Jedna z najpredávanejších súčasných autoriek pôsobí roky v Košiciach. Michaela Ella Hajduková s nadšením žije životy svojich postáv

Napísala už vyše 20 kníh, ktoré sú mimoriadne obľúbené. Pred časom by jej ani vo sne nenapadlo, že bude jej tvorbu niekto vôbec čítať. V súčasnosti láme rebríčky predajnosti a pri každom titule dokáže čitateľky prekvapiť. Prečítajte si úprimný rozhovor o tom, ako to na slovenskom knižnom trhu chodí, prečo je verná jednému vydavateľstvu, ako zvláda kritiku i na čom novom pracuje. Michaela Ella Hajduková je dôkazom toho, že ak si človek ide za svojím snom, raz ho dosiahne.

Koľko kníh Ti už vlastne dokopy vyšlo – ak nerátame preklady, len tituly na Slovensku.

Niečo cez 20, ale presným číslom si nie som už istá, musela by som počítať.

Verila si niekedy, že takto prerazíš na literárnom trhu?

Sem by sa úplne hodil ten vyrehotaný smajlík, čo od smiechu plače. Nikdy v živote. Spisovatelia boli u mňa „mená“ – Tolstoj, Němcová, Tolkien… Keď som si na strednej škole písala sama pre seba do zásuvky, ani vo sne by mi nenapadlo, že by to niekto chcel čítať. Niekto cudzí. Pár kamošiek čítalo moju vtedajšiu tvorbu, ktorá vyzerala ako argentínske telenovely, čo boli vtedy v móde a páčilo sa im to. Keď mi vyšla prvá kniha, bola som šťastná ako blcha, ale že to dotiahnem na dvojciferné číslo a že to bude čítať toľko ľudí, to by mi ani vo sne nenapadlo. Nikdy som v ničom extrémne nevynikala, išlo mi písanie slohov, ale vyrovnávala som to tým, že som bola dutá z matiky. (Smiech.)

Okrem talentu to z môjho pohľadu chce najmä neuveriteľnú húževnatosť, vytrvalosť a sebadisciplínu. Odkiaľ sa to v Tebe nabralo?

Písanie ma jednoducho baví. Baví ma vymýšľať si. To ma bavilo už ako dieťa, preto sa u mňa táto záľuba vyvíjala. Skúšala som písať už v prvej triede na základke, keď som zistila, že sa myšlienky dajú vyjadriť slovami na papieri. Skúšala som komixy, lebo do bublín netreba veľa textu. Neskôr som prešla na básne, potom som skúšala poviedky. Ale stále to bolo iba o tom, že ma baví vymýšľať si. Pridala sa k tomu moja láska k histórii. Na strednej som už mala dejiny umenia a to neskutočne podnecovalo moju fantáziu.

Každá moja kniha je v prvom rade o tom, že ma strašne baví písať a vymýšľať si. No a v druhom rade, veľmi by som chcela vedieť cestovať časom a keďže sa to nedá, píšem. V knihách sa stávam mojimi postavami, prežívam dej, chodím po miestach, ktoré opisujem a to ma šialene baví. To, že to ľudia chcú čítať a že sa moje knihy predávajú je pre mňa k tomu vlastne “len” úžasná pridaná hodnota. Ak sa pri knihách snažím, tak snaha súvisí len s poctivým štúdiom, písanie je pre mňa cesta časom a priestorom. Našla som sa v tom. Prirovnala by som to k situácii na strednej škole. Spolužiačky sa často drvili súčasti oblečenia či doplnkov v tej ktorej dobe a ja som sa iba zamyslela a opisovala som, čo vidím v mysli. Bolo to také ľahké ako dýchanie. A tak to mám aj pri písaní.

Čo myslíš, čím si svoje čitateľky prioritne najviac oslovila, že sa k Tvojim knižkám vracajú a kupujú si každú ďalšiu?

Často mi hovoria, že oceňujú množstvo detailov, ktoré v knihách mám, opisov tak akurát a tiež, že prežívajú príbeh na vlastnej koži. To ma najviac teší, keď to, že to sama „prežívam“ odovzdám takto i čitateľom. A možno je to i to, aké témy si vyberám. Polovica úspechu je u mňa to, že si vyberám to, čo ma naozaj baví. Nebudem písať o páde Bastily, keď ma tá téma nezaujíma. Navyše prepájanie prítomnosti s minulosťou plus menší alebo väčší mystický prvok možno pre čitateľov robia každú moju knihu tak trošku výnimočnou. Napríklad aj príbehov o Sisi je veľa. No v beletrii sa nikto na ňu nepozrel tak ako ja, i z jej temnej a špiritistickej stránky, či na jej priateľstvo s rumunskou kráľovnou a poetkou. Čo je veľká škoda, lebo skutočná Sisi bola nesmierne zaujímavá žena a film o skutočnej cisárovnej by bol bomba.

