Má cestovateľský blog Len s Batohom, kde píše a radí bez prikrášľovania všetkým, ktorí by chceli danú destináciu navštíviť. V cestovaní sa našla a doma dlho neobsedí. Prečítajte si rozhovor so zaujímavou mladou ženou Luciou Matúškovou, ktorá o sebe síce tvrdí, že je strachopud, no jej životná cesta odráža pravý opak.
Odjakživa si mala vášeň pre cestovanie?
Práveže ani nie, v aute mi bežne bývalo zle a raz sme aj s bratom odmietli ísť na rodinnú dovolenku, pretože sme sa báli letieť a radšej sme išli na dva týždne k starým rodičom. Počas môjho prvého letu v 15-ich som dokonca kričala od strachu. Dodnes si pamätám, ako sa za mňa mama hanbila.
Kde si doma?
Pochádzam z Bratislavy, ale starých rodičov mám z Malaciek, takže tam som tiež varená-pečená. Keď už hovorím o varení a pečení, doma sa cítim tam, kde sa môžem dobre najesť, milujem jedlo.
Kedy sa to zlomilo? Že si si povedala, že cestovanie nebude len koníček, ale životný štýl?
Celé to začalo rozchodom. Po veľmi dlhom čase som bola single a nevedela som, čo ďalej so životom. Začala som teda premýšľať, o čom som vždy snívala, a do minúty mi to bolo jasné. Vždy som túžila žiť v USA a do polroka som tam naozaj aj žila.
Chcela si byť novinárka, napokon si vyštudovala niečo celkom iné. Ako k tomu došlo?
Stalo sa to veľmi jednoducho, na žurnalistiku som nespravila prijímačky. (Smiech.) Vtedy ma to veľmi mrzelo, pretože som sa na to naozaj pripravovala, ale teraz to už neriešim. Všetko je tak, ako má byť.
Po škole si rok robila v cestovke a potom si sa už nadobro presťahovala do zahraničia a vyskúšala si toho neúrekom. Robiť rok a pol au-pair v USA bola Tvoja najdlhšia práca na jednom mieste?
Práveže ani nie. Počas môjho pobytu v USA som vystriedala tri rodiny a žila som v Seattli, Bostone a v San Franciscu. Najdlhšie som teda robila v cestovke, ak však rátam aj brigády, šesť rokov som robila trénerku športovej gymnastiky. Milujem šport celkovo ako taký a z čias trénovania detí mám najkrajšie spomienky.
Ako si sa z au-pair stala šoférkou sanitky pre Americký červený kríž? Podeľ sa o nejaké zážitky, prosím.
Au pair v USA majú povinnosť sa prihlásiť na nejakú školu a počas jedného roka získať šesť kreditov. Ja som sa prihlásila na hodiny americkej histórie na UCLA, kde sme mali ako podmienku úspešného ukončenia kurzu absolvovať niekoľko hodín ako dobrovoľníci.
Toto bolo pre mňa niečo úplne nové. Spravila som si teda prieskum a zistila som, že Americký červený kríž prijíma dobrovoľníkov. Na ich webových stránkach som sa dočítala o pozícii Transportation Specialist, teda človeka, ktorý podľa vopred daného rozpisu rozváža krv a krvné produkty do nemocníc v San Franciscu a Oaklande. Americký vodičský preukaz som už mala, a tak som to skúsila. Do týždňa som bola na prvej skúšobnej jazde a práca sa mi tak zapáčila, že som tu zostala až do konca môjho pobytu v USA, čiže pol roka.
Čo sa týka zážitkov, no, párkrát sa mi stalo, že som omylom prišla do zlej nemocnice. (Smiech.) Inokedy som nechtiac zaparkovala na mieste vedľa riaditeľa nemocnice, ktorý kvôli mne nevedel vyjsť a chceli na mňa volať odťahovku. A raz sa mi vo výťahu s lekárskym personálom úplne rozpadol taký vozík, na ktorom som si vozila škatule. Vozík som vtedy mala našťastie prázdny, ale všetci sa na mňa zhrozene pozreli a ja som sa išla prepadnúť od hanby.
