O niekoľko mesiacov neskôr…
Sledoval ju. Ako vždy. A oni vedeli, že na ňu upiera svoje zvláštne jantárové oči. A on vedel, že to vedia. Nikto však nič nenaznačil, akoby s ním uzavreli tichú dohodu o vzájomnom ignorovaní. Po všetkom, čo sa stalo, sa od nej totiž nedokázal oddeliť. Od nich oboch. Aj keď sa v týchto chvíľach nezmohol na viac, ako na pozorovanie z ústrania, bol si istý, že ak by sa čokoľvek vymklo spod kontroly, prekonal by aj nadprirodzené sféry, len aby ju zachránil.
Viktor sa opieral o kmeň jablone, vlasy mu čechral ľahký májový vánok a oči prižmuroval na vzdialený výjav pred sebou.
Priamo pred ním sa rozprestierala čistinka zomknutá uprostred jarou sa prebúdzajúcich stromov, ktoré ju ukrývali pred svetom. Smaragdovú trávu posieval koberec fialkastých a žlto-bielych lúčnych kvetov, ktorých hlávky sa jemne hojdali, akoby tancovali na melódiu, ktorú môžu počuť iba ony.
A ONA.
A Mavky a vílie deti, ktoré ich obkolesovali.
Upriamoval sa na vzdialenú postavu, odetú v dlhých bielych šatách s guľatými rukávmi. Keď Gabriela kráčala, šaty sa za ňou vliekli a tráva a kvety akoby sa rozostupovali, aby jej vytvorili chodník priamo k Mavkám.
Viktor ju videl iba od chrbta. Na vzdušnú bielu látku jej spadala záplava hustých vlasov, takých dlhých, že bolo ťažké odlíšiť ju od divokej lesnej stvory. V popoludňajšom slnku sa leskli ako pšeničné klásky, kde-tu vykúkali biele pramene. Z jej šedivých pruhov sa postupne stali žiarivé snehobiele pásy. Nemala vlasy predčasne zostarnutej ženy, mala nadpozemskú korunu krásy.
„Môj anjel…“ zašepkal sám pre seba, zakaždým doslova uhranutý obrazom, ktorý sa mu naskytol.
Maviek a malých detí už bola iba malá hŕstka. Skupina sa po každej „návšteve“ zmenšovala, no Gabriela nedokázala naraz vynaložiť toľko energie, aby ich poslala na druhý svet naraz.
Viktor sústredene pozoroval, ako robí to isté, čo vždy. Mavky s pestrými kvetovanými vencami na hlavách, ktoré farbami zrkadlili jarné obdobie, poslušne čakali, pričom na ňu ako zhypnotizované upierali žiariace zelené oči.
Les stíchol, iba okvetné hlávky šumeli v nežnom tanci. Gabriela zastala pred najbližšou a pomaly zdvihla pravú ruku s omotaným ružencom. Robila rovnaký pohyb, aký inštinktívne spravila aj prvý raz, keď ju sem odviedla Ellinor.
Vtedy si s Lesiou mysleli, že Gabrielu navždy stratili. Bolesť, ktorá sa ho zmocnila, bola to najhoršie, čo kedy pocítil. Áno, aj po rozpade vlastnej identity, aj po útokoch démona… práve domnienka, že prišiel o ňu, bolela najviac!
Ale Ellinor, ktorá vedela, že Gabrieline schopnosti dosiahli úplnosť, ju len priviedla na lúku, aby jej ukázala, čo je jej finálnym poslaním.
A čo od nej Mavky od začiatku chceli.
Gabriela sa dvoma prstami zľahka dotkla Mavkinho čela a potichu je požehnala svojím anjelským dotykom. V tom okamihu sa do zabitej dievčiny prinavrátila jej násilím ukradnutá duša. Zelené oči vyhasli. Mavka klesla do lúčnych kvetov ľahko ako obláčik a o jedno žmurknutie oka už neexistovala, akoby sa stala súčasťou prírody. No jej nesmrteľná duša, ktorá sa opäť stala jej vlastnou, konečne v pokoji odišla na onen svet. Na zaslúženú večnosť.
Viktor sa so zatajeným dychom ďalej pozeral, ako im Gabriela odovzdáva požehnanie na odchod. Ako zakaždým, úzkosť sa z neho pomaly vytrácala a nahradil ju jemný nadpozemský pokoj. Vedel, že vzhľadom na počet zostávajúcich sa vrátia už len raz. A potom sa z lesov možno vynorí aj samotná majestátna Ellinor a Gabriela podaruje večný odpočinok aj jej.
Gabriela konečne skončila. Mavky, na ktoré dnes nedošlo, sa ako v tranze obracali a pomaly vracali do lesov.
Napokon sa obrátila aj ona. Tvár jej zdobil široký úsmev. Vykročila cez lúku k nemu. Viktor sa už nezdržal, musel jej vyjsť v ústrety.
