Herec Martin Huba: “V čase neúspechu robíš ďaleko väčšie hlúposti ako v čase úspechu”

Potom ste však veľmi ochoreli a skončili na dva roky v nemocnici…

Áno, takmer smrteľne som ochorel. Začalo to nevinným zápalom pohrudnice, lebo v tom čase som bol veľký frajer, v Košiciach tu v zime bývalo aj mínus 15 stupňov a ja som chodil v tenkých šušťákoch, čo bolo v tom čase v móde. Bol to len taký tenký igelitík. Strašne som ochorel, dostal som zápal pohrudnice, vysoké horúčky, našli mi nejaký špecifický nález v hrote pľúc a liečili ma vlastne na tuberkulózu. Dva roky trvalo, kým som sa z toho vylízal.

Vtedy ste vraj veľmi veľa čítali.

Čo už budeš robiť v nemocnici? Vždy sa však snažím zo všetkých negatív namiesto umárania sa dospieť k niečomu pozitívnemu. Keď ti proste osud hodí poleno pod nohy, tak v tom nájdi nejakú výhodu. Mojou bolo to, že som prečítal množstvo kníh, ku ktorým by som sa inak asi nedostal. Z tohto pohľadu som teda chorobe vďačný. Samozrejme, dalo sa to riešiť aj inak, že budem plakať a lamentovať a nadávať na osud, ako mi krivdí,  ale knižky boli rozumnejšie riešenie.

A ja neviem, či už môže byť v živote niečo príjemnejšie, keď ním kráčaš, ako to, že sa môžeš s niekým porozprávať.

Viackrát ste už spomenuli prísnych rodičov, pečiatku protekčného dieťaťa… Fascinuje ma, ako ste nedopustili, aby sa z vás stal ´spratek´, ale naopak, zachovali ste si pokoru, ľudskosť a patríte do kategórie džentlmenov ako pán Chudík či pán Lasica.

Dovolím si tvrdiť, že sa na tom hlavnou mierou podpísalo práve moje rodinné zázemie. Nároky na seba vás automaticky nútia k pokore. Stále vidíte, že ste niečo mohli urobiť lepšie, stále je s čím byť na sebe nespokojný. A keďže moja mama bola enormne prísna a otec veľmi náročný, v rodine platili dosť tvrdé zásady – predovšetkým prísnosť k sebe a prísnosť k povolaniu, ktoré obaja až extrémne milovali a extrémne si ho považovali a slúžili mu, tak táto nálada – keď vidíte, ako si matka vedľa v izbe stokrát v árii trénuje céčko a precizuje, precizuje a precizuje… tak sa to na vás nalepí. Považujete to za niečo prirodzené a nutné. A moja pokora ku kumštu celkom určite pramení z toho, že som ju videl u rodičov. A keď si starší a ideš svetom, vidíš, že práve pokora je ďaleko dôstojnejší pocit, ako byť takým tým ´floutkom´, ktorý sa hrá na hviezdu a povyšuje sa. Potom totiž stratíš vzťah k ľuďom. A ja neviem, či už môže byť v živote niečo príjemnejšie, keď ním kráčaš, ako to, že sa môžeš s niekým porozprávať. Nie budovať si umelo dištanc a štylizovať sa. To sa musí ten, kto nie je dostatočne zaujímavý. A ak sa štylizuješ, pripravíš sa o nejednu peknú chvíľu. Ono sa to však môže stať, keď sa človeku začne nenapĺňať jeho predstava o kariére a o ňom samom. Vtedy znervóznie, štylizuje sa, začne ľudí selektovať a stane sa takým somárom – hlupákom.

Nikdy ste nemali také obdobie, napríklad v  mladosti , keď človek nie je natoľko zrelý a uvedomelý, že ste v čase veľkého úspechu podľahli sláve?

