenka Šafranová z VSM. Jej podmienkou bolo, že bude mať rozhodujúce slovo pri rozmiestňovaní obrazov. Podľa Jonsyho to dopadlo nad očakávania. „Prvýkrát som do toho vôbec nehovoril. Bolo to veľmi nezvyčajné, ale napokon vznikla krásna zhoda, aj preto to nazývam naša výstava, nie moja. Vytvorila čosi o level vyššie – u mňa by to len tak viselo, chcel by som tým povedať niečo iné, Lenka v tom našla niečo viac. Napríklad obraz kohúta som vnímal vyslovene pozitívne. Tým, že teraz visí na stene so sakrálnymi vecami, zmenil význam, hneď evokuje zradu – keď trikrát kohút zaspieva… Veľmi sa z toho teším. Zároveň vyslovene sakrálne diela postavila do úplne iného svetla, aby sme v galérii nevytvárali pietne miesto.“

Súčasťou výstavy je obraz zapožičaný z rozhanovského kostola

Na výstave Jonsy prezentuje diela z ostatných piatich rokov. Dokopy ich je 34 a mnohé ešte verejnosť nikdy nevidela. Chcel totiž, aby to bolo prekvapenie. „Chcem ukázať to moje, čo ma najviac baví. Hoci mám rád všetky druhy umenia, aj konceptuálne a akokoľvek moderné, toto je pre mňa to, čo potrebujem pre život. Takto tvoriť a spracovávať moje motívy. Zátišia a sakrálne veci nie je každého šálka kávy, ale ja asi nechcem zatiaľ robiť nič iné.“

Dominantou výstavy je obraz zapožičaný z kostola v Rozhanovciach. Vznikol pred piatimi rokmi a je venovaný zosnulému kňazovi Jurajovi Semivanovi, ktorý bol autorovým priateľom a osobným spovedníkom. „Chcel som, aby aj aby ľudia, ktorí nechodia do kostola a nie sú veriaci, videli moju tvorbu. Aby tento obraz bol videný. Je to v podstate už komerčne známy obraz, niečo ako keď majú umelci svoje hudobné hity. Pre mňa zosobňuje pamiatku na veľkého človeka. Bol aj požehnaný a nájdete na ňom text básne Jozefa Porubčana Keď život dušu sužuje. Namaľoval som ho za dva týždne, jednoducho som vzal najväčšie plátno a vyhádzal som zo seba pocity po smrti priateľa,“ vraví otec trojročnej dcérky Ester, ktorú, samozrejme, tiež stvárnil na dvoch obrazoch. Okrem nej namaľoval aj viacerých ďalších rodinných príslušníkov a výstava ponúka tiež pohľad na štyri jeho autoportréty.

„V ateliéri mi ostalo ešte asi 40 obrazov, ale chceli sme to obmedziť. Nemala to byť ani žiadna retrospektíva. Tvorím, takpovediac, nonstop. Nedá sa to zastaviť. Aj keď netvorím, tak tvorím. Ono je to umelecké klišé, ale neviem oddychovať. Tí, čo ma poznajú, vedia, že tvorím stále, no obrazy sa zo mňa veľmi ťažko rodia. Občas pôsobia, že som farby len tak našvihal a nahádzal na plátno, no nejde to vždy ľahko. Ale priznávam, že občas tvorím veľmi spontánne. Zvláštnosťou je, že každý jeden obraz u mňa nadväzuje na druhý. Nepoužívam totiž maliarsku paletu, ale položím vedľa seba biele plátno, na ktorom si miešam farby a maľujem zatiaľ na druhé a potom dokola. Je mi vlastne aj úplne jedno, ako začnem. Zoberiem farbu, ktorá sa v mi v tom momente páči, a idem, lebo aj tak viem, že ju premaľujem,“ smeje sa tejto metóde učí aj svojich zverencov v rámci výtvarného krúžku.

Foto v galérii: A. Bercik

Užíva si samotu ateliéru

Prácu v škole si veľmi obľúbil a v pohode zvláda aj nevyhnutné papierovačky. Pri tvorbe sa zase deťom snaží dopriať čo najviac slobody. „Ich tvorba je neskutočná. Veľakrát sa mám od nich sám čo učiť. Hlavne ich nijako neobmedzujem. Kto práve nechce tvoriť, máme v ateliéri gauč. Bavíme sa o umení, o živote a potom sa im akosi prirodzene opäť chce maľovať a kresliť. Alebo začnem ja a pridajú sa. Zbožňujú ateliér, môžu robiť, čo chcú, maľujú na kachličky za umývadlom, kreslia po zemi, robia s plastelínou i sadrou. Každý nám nosí všetko nepotrebné – skateboardy či metly, a my s tým už niečo spravíme. Hlavná je sloboda.“

Popoludní, keď odíde zo školy, sa zatvorí v ateliéri, kde nachádza svoj kľud. „Je to pre mňa krásny protipól. Celý deň počúvam 500 detí, množstvo kolegov, kopec rodičov a prídem niekam, kde som úplne sám. Neobľubujem, keď je niekto pri mne, keď maľujem. Užívam si samotu.“

V poradí je toto už jeho 18. výstava. Ostatné tri mal spoločné s výtvarníkom Dušanom Scholtzom. „My sme sa vyslovene našli. Spoznali sme sa najprv výtvarne až potom ľudsky. Prvotne som ho oslovil kvôli prvej výstave ja, lebo mi naše motívy prišli blízke. Sme rozlíšení, ale zároveň to spolu pekne hrá. A odvtedy si skoro každý deň voláme, píšeme, kritizujeme sa v dobrom a ostalo nám silné priateľstvo.“

Priateľstvá s výtvarníkmi

Jonsy veľmi dobre vychádza aj s ďalšími výtvarníkmi. „Mal som šťastie, že som sa pomerne mladý, keď som sa v roku 2010 vyšiel na svetlo s obrazmi, spoznal s Andym Gorem a následne s ďalšími skvelými umelcami, ako sú Dušan Baláž, Pavol Kvoriak… Na to, aký je medzi nami vekový rozdiel, ma bez všetkého zobrali medzi seba a poradili mi. V Košiciach je stále silná základňa skvelých maliarov a ja som rád, že sa stretneme, dáme si pivo, kecáme o tvorbe, máme k sebe vzájomnú úctu – ja k nim obrovskú. Vždy som ich obdivoval a inšpiroval sa,“ dodáva na záver výtvarník, ktorý po aktuálnej výstave plánuje vystaviť napríklad kolekciu svojich maľovaných drevených krížov, kresieb na ručne robenom papieri, ako aj posunúť spoločný projekt Syntézia s Dušanom Scholtzom ďalej.