Herec Martin Huba: “V čase neúspechu robíš ďaleko väčšie hlúposti ako v čase úspechu”

“Náš národ má jedno obrovské osudové nešťastie, že len čo vygeneruje vzdelanú generáciu, ktorá by mala tvoriť a formovať verejnú mienku, tak vždy príde niečo, čo túto vzdelanú generáciu zmetie,” hovorí na margo aktuálnej situácie v kultúre. Netají sa, že má na neprávosti nielen v Slovenskom národnom divadle jasne vyhranený názor a je pripravený vehementne, no kultivovane ho prezentovať. S jedným z najväčších džentlmenov nášho hereckého sveta Martinom Hubom sme sa porozprávali o kultúre, ale i o ňom samotnom, po jeho vystúpení v hre Kontrabas, s ktorou zavítal do Košíc vďaka Mestskému divadlu Košice.

Počas hry Kontrabas ste na divadelných doskách sám bez prestávky približne 90 minút a je to naozaj obdivuhodný výkon. Ako sa udržiavate v takej fyzickej a psychickej kondícii? Je to naozaj obdivuhodné.

Ako to robím? To je ťažká otázka. Asi pred týždňom mi telefonoval môj dobrý kamarát – psychiater, ktorý bol na predstavení a hovoril: ´Prosím ťa, vysvetli mi to, ja tomu nerozumiem.´ A ja že neviem, ja tomu tiež nerozumiem. (Smiech.)

Hlavným stimulom je však pre mňa prítomnosť diváka. Akoby ma zbavoval trémy a nervov. Už od školy a detstva som vypozoroval, že som mal problém s trémou v rámci skúšok pred pedagógmi a bol to pre mňa vždy dosť veľký psychický stres, do momentu, kým neprišlo publikum. Je to asi požehnanie, taký hlavný dar v mojom hereckom osude, že mám diváka rád a divák ma uvoľní. A ten divák akosi určí zmysel mojej práce, teda, samozrejme, kým je tam a kým so mnou ide na jednej vlne v tom, o čo sa snažím. Je dosť ťažké, keď cítiš, že divák s tebou nejde a že s tým nesúhlasí, respektíve, že sa dostal do hľadiska akýmsi omylom. Aj to sa stáva, no zaplať Pánboh, našťastie menej.

A aj publikum si vieš vybrať, a to tým, čo ponúkaš – ktorý titul sa rozhodneš zahrať. Takže pre mňa je to už teraz stále príjemnejšie a príjemnejšie.

Dá sa povedať veľmi dôsledne zvažujete projekty, ktoré sa rozhodnete prijať? Alebo máte šťastie na skvelé úlohy? V ničom podradnom vás totiž nikdy nevidíme, len v už zľudovených tituloch ako Fany, Pacho, hybský zbojník, Obsluhoval jsem anglického krále, Kawasakiho růže…

No to je intímna otázka, ale musím sa asi… Áno, je pravda, že si dávam záležať na tom, na čo kývnem a na čo nekývnem. Ono je to dosť dôležité, viete, lebo je strašne lákavé podľahnúť. Kým sa ti tá tvoja kvázi herecká kariéra, nazvime to týmto nepekným slovom, podarí, máš pocit, že musíš zobrať všetko. Ale je to háklivé. Pretože, keď zoberieš všetko, ono ťa to zaradí.

Lenže keď si v panike, keď nemáš do čoho pichnúť, ak ti v takej situácii niečo ponúknu, no tak teraz to odmietni, keď nemáš nič iné. Otázka šťastia je tiež dosť zásadná. Povedzme, že sa ti prvé dva projekty podaria, a zrazu sa pomýliš, neodoláš a kývneš na niečo, čo ti to tvoje doterajšie snaženie zničí, tým, že sa zaradíš kdesi inam. A extrémne záleží aj na tom, s kým spolupracuješ.

Keď vidím osudy tých… hlavne dievčat, lebo ono dievčenských príležitostí je v porovnaní s chlapčenskými asi jedna k piatim. V každej hre máte na 5 chlapov jednu ženskú postavu, takže dievčatá majú menej možností. A riziko, či si môže dovoliť odmietnuť, či si môže dovoliť vybrať, či môže svojím spôsobom trošku preberať… je veľké. Je mnoho dievčat, ktoré na škole vnímam ako veľmi disponované, talentované, usilovné, a zrazu sa ocitnú v zlých osudových súvislostiach, že ich obsadí ktosi, kto nie je až taký náročný, alebo dostanú tému, ktorá je mierne podprahová… Čo sa týka hodnotných príležitostí v televízii, v súčasnosti ich je extrémne málo, ak vôbec nejaké sú. Dnes si musíš vykreovať hereckú kariéru cez krimi príbehy, čo je vlastne nemožné. Chápete, 95 % produkcie v televízii, a nielen slovenskej, sú krimi záležitosti. Celá hĺbka je o tom, že kto koho zabil a či sa na to príde. No a teraz si na tom vykreuj nejakého Hamleta či Júliu… nejaké stanovisko k životu, a tak.