Mám však aj jeden pekný zážitok, keď ma raz pred nemocnicou zastavil starší pán a pýtal sa ma na moju robotu. Povedal mi, že chodieva pravidelne darovať krv a bol veľmi rád, keď videl, ako sa táto krv transportuje tam, kde je najviac potrebná.
Čo si ako dobrovoľníčka robila v kostarickom dažďovom pralese?
Na Kostariku som sa vybrala v rámci českého projektu Justice for Nature. Bola som tam v rámci 0. turnusu, čiže keď bol tento projekt v úplných začiatkoch. Bolo treba postaviť dom, v ktorom dnes spia dobrovoľníci, a preto sme väčšinu času strávili nosením ťažkých drevených dosiek z lesa. Potom sme ich čistili od kôry a špiny a dvaja miestni pomocníci z nich stavali dom, postele a zábradlie.
V našom turnuse bol tiež jeden chalan, ktorý vedel narábať s ručnou pílou a pribíjať klince, takže s jeho pomocou sme vyrábali základný nábytok, spravili sme novú kuchyňu, poličky na veci, dokonca aj barový pult. Ďalej bolo treba spoznať okolie, takže sme sa veľa brodili pralesom a mačetami sme budovali nové chodníčky.
Čiže to boli tri fyzicky náročné týždne, počas ktorých sme spali v stanoch. Bola to však super skúsenosť, pretože sme mali možnosť žiť mimo civilizácie a spoznať krásne tajomstvá kostarickej prírody.
To ťa všade zaveje vietor, osud alebo vlastná iniciatíva?
Kým som nemala stabilnú prácu, cestovanie som si vopred veľmi neplánovala a išla som jednoducho tam, kam ma zavial vietor. Destináciu som si občas vyberala aj podľa toho, či som tam vedela zohnať ubytovanie cez CouchSurfing. Odkedy mám však stabilnú prácu, viac plánujem a musím sa prispôsobovať. Hlavnými prioritami sú pohodlné ubytovanie so silnou wifi, blízkosť obchodov a celkovo dobrá infraštruktúra.
Vďaka remote práci si precestovala pol sveta. Čo konkrétne robíš?
Pracujem v IT firme na pozícii lídra technickej podpory na viacerých projektoch. V podstate celý deň len sedím za počítačom a zisťujem, prečo veci nefungujú tak, ako by mali. (Smiech.)
O čom snívaš?
O rýchlejších letoch do vzdialených destinácií a kratšom čakaní na imigračnom. (Smiech.) Taktiež snívam o tom, že jedného dňa prestanem byť otrokom kávy a sladkostí a budem plynule rozprávať po španielsky. Tá španielčina sa pomaly aj zlepšuje, v ostatnom zaostávam.
Si odvážna? Musíš byť, keď takto žiješ.
To vôbec, ja som úplný strachopud. (Smiech.) Ja som však typ človeka, ktorý sa veľmi nezamýšľa nad dôsledkami. Napríklad, v jeden večer počas 5-dňového prechodu Veľkou Fatrou ma kamarátka nahovorila, aby sme spali pod holým nebom, vraj to bude super zážitok. A mala pravdu.
Aj napriek tomu, že sme vedeli, že sa tam zdržiavajú medvede, jedlo sme nijak špeciálne neschovávali a utáborili sme sa priamo pred lesom. Sprej na medvede som si do spacáku nebrala, veď načo. Ako to dopadlo? V noci som sa zobudila kvôli zime a následne som počula, že niečo okolo mňa kráča. Potom sa to zastavilo nado mnou a začalo ma oňuchávať. Vtedy som už vôbec nedýchala, srdce som mala na pokraji infarktu a slzy som ledva držala na krajíčku. Neviem povedať, ako dlho to trvalo, ale nakoniec to odišlo. Do rána som už nezatvorila oči a potom som už len mojej do ružova vyspanej kamarátke ukazovala v blate stopy po medveďovi.
Chýba ti niekedy domov?
Ja som v tomto strašná, ale ja by som zvládla byť vo svete aj rok vkuse. (Smiech.) Samozrejme, že mám rada moju rodinu, rada sa vraciam na Slovensko a trávim s nimi voľný čas, ale zároveň si užívam možnosť nebyť pripútaná na jedno miesto.
Pokračovanie na str. 2.
Andrea Bercik
tlačová správa
Pridajte komentár