Blížila sa k nemu kolísavým krokom, charakteristickým pre ženy v jej stave. Vždy mu to vyčarilo na tvári malý úsmev. Bola skrátka roztomilá. Hlavne ráno, keď sa sťažovala na ťažké kosti, boľavý chrbát – skrátka frflala, akoby si vymenili povahy.
Očami skĺzol na bruško, ktoré sa jej vydúvalo pod šatami. Zaliala ho láska, číra a cielená priamo na ňu a na ich dieťa. Zavše chápal, že už nič viac v živote nepotrebuje, že aj keď netušil, že ku šťastiu stačí tak málo (a zároveň je to celý vesmír spokojnosti), stačí mu už len milovať ich dvoch. Dosiahol už všetko.
Keď si už boli bližšie, obaja zrýchlili. Nakoniec si padli do náručia, tak pevne, ako im len jej stav dovolil. Viktor ju náruživo pobozkal. Voňala vetrom a bylinkami. Jemne jej pohladil brucho.
„Náš anjelik to zvládol?“ spýtal sa, hoci v sebe niesol istotu, že je všetko v poriadku.
„Nerob si starosti,“ veselo sa ozvala. „Toho chlapca len tak niečo nerozhodí. Do vienka dostal viac mágie, ako vôbec potrebuje.“
„Niekto tento svet musí zachraňovať, keď sa my poberieme do seniorského domu vo Švajčiarsku a konečne sa nás to nebude týkať,“ pobavene podotkol, pretože teraz rád žartoval o tom, ako im raz úspešný syn zariadi pohodlnú starobu, „alebo bude baliť dievčatá na kúzelnícke vystúpenia.“
Gabriela sa schuti zasmiala. Dlaň jej klesla na Viktorovu. Teraz obaja pohládzali svoj najväčší zázrak.
Nastal okamih ticha, keď si iba hľadeli do očí. Ich syn bude mať na pleciach veľkú zodpovednosť. Zvážneli, pretože im obom napadlo to isté. Dúfali, že sa už nikdy nestane nič, čo by ho jeho moc prinútilo použiť. Lesia totiž vopred poznala pravdu – ich dieťa bude mocný strážca poriadku na svete. Netušili, či dostane do vienka aj poznanie alebo sa jeho sila prebudí tiež až v hodine dvanástej, tak ako pri nej a Viktorovi, no v kútiku duše chceli to druhé. Aby mohol poprípade prežiť pokojný, pravdou o sebe nepoznačený život.
Viktor si odkašľal. Nechcel, aby ich krásny deň pohasol. Ale obaja sa spolu ešte len učili žiť bez starostí, ktorých bolo v istom období viac, ako sa dalo uniesť.
„Poďme, Lesia nás už čaká v kaviarni,“ zmenil radšej tému. „Vraj mieni obnoviť živnosť, ale tentoraz bez klamstiev a podvodov.“
„Zbláznila sa?!“ vyhŕkla Gabriela, ale znova sa celá rozžiarila. „Ja jej dám, živnosť! Nech si pekne nájde poctivú prácu. Hovoriť ľudom o ich budúcnosti pravdu je risk. Nikto nechce počuť, že naozaj nezbohatne ani nenájde toho pravého.“
„Tak jej to skús vyhovoriť. Teraz jej sadlo na nos, že byť médiom je nakoniec jej celoživotné poslanie.“
„Musíme ju zamestnať povinnosťami…“
„My?“
„Poviem jej, že už nechcem rozprávkovú zimnú svadbu, že sa vydám hneď týždeň po pôrode, nech to pomôže zariadiť.“
„Je médium, nie čarodejnica. So všetkými požiadavkami, čo máš… tie tvoje ľadové sochy, čo si chcela, biele ruže a skutočné vintage šaty… privedieš ju do blázinca..“
„Veď o to mi ide! Potom už nebude mať čas na hlúposti…“
Dvojica sa dohadovala o Lesiinom „mučení“, ktoré nazývali „primerane ju zamestnať“ a pomaly odchádzala. Ich živé hlasy a čoraz uletenejšie nápady striedali krátke radostné zasmiatia, ktoré sa ozývali stíchnutým lesom.
Spoza stromov ich sledovali takmer ľudské oči. Súbežne s nimi sa pohybovali bytosti s krokmi ľahšími ako pierko, nečujnými, ale rýchlymi. Zvyšné Mavky ich pozorovali a šepkali si. Šepkali si o poloanjelskej žene a dobrom Privolávačovi. O pravdovravnom Médiu.
O budúcnosti pre všetkých, ktorá sa vďaka dvom z nich čoskoro mala zrodiť.
Sledovali ich, chránili.
Čakali na jej posledný príchod.
Koniec
Andrea Bercik
redakcia
Pridajte komentár