Keď máš hlúpe príležitosti, ani seba samého neobjavíš, objavíš nanajvýš to hlúpe v sebe.

Takže vy ste mali v tomto šťastie?

Našťastie som ešte začínal v období, keď sa ešte trošku vyberať dalo, a mal som obrovské šťastie na kamarátov a spriaznené duše.

Nemal som celkom ľahkú východiskovú situáciu, keďže som bol protekčné decko. Môj otec riadil divadlo a matka bola operná diva. Takže som bol dlho pasovaný za totálne protekčné dieťa. A vtedy spravíš chyby, aj keď nechceš, keďže si pod psychickým tlakom. Veľmi mi však vtedy pomohli kamaráti z Divadla na Korze, kde som, ako protekčný, vnímaný nebol. A človek sa tam v mnohom našiel. Lebo keď máš hlúpe príležitosti, ani seba samého neobjavíš, objavíš nanajvýš to hlúpe v sebe. Celkovo je v našom povolaní veľmi veľa vecí, ktoré ťa od seba odtlačia. Strach, tréma, strata popularity, nadobudnutie popularity, to všetko sú veci, ktoré ťa odháňajú od teba samého a nedá sa byť dobrým hercom, pokiaľ nenájdeš seba. Vtedy je možné spraviť strašne veľa kotrmelcov a chýb.

Po škole ste chvíľu, vlastne jednu sezónu, pôsobili v košickom, v tom čase Východoslovenskom divadle. Spomínate na to v dobrom?

Aby som bol úprimný, mám na to zmiešané spomienky. Ako dieťa z protekčného prostredia, kde je váš otec riaditeľom Národného divadla a až patologicky je proti protekciám, som tu bol odložený. Otec zobral do divadla mojich spolužiakov Jurka Slezáčka i Miška Dočolomanského,  len mňa nie. Vnímal som to ako trest, respektíve ako test. Z extrému som išiel do extrému. Cítil som sa byť pokorený a práve som bol osudovo zamilovaný. Už som totiž vtedy chodil so svojou budúcou manželkou. Moja láska bola vtedy ešte na škole, čiže musela ostať v Bratislave.

“Košice ma v podstate ´prikryli´”

Tak to sa Vám nečudujem, že ste tu neprichádzali s nadšením.

Bolo to dosť zložité, ale pomaly som si začal na Košice zvykať, chytať sa toho, čo mi tu konvenovalo.

Hoci vtedy to nebolo príjemné obdobie, práve sa začala veľká industrializácia Košíc, snažili sa tu veľmi surovo vymeniť obyvateľstvo, čo sa im aj čiastočne podarilo. Teda nie im, boľševikovi. A atmosféra tu bola celkovo dosť vyhranená. Opera a opereta si ešte ako-tak zachovali svoje milieu, svoje publikum. No činohra… začala byť dosť výrazne tendenčná, čo divadelné, vzdelanejšie a poučené publikum odmietalo. My sme sa snažili ako-tak vyrovnať ten nešťastný repertoár niečím vzácnym, tak sme hrali napríklad Návštevu starej dámy s Kotršovou a ďalšími vzácnymi kolegami. Človek sa chytal hodnoty, ktorá mu, napriek dobe, bola cez zamestnanie a povolanie dopriata.

A postupne som si cez tieto dotyky s hodnotou našiel vzťah aj ku Košiciam, ako k mestu. Nehovoriac o tom, že mám strašne rád košického rodáka, pána Sándora Máraia. Nemôžem pochopiť, že bol tak dlho neznámy, dnes je preložený do desiatok jazykov.

Navyše mám dnes už ku Košiciam o to srdečnejší vzťah, lebo ma v podstate ´prikryli´ a tiež sa mohli ku mne chovať všelijako, ako k protekčnému dieťaťu, no musím povedať, že všetci kolegovia ku mne boli nesmierne milí a akoby chápali moju špecifickú situáciu a našli sme si k sebe vzťah.

Pokračovanie na str. 2.