Od Dnes ju poznáme ako Terasu. Keď však začala v 60. rokoch vyrastať, mala byť oveľa viac než len novým sídliskom. Mala byť v podstate celkom novým mestom – s vlastným centrom, službami, zeleňou aj veľkorysými verejnými priestormi. Ako vznikala a čo z pôvodných plánov zostalo dodnes? Aj o tom sú aktuálne Potulky mestom Košice, ktoré stihnete ešte dnes aj zajtra – v pondelok 5. októbra.
Košice sa v druhej polovici 20. storočia začali meniť nebývalým tempom. Dôvodom bol najmä vznik Východoslovenských železiarní. Očakávalo sa, že v nich bude pracovať približne 20-tisíc ľudí, ktorých bolo potrebné ubytovať aj s rodinami. Košice tak potrebovali nové bývanie pre približne 60-tisíc obyvateľov. Také veľké sídlisko dovtedy v Československu nemalo obdobu. A tak vznikol plán na Nové Mesto.
Na mieste vojenského cvičiska
Architekti hľadali miesto, ktoré by umožnilo postaviť rozsiahle sídlisko bez toho, aby bolo potrebné búrať existujúcu zástavbu. Dva týždne najlepší stredoeurópski architekti zvažovali rôzne možnosti, až napokon padla voľba na územie, ktoré dnes poznáme ako Terasu.
Bolo takmer nezastavané. Predtým tu bolo vojenské cvičisko, ktoré stačilo uvoľniť z vojenskej správy. Nebolo treba nič asanovať, dali sa sem priviesť inžinierske siete a vzniklo miesto pre úplne novú mestskú štvrť.
Nebola to však vždy len vojenská zóna. V jednej časti sa pásli kozy a ovce. Miesto sa nazývalo Hvižďák – aj preto, že košický vietor tu vedel poriadne „hvízdal“.
Nové Mesto malo byť od začiatku premyslené ako samostatný celok. Malo mať vlastné administratívne centrum, veľké komunikácie, služby, nemocnicu a verejné priestory. Dnešný Biely dom mal byť jeho prirodzeným centrom.
Plánovala sa dokonca veľká pešia zóna od Floriánskej ulice smerom k administratívnemu centru. Tento zámer sa však napokon neuskutočnil. Priestor po Nežnej revolúcii zastavala budova OC Galéria.
15-tisíc bytov za necelé desaťročie
Výstavba sa začala pripravovať už v roku 1960. Budovala sa hlavná cesta, kládli sa potrubia a pripravovala infraštruktúra potrebná na to, aby sem mohli prúdiť tisíce ton stavebného materiálu.
“Slávnostný výkop sa uskutočnil 26. februára 1962. A potom sa začalo stavať tempom, ktoré je dnes takmer nepredstaviteľné. Na Vianoce nasledujúceho roka bolo hotových približne 6 000 bytov, o rok neskôr pribudlo ďalších 3 000. V rokoch 1962 až 1971 postupne vzniklo približne 15-tisíc bytov na Luniku I až VIII. Neskôr sa Terasa ďalej zahusťovala,” prezradil počas Potulky Milan Kolcun.
Architekti pritom nechceli vytvoriť iba obrovskú masu panelákov. Sídlisko navrhli tak, aby obyvatelia mali pocit, že bývajú v parku. Veľké množstvo zelene, priestory medzi domami a premyslené usporiadanie mali vytvoriť úplne inú formu mestského bývania.
Oficiálne Nové Mesto však Košičania začali nazývať jednoducho Terasa. A názov jej zostal dodnes.
Terasa ako architektonický experiment
Na podobe novej štvrte sa podieľal architekt Ján Kurča, ktorý prišiel z Prahy a pracoval v košickom Stavoprojekte spolu s Jánom Gabrínim, Bertoldom Hornungom a Eugenom Kramárom. Práve Stavoprojekt napokon projektoval celú Terasu.
Jednou z najvýraznejších stavieb je budova, ktorú dnes poznáme ako obrátenú pyramídu. Jej architektúra nie je založená na náhodných tvaroch. Dominujú jej 45- a 90-stupňové uhly. Jediným výraznejším narušením tejto geometrie je päťcípa hviezda – ani tá však nie je použitá prvoplánovo.
Budova mala významnú spoločenskú funkciu. Zasadalo v nej miestne zastupiteľstvo, ktoré malo 83 poslancov a 84 miest. Na poschodí boli ďalšie priestory pre pozorovateľov a novinárov, približne 70 miest.
Dnes je však objekt náročný na vykurovanie aj opravy. Aj jeho budúcnosť sa preto rieši. K 8. októbru sa pripravuje žiadosť o približne milión eur z eurofondov na obnovu a opravu budovy. Zámer počíta aj s princípmi cirkulárneho využívania materiálov – tie by sa mali rozobrať, zrecyklovať a opätovne použiť. Ikonická stavba by tak mohla dostať druhý dych a nový šat.
Umenie na každom kroku
Keď sa dnes prechádzame po Terase, mnohé z pôvodnej vízie už možno ani nevnímame. Berieme ako samozrejmosť široké ulice, zeleň medzi panelákmi, verejné priestory či výrazné stavby, ktoré sa stali súčasťou každodenného života. Potulky mestom však ukazujú, že za tým všetkým bol pomerne odvážny plán. Vytvoriť nové mesto tam, kde predtým nebolo takmer nič. A možno práve preto je Terasa zaujímavá aj dnes. Nie je iba sídliskom z panelákov. Je výsledkom konkrétnej predstavy o tom, ako by mohlo vyzerať moderné mesto druhej polovice 20. storočia.
Niektoré nápady možno neboli najšťastnejšie, ako napríklad snaha ponúknuť ľuďom, ktorí sa prisťahovali z dedín, priamy prístup k prírode. Na trávnik ste vedeli vyjsť priamo z obývačky. Podobné byty sú naozaj esenciou Terasy a nikde inde ich neobjavíte. Jeden z posledných zachovaných sa nachádza na Ružínskej ulici.
Oživením je však naozaj veľké množstvo rozmanitých umeleckých diel na každom kroku, aj vďaka tomu, že 1 až 4 percentá rozpočtu ročne malo putovať práve na umenie. Presvedčte sa sami.
Foto v čánku: Andrea Bercik
