Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

,,K zemi!“ zvolala Lesia, keď sa démon strmhlav spustil z oblohy na zem priamo na nich. Bolo to tesné. Tentokrát im neublížil, no krídlom sa mu takmer podarilo rozdeliť im ruky.

Vstali zo zeme a Lesia s Viktorom si vymenili vystrašené pohľady. Chýbal naozaj len malinký kúsok.

Gabriela však so svojou novonadobudnutou silou akoby nevnímala zmätené pohľady svojich spolubojovníkov. Postavila sa priamo a zaujala bojovný postoj. Pozerala priamo pred seba a z očí jej sálala taká sila, že celé jej telo bolo odrazu obalené v akejsi nadpozemskej žiare. Medzi ich spojenými rukami sa objavilo akési zvláštne modro-biele svetlo a poprepletalo sa okolo nich ako povrazy, aby upevnilo ich spojenie.

Lesia sa cítila naplnená ešte väčším pokojom, pretože schopnosti Nefilim sa začínali naplno prejavovať, aj keď si to možno ani neuvedomovala. Nechala im voľný priechod. Nech sa stane, čo sa má stať.

Naopak, Viktor bol novým zjavom Gabriely ohromený a nemohol z nej spustiť zrak. Toto bola Nefilim, ktorú nepoznal. Niečo mu našepkávalo, že ešte nevidel všetko. Anjelská sila, doteraz uzamknutá v jej vnútri, sa drala na povrch.

Démon šalel. Zmätený a nahnevaný okolo seba rozhadzoval krídlami a ničil budovu kláštora. Teda to, čo z neho ešte ostalo. Evidentne mal strach.

,,Viem, ako ho naveky uväzníme v nádobe,“ prerušila Lesia napätú chvíľku, čím si vyslúžila ich pozornosť.

Vedela to. Vo svojej vízii… v predtuche toho celého, keď si postupne dohromady vyskladala všetky dieliky skladačky… dospela len k jednému záveru…

,,Ako to teda urobíme?“ spýtal sa jej Viktor a takmer kričal, aby prehlušil démona. Hrozivo reval, až trhalo ušné bubienky.

,,Poviem vám to, no musíme ho najprv dostať do sošky,“ odpovedala mu a tiež musela podstatne zvýšiť hlas. Odrazu až úľakom podskočili, lebo démon narazil do jednej zo stien tak prudko, až sa mu podarilo vybiť všetky vitrážové okná.

,,Ja to zvládnem,“ odpovedala im Gabriela.

Nekričala však. Hovorila celkom pokojným hlasom, až takmer vôbec nepohybovala perami, a znela, akoby stála priamo za nimi a šepkala im to do ucha. Obom prebehli po tele zimomriavky. ,,Raz sa mi to už podarilo. Dokážem to znova.“

,,Takmer si pri tom zomrela!“ zakričal Viktor, hoci si zúfal, že nemá tú moc byť vypočutý.

,,Nie!“ nesúhlasila Lesia.

,,Ale teraz je to iné. Mám vás,“ dodala Gabriela pokojným hlasom. ,,S vami moja moc rastie.“

Obaja sa na ňu pozreli. Videli, že má úplnú pravdu. Vyžarovalo to z každého milimetra jej tela. Akoby žiarila úplne celá, sústredená každou bunkou seba. Na tvári mala pokojný nepreniknuteľný výraz.

Lesia vnímala jej anjelsky čistú auru. Vyžarovala z jej vnútra a posilňovala zlatú bariéru, ktorú vytvorila.

No Lesia nebola jediná. Zbadal to aj démon. V momente, ako začala jej aura silnieť, rozzúril sa ešte viac. Z jeho končatín sa vyplazili čierne tiene ničoty ako slizké hady. Priamo k nim! Mienil nimi oslabiť Nefilim, aby ich mohol ľahšie poraziť.

Viktor však nechcel čakať do poslednej chvíle. Bol na rade, aby aj on predviedol svoju silu v boji proti zlu. Sústredil preto všetku svoju silu Privolávača. Voľnú ruku natiahol pred seba a vyslovoval príkazy. Ocitol sa v akomsi tranze, nevediac nič konkrétne, a predsa inštinktívne robil všetko, čo mu jeho vnútorná sila Privolávača našepkávala.

Z útrob zeme sa postupne začali vynárať tmavé siluety. Postavy bez tváre, bez očí. Poniektoré bez rúk či nôh, plaziac sa na príkaz Privolávača v boji proti démonovi. Nemŕtvi – v medzi-svetoch uviaznuté biedne bytosti. Ani prízrak, ani hmotná bytosť. Vrhali sa v ústrety temným hadom, pohlcovali ich a tým démonovi bránili, aby sa k trojici dostal jeho jed.

Viktor sám privolal nemŕtvych na pomoc, hoci po prebudení z tranzu vôbec nevedel ako. Ešte potrvá, kým sa svoju moc naučí celkom ovládať.

,,Zúri! Mali by sme to využiť!“ kričala Lesia, no jej hlas sa aj tak strácal v zúrivom reve beštie. Oblohu razom zahalili čierne mračná a kumulovali sa nad ich hlavami. Vytvárali vír. Ocitli sa v pomyselnom oku búrky.

,,Je najvyšší čas!“

,,Ešte nie,“ povedala Gabriela. ,,Potrebujem, aby sa ku mne dostal bližšie.“

,,Nie!“ zvolal tentoraz Viktor. ,,Ja ho k tebe nepustím!“ Svojím rozrušením však na chvíľu prerušil svoje sústredenie a niektorí nemŕtvi sa namiesto boja s démonom začali kúpať v krvi mníšok a požierali ich mäso.

,,SATIS!“ (dosť!) zvolal chytro a opäť svoje sústredenie presunul na nemŕtvych. Tí sa opäť vrátili k démonovi, no ani tentoraz sa im nepodarilo úplne sa vyhnúť jeho hnevu. Postupne ich ničil a zatracoval pod čiernu zem.

,,Musíš ho ku mne pustiť, Viktor,“ počul jej láskavý hlas tesne pri svojom uchu, ako šepká svoju prosbu. ,,Ak si bude myslieť, že ma má na dosah, chytí sa do pasce a my ho naveky uzamkneme.“

Viktor bolestivo zavrel oči. Jeho sila aj odhodlanie pri predstave toho, o čo ho žiada, začínali slabnúť. Chce nemožné. Chce, aby ju dobrovoľne ohrozil. Žiada ho o to, čo sa zaprisahal, že nikdy nedopustí.

,,Gabriela má pravdu. Ak ho k nej nepustíme, nikdy to nevyjde. Iba Nefilim ho môže uzamknúť do artefaktu,“ pripojila sa k nej Lesia. Videla totiž, ako Viktor bojuje pri predstave, že by ju dobrovoľne ohrozili. Myšlienka, že sa opäť ocitne v pazúroch démona… ho ničila!

,,A čo my? Čo potom…“ snažil sa o posledný chabý pokus z jeho strany, hoci dobre vedel, že nemajú na výber.

,,Postaráme sa, aby tam naveky zostal,“ povedala Gabriela.

,,Zapečatíme artefakt našou krvou,“ doplnila ju Lesia. ,,Krvou nás troch démona naveky uväzníme v nádobe, kým ďalšie generácie neprídu na to, ako ho zničiť. Toto je zapísané v osude.“

,,Krv troch,“ zopakovala po nej Gabriela a náhle zbadala nádej, slabý lúč, ako sa prediera cez divé mračná.

***

Pokračovanie na ďalšej strane.