Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

,,V mene Božom…“ zašepkala, aby si dodala odvahu. Keď odriekala tichú, no o to úprimnejšiu modlitbu, vnímala, ako sa jej za chrbtom čosi deje. Lesia prekvapene zhíkla, pretože zbadala, ako Gabriele na chrbte vyrážajú neviditeľné krídla vytvorené jej aurou. Boli jemné a snehobiele a všetky rany akoby sa jej zahojili, všetka bolesť razom pominula a ona zostala naplnená dobrom a láskou. Stála tam hrdo ako boží bojovník, tvárou v tvár blížiacemu sa zlu.

Znova si sa rozhodla obetovať Nefilim, aké… šľachetné… tiahlo zavrčal démon.

Okolím sa niesol jeho hlas a jeho krídla opäť rozvírili všetok prach navôkol, no Gabrielu akoby to všetko míňalo.

,,V mene Božom, prikazujem ti, vráť sa späť do pekla!“ zvolala a pevnejšie si stúpla pred neho. Krídla sa jej stali oporou a ona sa nebála zlého.

Stále cítim tvoju krv… chutí mi… nevyhráš, ale ja sa z teba s radosťou opäť napijem!

 Viktor sa snažil vytesniť jeho hlas zo svojej hlavy, pretože sa mu pokúšal opäť opantať myseľ. Sústredil sa len na spojenie, ktoré mali, a snažil sa ho za žiadnu cenu neprerušiť. Nepustí ho do svojej hlavy. Viac už nie!

,,Tvoja snaha je márna, démon, nepodarí sa ti Privolávača opäť ovládnuť. Je môj.“ Gabriela to hovorila celkom pokojne. Pokúšala sa ho zmiasť, aby jeho pozornosť odpútala od Viktora na seba. Dobre vedela, o čo mu ide. Pokúšal sa ich rozbiť vo vnútri, no na toto bol prikrátky.

Neubrániš ho predo mnou, Nefilim, jeho temná stránka skôr či neskôr vyjde na povrch. Nepoprie to.

Hneď, ako to dopovedal, zahalil ho vír prachu a celkom ho schoval pred ich zrakmi, ale len na malú chvíľu. Vír postupne kumuloval okolo démona a ten sa zmenšoval a zmenšoval, až napokon pred nimi dosadol na zem. Prach sa rozplynul a už pred  nimi nestál ohyzdný okrídlený netvor nadrozmernej veľkosti, ale vysoká postava, celá zahalená v dlhom čiernom habite. Spodný lem sa mu tiahol po zemi ako čierna lepkavá smola, ktorá ho obkolesovala. Do tváre mu nevideli, pretože ju zahaľovala veľká prevísajúca kapucňa.

Lesia ticho zhíkla. Pripomenulo jej to jednu víziu. Išlo o výjav, keď sa videla v zrkadle v dlhom čiernom habite a za ňou stál zástup postáv v červených habitoch. Ale tie tu nikde nevidela. Je dosť možné, že to bolo len varovanie, kam to až môže zájsť. Následok toho, čo nastane po tomto…?

Ja mám mnoho tvárí a mnoho mien… a tvoja duša je taká lákavá… ochutnal som z nej a neviem s tým prestať, kým mi nebude patriť celá…

Posledné slová doslova zasyčal a zdvihnutím ohyzdnej ruky so žltými polámanými nechtami, ovešanej hnijúcim mäsom, ktorú odhalil spod habitu, sa ich snažil postupne trhať od seba neviditeľnou, no mocnou silou. Lesia cítila, ako sa Gabrieline modré laná, ktorými mali prepletené ruky, napli. Stále ich však držali pohromade.

,,NON TIMEO TE DAEMONEM,“ (Nemám z teba strach, démon.) oslovila ho Gabriela latinsky a hrdo sa narovnala. Očami ho prenikavo spaľovala a jej sila mu bránila priblížiť sa k nim.

,,DEUS MECUM EST. DAT MIHI VIRES.“ (Boh je so mnou. On mi dáva silu.)

Démon sa však iba zasmial chrapľavým a zároveň piskľavým trojhlasom, až im naskočila husia koža. Nik mu nevidel do tváre. Ak vôbec nejakú mal. Z ich pohľadu sa zdalo, že pod kapucňou zíva nekonečná čierňava.

Tu ti Boh nepomôže!

V momente, ako to dopovedal, nastalo hrobové ticho. Dokonca bezvetrie. Čiže inými slovami – predzvesť všetkého zlého.

Démon trhol oboma rukami a neviditeľné reťaze prenikli ochrannou bariérou. Prudko preťali vzduch medzi ňou a Viktorom. Spojenie medzi nimi sa prerušilo a Viktora odhodilo ďaleko dozadu.

,,Nieeeee!“ zvolala Lesia, keď sa démon vrhol na Gabrielu, presne v okamihu, keď sa štít rozplynul.