Renáta Pankiewicz: Chcela byť starostkou, spustila revolúciu v čítaní rómskych detí

Hoci nemá rómske korene, už dlhé roky pracuje s rómskou mládežou. Založila občianske združenie ĎAKUJEM- ,,PAĽIKERAV“ a v rámci neho Knižný klub Paľikerav, celoslovenskú recitačnú súťaž Rómovia recitujú, Detskú rómsku univerzitu i Koncert v parku za Paľikerav. Hoci vyštudovala právo s červeným diplomom a pôvodne sa chcela stať sudkyňou, napokon verí, že takto toho dosiahne viac. Na Rómov nedá dopustiť, našla si medzi nimi mnohých priateľov či kolegov. Žije vo Varhaňovciach a sníva o tom, že sa z jej projektov stanú národné programy.

Vyštudovala si právo. Ako si sa vlastne dostala k práci s Rómami a k tomu, že si stvorila občianske združenie Paľikerav?

Mala som jeden veľký detský sen, a to, že som chcela byť starostkou v našej maličkej obci. Prvýkrát som mohla kandidovať ako 27-ročná, a vtedy som mala pocit, že musím pre to, aby ma zvolili, niečo aktívne robiť. Tak mi napadlo – poďme sa venovať rómskym deťom v obci.

Vo Varhaňovciach?

Áno. Na začiatku sme to robili naozaj v maličkom. Vyslovene len lokálne. Spätne vtedajšie aktivity vnímam ako… možno nižšieho rázu. Potom sme však začali zvyšovať intelektuálnu latku. Vtedy mi stačilo zorganizovať karneval, dnes si to už ani neviem predstaviť. Teraz kladieme dôraz na vzdelávanie, budovanie vzťahu k literatúre a pod. Lenže voľby som prehrala a vnímala som to tak, že ma voliči sklamali. Že mi nasľubovali hory-doly, že budem starostkou, a volili niekoho iného. Bola som z toho strašne smutná a potom som si povedala, že na to kašlem, že v živote dosiahnem niečo väčšie a aktivity budem organizovať v rámci celého Slovenska. A dnes môžem povedať, že vďaka nim máme na školách po celej krajine rómskych študentov, ktorí patria k najlepším. Z mnohých sú úspešní vysokoškoláci alebo aktívne pracujú ako učitelia či sociálni kurátori. Aktuálne končí štúdium aj jeden letec, máme študentov na Karlovej univerzite v Prahe…

Čiže základ bol deti podchytiť a pracovať s nimi. Podporovať ich.

Určite robí veľa zázemie v konkrétnej rodine, ale rovnako pomáha, ak sa spojí viac detí v rámci spoločného naladenia, ako napríklad v rámci Knižného klubu. Tiež organizujem rómske recitačné súťaže, letnú univerzitu, sedem rokov sme pripravovali aj rómsky festival. Toho sa zúčastňovali tisícky Rómov a keď sa uprostred hudobných produkcií začalo rozprávať o literatúre, bola to tá najlepšia reklama.

V tvojom prípade, keď som aktívne sledovala činnosť vášho Knižného klubu, som odrazu mala pocit, že všetci Rómovia horúčkovito hltajú jednu knihu za druhou. Ako to vlastne je?

„Moje“ deti čítajú. Myslím, že to je na celkom dobrej úrovni. V spoločnosti je ešte stále predsudok, že Rómovia sú len skvelí hudobníci a tanečníci, ale my chceme poukázať aj na to, že vynikajú aj v rôznych intelektuálnych činnostiach, že vedia recitovať, či poskytnúť recenziu na prečítanú knihu. Nie každý Róm, ktorého poznám, číta knihy, ale ani nie každý Róm, ktorého poznám, spieva či tancuje. Ale čím viac rómskych žiakov chytí do ruky knihu, začne si čítať a zamýšľať sa nad ňou, tým lepšie pre ich rozvoj. Nenarodili sa do rodín, kde je kniha prirodzenou súčasťou domácnosti, ani im neboli čítané rozprávky pred spaním, ale my vieme cez deti dostať knihu k rodičom, a v tom je to čaro. Naše deti čítajú svojim rodičom, prípadne vyzývajú rodičov, nech si aj oni čítajú.

Ako vlastne rómske deti prijali to, že s nimi ideš ty ako Nerómka pracovať?

