Pedagóg T. Filip: Nemá zmysel zadávať úlohy typu „Napíšte 400 slovný referát o Napoleonovi a zhodnoťte jeho vládu“, lebo to AI zvládne za 6 sekúnd

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, pred akými výzvami stojí v súčasnej dobe pedagóg, aby dokázal zaujať svojich študentov?  ThLic. Tomáš Filip, PhD. vyštudoval učiteľstvo dejepisu, občianskej výchovy a katechetiku, doktorát má z cirkevných dejín. Učí a pracuje na bilingválnom Gymnáziu sv. Edity Steinovej v Košiciach. Venuje sa aj kritickému mysleniu, vzdelávaniu ohľadom holokaustu, učeniu v súvislostiach a mentoringu. Podľa jeho slov je aktuálne stále veľký záujem o učiteľov schopných vyučovať odborný predmet v angličtine.

Učíte na  bilingválnom gymnáziu v Košiciach, kde študenti ovládajú jazyk výrazne lepšie ako na iných školách. Majú vôbec v niečom medzery?

Je pravdou, že moji študenti majú vďaka výrazne intenzívnejšiemu vyučovaniu angličtiny a predmetov v angličtine všeobecne lepšiu úroveň ako ich rovesníci, u nás maturujú na úrovni C1. Teším sa z toho, že väčšina z nich pochopí počas štúdia, že jazyk nie je cieľom, je skôr cestou k ďalšiemu rozvoju v akademickom aj profesijnom svete a je nevyhnutným nástrojom na zvládnutie výziev dnešného sveta. A pravdou je aj to, že dokonca ani angličtina už nestačí, stáva sa samozrejmosťou a otázkou skôr ostáva to, ktoré ďalšie svetové jazyky ovládajú.

Som príkladom toho, že vzťah k angličtine, profesionálny aj osobný, nemusí viesť k tomu, že sa človek stane angličtinárom. Jazyk sa mu zíde aj na iných pozíciách. Môžem potvrdiť, že o učiteľov schopných vyučovať odborný predmet v angličtine je stále veľký záujem.

V čom majú z Vášho pohľadu študenti medzery?

Budem síce generalizovať, ale asi v tom, čo mnoho iných mladých tejto generácie. Medzery v učive sú nepodstatné, s tým sa dá ľahko pracovať. No mnohokrát majú nerealistické očakávania, ťažko berú na seba zodpovednosť a sú si neistí v osobných hodnotách a svojej vlastnej identite. No zároveň majú nesmierne talenty a schopnosti v oblastiach, ktoré sú zase mojej generácii menej blízke a tápame v nich. A je to tak v poriadku.

Využívate aj kreatívne postupy výuky a netradičné vyučovacie metódy?

Kreativita by mala byť výbavou každého pedagóga. Tradičné metódy výučby, ktoré sa často zameriavajú na pasívne učenie, sa nemusia vždy stretnúť s dostatočnou odozvou a ak učiteľ nepracuje so skupinou, ktorá je do istej miery motivovaná, robí svoju prácu v triede zbytočne. Neučíme predmet, učíme študentov a nájsť si k nim cestu je kľúčové. Určite je nutné dať pri práci so študentmi priestor najmä tým metódam, ktoré podporia aktívne učenie sa, kreatívne aj kritické myslenie, budú rozvíjať rôzne zručnosti  a hlavne vďaka nim študenti pochopia, prečo je ten predmet či téma relevantná aj pre nich. A ak je to podané pútavo, občas aj zábavne a tak, že študenti vedia „čo oni vlastne s tým“, má učiteľ potenciál zanechať nejakú stopu.

Môžete niektoré netradičné metódy priblížiť bližšie?

Viaceré netradičné metódy už, chvalabohu, u nás stradičneli. Kooperatívne a projektové vyučovanie, experimenty na hodine, gamifikácia, prípadové štúdie a iné sú už vlastne ako spomínaná angličtina – stávajú sa samozrejmosťou a výzvou je už nájsť niečo ďalšie, no hlavne to, čo bude skutočne v triede efektívne a budeme vedieť ako na to.

Ja som predovšetkým historik a učím dejepis. Za pomerne netradičnú metódu považujem storytelling, hoci to môže vyznieť prvoplánovo, lebo na rozprávaní príbehov a ich rozoberaní sa zdá nie je nič inovatívne. Ale dobre predstavený príbeh má naprieč tisícročiami pre mňa fascinujúcu silu a v tomto sme sa len málo zmenili od pravekých ľudí sediacich okolo ohňa. Či je to v slovenčine alebo angličtine, dobrý príbeh  – a ten dejepisný navyše „podľa skutočných udalostí“ – zaujme poslucháčov aj dnes. Najmä ak má postavy, s ktorými sa vieme aspoň čiastočne identifikovať. Len je nutné dodať, že ani na dejepise nestačí študentom byť len poslucháčom, ale je žiadúce, aby boli aj oni aktívni.

Vyučujete aj kritické myslenie.

Áno, v rámci nášho vlastného predmetu Kompetencie 21. storočia učím časť Kritické myslenie, kde si môžem dovoliť netradičné postupy naplno využiť. So študentmi pracujem napríklad s reálnymi webovými stránkami, hľadáme ich nedôveryhodné znaky, analyzujeme, o čo im ide a ako sa nás snažia okradnúť či oblbnúť.  Študenti dokonca vyrábajú fake news. Nie preto, aby sme doplnili plejády existujúcich, ale aby zistili, aké jednoduché to dnes je a mali sa preto na pozore. Rozoberáme média, učíme sa o argumentácii a jej fauloch, rozoberáme kognitívne skreslenia a podobne.

Myslím si však, že neplatí, že netradičné metódy vyučovania sú lepšie alebo horšie ako tie tradičné a že treba zavrhnúť staré metódy na úkor inovatívnych. Najlepšie metódy sú tie, ktoré fungujú.

Pokračovanie na str. 2.