Jonsy Gáll je na miestnej výtvarnej scéne dobre známy. Len nedávno mal úspešnú výstavu obrazov vo Východoslovenskom múzeu, no málokto možno pozná aj druhý rozmer jeho tvorby. Drevené kríže s vyobrazením hlavy Krista tešia nielen veriacich svojou umeleckou i duchovnou stránkou. Dokopy ich už vytvoril približne 600.
Kedy si vytvoril svoj prvý krížik a ako k tomu vôbec došlo?
Bolo to niekedy okolo roku 2015. Krížiky sa ku mne dostali, dá sa povedať, zhodou okolností. V tej dobe mal na sídlisku Mier predajňu s umeleckými potrebami môj (bohužiaľ už nebohý) kamarát Laco Likér starší. Keďže sa venoval aj stolárčine, vždy sa uňho našli nejaké zbytky dreva. Ako zvyčajne som si k nemu išiel kúpiť farby a on mi podaroval dva malé krížiky, ktoré vyrobil. Povedal, že jeden je preňho a jeden pre mňa a či na nich niečo neskúsim namaľovať. Krížiky som si zobral, stáli u mňa v ateliéri opreté a skoro som na nich zabudol. Keď som upratoval a zapozeral sa na nich, vedel som, čo chcem urobiť. A tak som namaľoval svoj prvý kríž s hlavou Krista. Podaroval som ho môjmu najlepšiemu kamarátovi, ktorý ho ma dodnes zavesený doma. Druhý dostal Laco.
Aké drevo využívaš?
Je to naozaj rôzne. Najčastejšie dub, smrek, borovicu, buk a rôzne staré drevá, ktoré nachádzam. Niekedy ich aj kombinujem a vkladám drevo do dreva. Občas mi drevo donesú sami zákazníci, pretože má pre nich sentimentálnu hodnotu – je z domu ich starých rodičov alebo z nábytku, ktorý pre nich niečo znamenal. Všetky krížiky si vyrábam, opracujem, maľujem, lakujem aj balím sám. Je to často zdĺhavé, ale práca s drevom ma veľmi baví. Ak by mi s tým však chcel niekto pomôcť, nebránim sa spolupráci. (Úsmev.)
Je to hlboko duchovná záležitosť, navyše prepojená s tvojím umením, čo to ešte povyšuje. Ako na to reagujú ľudia?
Myslím, že dobre a pozitívne. Aj keď je to vždy jednoduchý tvar kríža, na ktorom je hlava Krista, všetky krížiky sú jedinečné a každý je niečím iný. Vždy sa snažím vymyslieť niečo nové a často prekvapí výsledok aj mňa samého. Zároveň sa vždy teším z fotiek, ktoré mi posielajú, ak u nich už krížik visí a dotvára ich domov.
Nepochybujem, že o krížiky majú záujem najmä veriaci, stretol si sa už s tým, že si ho kúpil aj ateista?
Áno, veľakrát. Mojím krédom je východniarska pravda „net chiža bez kríža“. Ja som si ju privlastnil a trochu pozmenil jej význam. Snažím sa, aby každý vlastnil kúsok môjho umenia aj v tejto podobe. Krížiky si tak našli miesto v domovoch od Austrálie cez Havaj, Brazíliu, Gruzínsko, Nórsko a mnohé európske krajiny.
Vnímaš to ako relax popri bežnej tvorbe?
Celá moja tvorba je relax. (Úsmev.) Krížiky vnímam skôr ako doplnok k obrazom, ako nekončiacu sériu. Ak sa nevenujem obrazom, maľujem krížiky a opačne. Nechcem byť však „továrňou“, a preto si niekedy dávam od krížikov pauzu aj niekoľko mesiacov, kým sa k nim opäť vrátim. Pred Vianocami či v čase birmoviek a svadieb mám veľa práce, keďže väčšina ľudí ich chce podarovať alebo mať na svadbe ako personalizovanú vec s dátumom svadby a menami mladomanželov.
Pridajte komentár