Snažíš sa v každej novej knihe nejako prekonať tú predošlú? Na niečom možno viac popracovať?

Určite áno. Každou knihou sa snažím zlepšovať sa. Či už po štylistickej stránke, alebo v tom, že sa pokúšam lepšie vyskladať dej.

Dokáže ťa ešte potrápiť negatívna recenzia?

Rozhodne. Myslím, že každého zamrzí. Máme city a každú knihu sme písali s tými najlepšími úmyslami. Avšak rokmi som sa už naučila filtrovať. Čo je čistý hejt, čo je konštruktívne a z čoho si môžem niečo zobrať. Kedysi ma negatívna recenzia zamrzela viac a na dlhšie.

Máš medzi svojimi knihami srdcovku, ktorá má u Teba výnimočné postavenie?

Dlho to bola kniha o Adelke Ostrolúckej. Veľmi tú ženu obdivujem. (Úsmev.) Teraz sa k nej pridala i Kráľovná krvi, lebo Alžbeta Bathory je dlhoročne mojou… priam obsesiou. (Úsmev.) Neuveriteľne sa teším, že som túto knihu o nej napísala ja a šialene by som žialila, ak by ju napísal niekto iný. (Smiech.)

Ktorá kniha z Tvojho pohľadu najviac zarezonovala u čitateľov?

Myslím, že najviac zarezonovali Berlínske hviezdy. Veľmi veľa čitateľov mi napísalo, že s nimi tá kniha extrémne zamávala. So mnou tiež. Mala som pocit, že hlavné postavy kedysi naozaj museli žiť a ja som si na ne iba spomenula.

Celé roky si verná vydavateľstvu Motýľ, pričom autori zvyknú pomerne často fluktuovať medzi vydavateľstvami. Nikdy si neuvažovala o zmene?

Som veľmi spokojná s touto spoluprácou. Môžem sa vyjadriť ku všetkému a ak vyberáme obálku, majú síce posledné slovo, ale môžem do toho hovoriť, navrhovať ju a cením si, že chcú, aby boli s výsledkom obe strany spokojné. Neviem si predstaviť začínať niekde odznova a budovať „vzťah“, ktorý za tie roky už s Motýľom máme. (Úsmev.)

Píšeš intenzívne, ročne Ti vyjdú aj dve knihy. Nie je to prílišný tlak na autora? Nebolo by možno niekedy lepšie spomaliť a dopriať si viac času?

Toto súvisí s odpoveďou na tretiu otázku. Nikdy som nepísala preto, aby mi vyšli dve knihy v danom roku, alebo že ma tlačí nejaký termín. Práve naopak, vždy mi písanie šlo ľahko, užívala som si výlety do minulosti, životy iných postáv, zaľúbenie sa do knižných mužov… (Úsmev.) Kedysi som pestovala viac záľub, teraz mi ostala práca, rodina a písanie a som takto veľmi spokojná. Mám rada aj cestovanie, no len na isté miesta. Nie som objaviteľ. (Úsmev.) Muž sa občas hnevá, že síce cestujeme, ale prečo nechcem ísť na miesta, ktoré sa mi páčia – Egypt, Škótsko a podobne. V jednom filme so Sandrou Bullock padla skvelá odpoveď a ja ju odvtedy používam. Hrala tam spisovateľku. Písala tuším historické dobrodružné romány. Ale inak sedela doma. Raz sa jej ktosi opýtal, prečo necestuje. A ona odpovedala otázkou: ´Dá sa ísť do starovekého Grécka?´ Preto necestujem. (Úsmev.) Čiže i ja by som šla – ale napríklad Orient Expresom v dobe Agathy Christie (Úsmev.) Nevnímam teda písanie ako tlak. Keď sa mi nechce písať, nepíšem. Stáva sa mi to a vtedy viac čítam knihy a čakám, kedy sa múza vráti. Neberiem to ako tragédiu.

A čo čítaš?

Čítam knihy, ktoré som ešte nečítala – tzv. neskôrky. (Úsmev.) Pozerám filmy, seriály a mám aj omaľovánku pre dospelých, ale k nej som sa ešte nedostala. (Smiech.) Momentálne píšem ďalšiu vojnovú knihu, ktorá sa odohráva i počas Prvej republiky. A keď mám písací blok pozerám znovu filmy z tej doby. Mám rada Hotel Modrá hviezda, Nočný motýľ, či Kristiana. Počúvam hudbu, ktorá ma do príbehu prenáša a čakám, kedy sa dej v mojej hlave znova rozbehne.

