Jiří Krhut a Štěpán Kozub – dvojica, ktorú Česko miluje, prichádza premiérovo do Košíc

Kombinujú šansón s humorom, ktorý si neberie servítku. Ich zámerom je vyvolať v divákovi emočnú hojdačku, keď chvíľu plače smiechom a chvíľu dojatím. U našich českých susedov spôsobili na kultúrnej scéne doslova zemetrasenie a teraz prichádzajú vďaka Mestskému divadlu Košice aj na východ Slovenska. V Historickej radnici sa predstavia publiku 21. novembra.

Páni, aké máte skúsenosti so slovenským publikom? Východniari sú kapitola sami osebe – ste na nich pripravení?

Jiří: Na východe Slovenska som už niekoľkokrát hral a vystupoval. Hlavne keď som jazdil ako bubeník s kapelou Neřež a potom s Marií Rottrovou. Myslím si, že východniari sú rovnakí ako my, Ostraváci. Tiež dávajú prízvuk na predposlednú slabiku a rozprávajú kratšie. A myslím si, že čím ďalej na východ, tým sú prežitky hlbšie. Radosť väčšia a smútok hlboko.

Štěpán: Ja mám slovenské publikum veľmi rád. Párkrát som na Slovensku vystupoval a vnímam Slovákov ako srdečných poslucháčov.

Počas imitácií si robíte žarty z českých umelcov – prispôsobíte trošku program Slovákom, aby dokázali reagovať? Predsa len nemusia hneď identifikovať všetkých.

Jiří: Všetko, čo robíme na pódiu, je naša improvizácia, takže verím, že nám napadne aj niečo, čo je obsahom a témou bližšie slovenskému publiku.

Štěpán: To bude trošku oriešok – skúsim si teda “napozerať” nejakého slovenského umelca!

Na vašom úspechu majú nemalý podiel aj vaše skvostné texty, ktoré vám na Slovensku môžeme len závidieť. Pán Krhut, odkiaľ máte také básnické črevo a kde čerpáte inšpirácie?

Jiří: Píšem tak, aby som sám seba rozosmial i dojal. Pravdivo. Nechávam sa inšpirovať jednoduchým životom, jeho každodennými momentami, obyčajnými vecami, ktoré si však často v zhone dnešnej doby všímame už len zriedka. Baví ma môj rodný jazyk, jeho mnohotvarosť, ohybnosť, farebnosť… a rád sa hrám s nevšednými rýmami a dvojzmyslami. Myslím si, že dobrý text je ten, ktorým autor rozbrnká emócie poslucháča alebo čitateľa a nechá ich chvíľku zahrať melódiu, vďaka ktorej si človek uvedomí, že ešte má srdce a dušu, že ešte žije.

Vaši fanúšikovia zbožňujú vaše šansónové skladby, vaša koncertná poloha je originálna a výnimočná. Môžu sa návštevníci tešiť skôr na koncert alebo na stand-up?

Jiří: Primárne je to, s čím jazdíme za divákmi, koncert, ale neubránime sa narušovať túto platformu našimi “bavičskými” vstupmi. Naše piesne sú vcelku, až na pár výnimiek, melancholické a pomalšie, a preto sa snažíme vytvárať alebo lepšie povedané sprostredkovávať divákom takú emočnú hojdačku, kde chvíľu plačú smiechom a chvíľu dojatím.

Štěpán: Je to predovšetkým koncert, no neboli by sme to my, keby sme nevtipkovali, takže áno, určite to bude komponovaný večer plný humoru a muziky!

Vaše vystúpenia charakterizuje drzosť a priamočiarosť, čo ľudia milujú. Máte nejaké zábrany v zmysle tém, ktoré sú pre vás takpovediac sväté a z ktorých si žarty zásadne nerobíte?

Jiří: Robiť si srandu sa dá z čohokoľvek. Vtip nikdy nie je obrazom a odrazom reality a toho, ako s danou skutočnosťou súhlasíte alebo že sa s ňou stotožňujete. Je to len hra. Predstava o tom, ako sa dá na svet nazerať inak – z iného uhla. Vždy si môžem vybrať – či budem brať život a hlavne seba príliš vážne, čím nikomu a ničomu, a hlavne sebe, nepomôžem, alebo budem žiť s nadhľadom a humorom, ktorý je sám osebe uzdravujúci. Jediné témy, ktoré ja osobne nemusím, pretože to vo mne nevzbudzuje príjemný pocit, sú témy fekálne. Fekálny humor som nechal pod lavicou základnej školy.