Nebolo to určite jednoduché. Osobne mi veľmi pomohlo, že som mala už v začiatkoch partnera Róma. Myslím si, že to zavážilo najviac. Keď sa chceš dostať bližšie k Rómovi, je fajn, ak nejakého máš po svojom boku. Inak môžu mať zábrany i akýsi prirodzený strach a nedôveru.

Osobne mám pocit, že  Rómovia na východe Slovenska to majú výrazne ťažšie ako v iných oblastiach krajiny. Je to tak?

Určite. Ale postupne mám pocit, že sa modernizujeme. V reštaurácii už bežne vidím Rómov variť alebo obsluhovať. Myslím, že pred takými desiatimi rokmi by sa to nestalo. Inak je ale zaujímavé, že teraz som bola prednášať na českých školách, ako sa pracuje s Rómami na Slovensku, a mala som pocit, že tam je situácia oveľa rasistickejšia ako tu. Napríklad pri výzve Označte mi nejakého slávneho Róma bolo ticho. Nikto tam o sebe oficiálne neprizná, že je Róm. Ale keď človek chce, aby vymenovali príslušníkov LGBTI komunity, nemajú problém. U nás sa človek nebojí povedať, že je Róm. Mám 37 rokov, ešte som toho veľa nezažila, ale už vidím posun aj v tom, že Rómovia zastávajú aj vysoké posty.

Je starostovská stolička ešte stále tvojím snom?

Už asi nie. Politika ma sem-tam láka, ale neláka ma to byť odkázaná na hlas konkrétneho človeka. Ono to totiž zvyčajne nie je o kvalitách toho, kto kandiduje, ale o sympatiách, závisti… Ovplyvňuje to mnoho faktorov a najmä, doma asi človek nie je prorokom. Nikdy nehovor nikdy, ale teraz som momentálne takto nastavená.

Čiže neľutuješ, že si sa pred rokmi vybrala touto cestou?

Nie, určite nie. Ja si aj stále hovorím, že aj keď som Nerómka, tak… že ma pracovne stvorili Rómovia. Že vlastne za celú moju kariéru vďačím Rómom. Všetky ocenenia, ktoré som získala ja ako osoba či organizácia, sú práve za moju prácu s Rómami. A hoci som vyštudovala právo a pôvodne som chcela byť sudkyňa, tak si dnes vravím, že sudcov je na Slovensku niekoľko desiatok, ale len málo ľudí si môže povedať, že spustili takú ,,revolúciu“ v čítaní u rómskych detí ako ja a moji spolupracovníci. Možno sa skôr do histórie zapíšem takto. (Úsmev.) Samozrejme, hovorím to nadnesene, ale… vidím v tejto práci hlbší zmysel a väčšiu motiváciu.

Aký máš teraz hlavný cieľ? Mám pocit, že ty si nesmierne akčný človek, ktorý nikdy nestojí na mieste a neustále vymýšľa nejaké nové aktivity a projekty.

Presne, ja nikdy nemám pokoja. (Smiech.) Veľmi by som chcela, aby sa z vecí, ktoré robím, možno raz stali národné programy. Napríklad naša recitačná súťaž – hlási sa nám na ňu vyše 600 malých recitátorov ročne, no nie je nijako zastrešená. Nedočítate sa o nej v Edupage. Ak by sa tak stalo, nebolo by opakovane potrebné vynaložiť toľko energie na jej propagáciu.

Prečo ešte nemá záštitu, keď je taká úspešná?

Hlavný dôvod je, že povoľujeme Rómom recitovať aj v slovenskom jazyku. Nie všetci totiž musia nevyhnutne ovládať rómčinu. A výhľadovo by som to chcela rozšíriť aj na maďarský jazyk.

Nikdy si nezvažovala odsťahovať sa z Varhaňoviec?