Literárny trh na Slovensku je malý, aké vládnu z Tvojho pohľadu medzi autormi vzťahy? Určite to vždy nie je len ružové.

Udržiavam kontakt cez sociálne siete iba s niektorými. Viem, že sú autorky, čo sú kamošky, stretávajú sa, točia spolu videá a podobne, ale ja som v tomto introvertnejšia. Snažím sa udržiavať kontakt s takými, s ktorými si navzájom úspech nezávidíme, ale doprajeme, prípadne si vieme i pomôcť. (Úsmev.)

Autor, ak chce byť úspešný, sa musí vedieť aj predať, chodiť na besedy, prezentovať sa. Ty si aj v tomto ohľade pomerne výrazne aktívna. Musela si si na to zvykať alebo si si pozornosť od začiatku užívala?

Stále je to pre mňa tak trochu stres. Vychádzam zo svojej komfortnej zóny. Naozaj sa cítim byť viac introvertom. Je to úžasné, keď vidím, koľko ľudí príde na besedu, ako majú načítané knihy, že sa chcú fotiť či podpísať knihu. Ale najistejšie sa cítim znova späť za počítačom pri ponáraní sa do svetov, ktoré píšem. Tam dokážem všetko a som akákoľvek.

Človek neznalý veci by si v Tvojom prípade povedal, že pri takom obrovskom množstve vydaných kníh, ktoré sa umiestňujú vždy na prvých miestach predajnosti, si dávno za vodou a cinkajú Ti len peniažky na účet. Vyveď možno takýchto snílkov z omylu. Ako to na Slovensku funguje?

Slovensko nie je Amerika. Nikto tu nemá literárneho agenta, ktorý za neho vybavuje miliónové zmluvy. Preto sa cení dobrá spolupráca s vydavateľstvom, ktoré sa stará o dobrý vzťah s autorom, o knihu aj o reklamu, lebo žiaľ v dnešnej dobe predáva hlavne reklama. Ak má vec super marketing, ide na dračku, a to neplatí len o knihách. Ja si cením, že sa moje knihy dobre predávajú, ale nie je to moja práca. Som riadne zamestnaná a popri tom píšem. Na Slovensku z písania žije veľmi málo autorov.

Ktorá knižka od slovenských autorov Ťa v ostatnom období najviac zaujala?

Ďalší zámok Liny Frankovej! To je absolútna láska. Nepíšem to preto, že ich vydáva Maxim, ale preto, že sú mojou totálnou šálkou kávy. A aby som nespomínala len Linu, tak som sa úplne zaľúbila do Márie Sabíny od Viliama Klimáčka. Mám v knihách rada magický realizmus.

Aktuálne vyšla Tvoja novinka Vôňa kávy a chuť absintu. Čím je výnimočná?

Určite svojím prevedením. Nádherná obálka plus oriezka. Pastva pre oči. Je to jesenná kniha, v ktorej existuje svet, kde ožíva literatúra a ktorý je druhým brehom pre spisovateľov. Čitateľ si v nej môže dať absint s Poeom, kávu so sestrami Bronteovými, na prechádzke stretnúť Tolkiena, alebo v magickej knižnici sledovať bláznivé kúsky Pipi dlhej pančuchy.

Nedá sa nevšimnúť si presne obálky Tvojich kníh, ktoré sú naozaj krásne. Pripravuje ich vydavateľstvo?

Často sa ma pýtajú, či mám predstavu o obálke, prípadne skúšam i sama hľadať fotky z fotobánk a niekedy sa stane, že sa im môj návrh tak zapáči, že skončí na obálke. A ako som písala, mám pri tom slovo a teším sa, že im záleží na tom, aby boli obe strany spokojné.

Na čom pracuješ v týchto dňoch?

Nová kniha má zatiaľ pracovný názov Mágia bohémy. Príbeh sa začína v roku 1936 na olympijských hrách v Berlíne a prechádza do Prahy. Hlavnou postavou je Leila, ktorá tam žije, má súkromný krajčírsky salón a pozná mnoho hviezd filmového plátna. S Adinou Mandlovou ju navyše spája spoločná minulosť. Ona spolu so svojím manželom z Berlína ušli pred novým režimom, ktorý ich však dobieha i v Prahe. Okrem Prvej republiky plánujem dej viesť i obdobím druhej svetovej vojny, prevažne na tajomnom hrade Wewelsburg a bude súvisieť i s okultizmom.