Štěpán: Čím viac sa venujem tejto práci, tým menej sa snažím čímkoľvek zväzovať. Humor by mal byť bezbrehý. Nech sa každý smeje tomu, čomu má chuť sa smiať.

Na čom sa vy zabávate najradšej?

Jiří: Baví ma absurdný humor, suchý humor i čierny humor. Česi sú unikátni v tom, že dokážu v priebehu pikosekundy hromadne ako spoločnosť zareagovať na dramatické a tragické udalosti s humorom. Je to asi preto, že sa tým podvedome snažíme utrpenie skrátiť, odľahčiť alebo ho vytesniť. Ale je to zase len o uhle pohľadu a osobnosti. Vždy mám na výber, čo chcem prežívať. Človek by, samozrejme, mal nechať sebou prestúpiť smútok, trúchlenie a iné bolesti, mal by ich “ovoňať” a možno prijať, ale hlavne by sa nimi nemal nechať užierať alebo sa v nich dlho sebatrýznivo utápať.

Štěpán: Mám rád ľudskú blbosť. Je nevyčerpateľná a je nekonečným zdrojom inšpirácie.

Čo máte na svojej práci najradšej?

Jiří: To, že sa môžem baviť tým, že zabávam druhých.

Štěpán: Kontakt s ľuďmi. Niekam prídete, nepoznáte sa a máte jediný cieľ – v priebehu dvoch hodín všetkých v danom priestore zblížiť a pobaviť. Je to ťažká úloha, alel povedal by som, že na mojej práci práve najzaujímavejšia.

Ako vôbec vznikla myšlienka skĺbiť šansónový koncert a stand-up? Na prvý pohľad neuveriteľná kombinácia u divákov zabrala priam magneticky… Čakali ste až taký úspech?

Jiří: Všetko vzniklo spontánne. Tak nejako sa to vytvorilo samo. Ešte kým som napísal Štěpánovi prvý song, ktorým bol “Prásknu bičem”, tak sme dlho premýšľali nad formou, na ktorej by sme mohli vystavať naše spoločné vystúpenia. Potom sme vyšli s prvými pesničkami a ono si to tú formu našlo samo. Je to vlastne úžasné.

Štěpán: Myslím si, že je to pre nás úplne prirodzené. Vzniklo to úplne nenútene a pravdou je, že to divákov skutočne baví.

Ako dlho ste vy dvaja vlastne kamaráti?

Jiří: Myslím si, že v roku 2015 začali Tři tygři vystupovať v ostravskom klube Heligonka. Ja som tam vtedy vystupoval v Kabarete Bo s Jarkem Nohavicou a chodil som sa na tygrie vystúpenia dívať. Tam som prvýkrát zaznamenal Štěpu. Bavil ma a už vtedy som si hovoril, že by ma zaujímalo niečo s ním vymyslieť.

Štěpán: Povedal by som, že sme sa zblížili najviac počas obdobia covidu.

Delia vás takmer 2 desaťročia, čo by nik nepovedal. Uvedomujete si niekedy tento rozdiel alebo ani trošku?

Jiří: Niekedy áno, ale častejšie nie. Čo sa veku ale i osobnosti týka, tak medzi nami sú väčšie rozdiely, ale keď príde reč na humor a pohľad na svet, tam už sa v mnohých bodoch pretíname.

Štěpán: Nič zásadné tam nevidím. Áno, je medzi nami vekový rozdiel, ale ako s obľubou hovoríme – Jirka je vnútorne oveľa mladší a ja oveľa starší, takže sa stretávame niekde uprostred.

Na pódiu sa neberiete vážne. Akí ste však v súkromí?

Jiří: No to by asi lepšie povedali druhí. Ale som asi taký extrovert, ktorý býva často rád sám. Dokonca i na dovolenku cestujem dvakrát do roka sám. Asi si potrebujem od toho rozprávania, spievania a bavenia druhých trošku oddýchnuť.

Štěpán: To by som si nechal pre seba. Ale je asi pravda, že som skôr tichší typ človeka.

Aktuálne pripravujete nový album. Môžete o ňom prezradiť niečo viac?

Jiří: Áno. Bude sa volať “Přeježděný vztah”. Napadlo mi napísať song o rozchode, čo nie je nijaký nevšedný piesňový motív, ale keď sa na to pozriem optikou dnešného, pre mňa už značne znepokojujúceho hyperkorektného sveta, tak táto téma napríklad v súvislosti s telesne hendikepovanými dostáva úplne iný rozmer. So Štépánem sme sa rozhodli, že ju použijeme ako titulný milostný duet našej rovnomennej novej platne.

Štěpán: Podľa môjho názoru bude ešte o chlp intímnejší a hlbší.