Ono v čase neúspechu robíš ďaleko väčšie hlúposti ako v čase úspechu. Aj pri úspechu sa im občas nevyhneš, možno je to akési uvoľnenie sa zo stresu, čo si mal počas neúspechu. A keďže mňa aj v neúspechu neustále tlačili do polohy protekčného decka, tak som potom chcel ukázať tým, čo ma odsudzovali, že sa mi darí. Chvíľu som aj hral toho úspešného frajeríka, ale niekde v hĺbke duše som vedel, že je to trápne.  V tom čase si o mne pár ľudí naozaj mohlo myslieť, že som dosť veľký hlupák. Zato som vďačný mojej žene, pretože muž nikdy nenarobí väčšie chyby ako keď chce zaimponovať. Preto vás ženy prosím, buďte k nám mužom zhovievavé, nie sme naozaj až takí hlúpi, ako vtedy. Moja žena sa našťastie nad toto moje obdobie povzniesla, akosi sa jej podarilo dostať sa cez moju škrupinu toho hlupáka a vydržala to. Pomohla mi prestať sa namáhať týmto hlúpym spôsobom.

A čo sa týka práce, mne úspech priniesli diváci. A na to, aby som ten úspech u nich mal, nemôžem byť k divákovi povýšenecký. Musíš sa pred ním odhaliť, musíš sa mu spovedať a mňa zaplať Pánboh osud naviedol týmto smerom, stať sa kamarátom divákov. A tam veľmi ľahko dostaneš po nose, keď čo i len na chvíľočku vystrčíš nejaké tie hlúpe rožky. Veľmi rýchlo ťa vedia upokojiť tým, že ti nezatlieskajú alebo odídu – skrátka dosť bolestným spôsobom. Určite som si v začiatkoch prešiel aj takouto skúsenosťou.

Vy ste vlastne od roku 1976 verný Slovenskému národnému divadlu. Celý život ste tiež verný jedinej manželke. Ste jednoducho verný typ, ktorý nemá rád zmeny?

Očividne asi áno. (Smiech.)

Teraz je tu obdobie totálnej hlúposti a nevzdelanosti.

Celý život ste venovali divadlu, ktoré teraz nezažíva ľahké časy. Vy ste si v ňom už počas rokov preskákali všetko možné. Ako vnímate aktuálnu situáciu?

Nezažívam ju prvýkrát. To je niečo také bolestné a hlúpe. V počiatočných rokoch prinášalo nedorozumenie s ideami bolestné situácie – sem-tam nejaké to väzenie, dištanc. V 68. roku, keď sme začali ako-tak dýchať, nám potom dýchli na chrbát tanky. Zase si sa nejako musel zorientovať a nepomýliť sa. A teraz? Teraz je tu obdobie totálnej hlúposti a nevzdelanosti.

Náš národ má jedno obrovské osudové nešťastie, že len čo vygeneruje vzdelanú generáciu, ktorá by mala tvoriť a formovať verejnú mienku, tak vždy príde niečo, čo túto vzdelanú generáciu zmetie. Niekedy možno nie našou vinou, ale nejakou dejinnou udalosťou. Jednoducho sa národom vygenerovaná vzdelanostná vrstva zmetie z verejného života a z formovania verejnej mienky.

Mal som pocit, že nám už svitlo na lepšie časy, že sa náš národ začal opäť kultivovať, už aj vznikal spôsob uvažovania v súvislostiach, dá sa povedať mierne so svetom korešpondujúci, a do toho príde nešťastnou zhodou náhod situácia, keď spoločenstvo ľudí s 5,6 % so svojím IQ potenciálom začne formovať a mocensky vstupovať do tvorby verejnej mienky a to je strašne nebezpečné. Táto skupinka so svojou „hĺbkou“ myslenia  a vnímania sveta začne poučovať a začne ľudí masírovať, že nepotrebujeme poznať cudzie, nepotrebujeme cudzie kultúry, my máme svoje, nedajme si to. Nechcite poznať a vidieť. A táto ich doktrína, že nám odporúčajú nepoznať,  je podľa mňa na pokraji vlastizrady. Či je to z ich strany vedomé alebo nevedomé, to neviem, nech si sami spytujú svedomia. Robia to však so sebavedomím hlupáka. Skrátka do formovania názorov verejnosti vstupuje nebezpečná sila, ktorá je veľmi jednoduchá a hlúpa. Nestačí nám točiť sa okolo nášho suda kyslej kapusty – hoci ju mám rád. Každú zimu si ju aj natlačím v nádeji, že z nej budem čerpať vitamíny potrebné na to, aby som sa svetu vedel otvoriť, a nie sa pred ním zatvoriť.

Pokračovanie na str. 3.

Stránky: 1 2 3