Ale, hej, veľa nad tým rozmýšľam. Žiť v meste je určite jednoduchšie, už len preto, že synček teraz v Košiciach nastúpil do prvého ročníka. Raz to mám v pláne. Začiatkom tohto roka nám však na dome zhorela strecha, tak sme trošku finančne zastali. Ale napriek tomu, aká veľká finančná škoda to bola, vlna solidarity a podpory, ktorá sa nám vtedy dostala, ma neskutočne nakopla. A ja som to asi priam potrebovala. Potrebovala som vedieť, že to, čo ľuďom dávam, oni aj vnímajú, cítia a vrátia mi to, keď budem potrebovať. Nedovolia mi padnúť na kolená, keď som im pomáhala roky sa zdvíhať. Nikdy nezabudnem na ráno po požiari, keď som sa bála ísť pozrieť, ako to tam vyzerá. Stále som to odsúvala a zrazu prídem na dvor, pozriem sa hore a tam viac než desiatka Rómov behá po mokrej streche a snaží sa naprávať škody. A je im jedno, že prší a môžu sa zraniť. Stála som tam, pozerala sa a tiekli mi slzy, ale už nie od nešťastia, ale slzy dojatia, že ich moja tragédia nenechala chladnými a sú v tom so mnou. A pamätám si na slová jedného pána, otca našich Palikeravčatiek: Unavený som z roboty, ale moja dcéra mi povedala, že mne sa Renátka toľko toho napomáhala, že teraz choď a pomôž jej ty. A pomáhal, týždne pomáhal, a aj mnohí iní. Aj takí, čo sa možno majú horšie než ja, ale im bolo ľúto. A chodili bez nároku na honorár, dokonca z diaľky. Toto považujem za najväčšie ocenenie mojej doterajšej práce.

A čo občianske združenie Paľikerav? Vychovávaš si nasledovníkov?

Vychovať si nasledovníkov nie je vôbec jednoduché. Zároveň tomu však aj rozumiem, lebo je ťažké, aby pocítili takú vášeň, akú mám voči Paľikerav ja, ktorá som si ho vymyslela a vypiplala v podstate od perinky. To ma núti prebrať veľkú zodpovednosť za to, akým smerom Paľikerav pôjde. Pre mňa je však základ, ak na nás nezabudnú, aj keď už nie sú aktívnou súčasťou združenia, lebo ako si stále hovoríme, ostanú súčasťou Paľikerav rodiny. A hoci to vyznieva nadnesene, tak ak hocikto hocikedy potrebuje pomoc či podporu, tak vždy sme tu navzájom pre seba.

Ty si rómske deti často brávala aj na výlety, bowling či rôzne zážitkové aktivity…

Áno, deti z osád. Takto sme testovali, či nás vôbec pustia, či nám vyjdú v ústrety a dajú nám vstupné grátis a podobne. Mali sme len samé výborné skúsenosti, až na jednu. A to bol, paradoxne, rómsky podnikateľ, ktorý sa rozhodol danú aktivitu nepodporiť. Jeho odôvodnenie sme nezískali. Ale prax či skúsenosti z tejto oblasti mi už mnohokrát ukázali, že Rómovia voči sebe navzájom vedia byť horší ako napríklad majorita.

Svojím temperamentom akoby dávaš svetu najavo, že máš v sebe predsa len kvapku rómskej krvi, hoci to tak nie je.

Veru. (Smiech.) Hovorím, že keď ide do tuhého a treba sa hádať, som tá najväčšia Rómka.

Aj priateľov máš prevažne Rómov?

Mám pocit, že sa to tak postupne profiluje. Keď pôsobíš v takejto oblasti, tento okruh je intenzívnejší. Aj kolegov mám mnohých Rómov. A na sociálnych sieťach medzi 300 priateľmi mám maximálne 20 Nerómov.

Aký máš pred sebou najbližší pracovný cieľ?

Chcela by som viesť v školách krúžky inovatívneho vzdelávania literatúry. Myslím, že túto oblasť je veľmi potrebné podchytiť. Robiť to zážitkovo.

Ako to je vôbec s rómskou literatúrou?

Ak sa aj dnes vyberiete do hociktorého kníhkupectva, tak tam len veľmi ťažko nájdete knihu, ktorú napísal nejaký Róm či Rómka. Napriek tomu, že viem, že píšu a častokrát veľmi kvalitne. Ale preraziť na slovenskom literárnom poli sa podarí len niektorým z nich, nech už sú dôvody rôzne. Mne sa páči napríklad tvorba Mišky Mihokovej či Nely Nezábudkovej, čo je autorka píšuca pod pseudonymom. A stojí možno za zmienku aj to, že ich priezviská neznejú tradične rómsky. Ale na druhej strane tu máme aj rôzne zbierky básní, ktoré v kníhkupectvách nenájdete a distribuujú sa spravidla v školách či komunitných centrách, a do ktorých prispievajú napríklad aj “moji” mladí. Vydanie ich básne nepodlieha možno takému silnému konkurenčnému tlaku či literárnej kritike, ale napríklad pre mňa ako organizátora celoslovenskej recitačnej súťaže to má neoceniteľný prínos – inak by sa donekonečna v rómčine recitovali tie isté diela.