Dušan Scholtz ponúka súhrnnú výstavu svojich čudáckych šibalov

Obyčajní ľudia, každodenné výjavy, bežné prostredie. Všednosť sa pod rukami košického výtvarníka Dušana Scholtza mení na výnimočné umenie, ktoré môžu nielen Košičania obdivovať v Galérii K43 na Kováčskej ulici 43 až do konca februára. Umelec pod názvom výstavy „Maľujem, teda som“, ponúka pohľad na vyše 60 diel. A hoci to tak pôvodne neplánoval, v podstate ide o jubilejnú výstavu k jeho vlaňajším okrúhlinám (50).

Polovicu výstavy tvoria olejomaľby na plátnach a polovicu menšie obrázky a grafiky, ktoré sú skvelým oživením a dokonale s nimi ladia. Všetky diela Dušan Scholtz vytvoril za ostatné štyri roky.

„Z výstavy mám radosť hneď z viacerých dôvodov. Jednak nemám pocit, že je len tak ledabolo polepená, ale naozaj je to pohľad na moju súhrnnú tvorbu. Zároveň som niektorými obrázkami prekvapil aj blízkych priateľov a dokonca aj manželku, a bolo to naozaj úprimné. A veľmi ma teší, že som našiel odvahu vystaviť aj drobné veci, ktoré som doposiaľ nevystavoval – čriepky z mojich denníkov, výstrižky, maľbičky a kresbičky, či cyklus Jánošík.“

Dôverne známe postavičky

Umelcove postavičky sa nedá nemilovať. Či už ide o nosičov klavíra, cestujúcich vo vlaku, pltníkov alebo predajcu vianočných stromčekov, človek má pocit, že sú mu dôverne známi. Čudácki šibalskí, s bežnými neduhmi, no podľa kurátorov aj so skrytým smútkom ľudových filozofov a Hrabalovskou voľbou vnímať život ako krásny v jeho svojskej farebnosti.

Medzi maliarove obľúbené obrazy patrí trojica „Spáčov vo vlaku“.

„Teraz chodievam autom, čo je komfortné, no vlak mi chýba. Asi mám radšej nekomfortný život. Je lepší na inšpirácie. Mám rád intimitu danej chvíle a zároveň rád vkladám do obrazov viac plánov. Celkovo nechávam vysvetlenie na diváka, respektíve ja mu niečo ponúkam, nevynechávam ho z toho a nechcem, aby pristupoval k obrazu s tým, že si niečo musí najprv naštudovať. Som skôr stará škola a pre mňa je výtvarno niečo, čo sa má výtvarne vyjadrovať. Nevravím, že to má byť ľúbivé ani priamočiare, to vôbec nie, ale ja ponúkam bežné motívy, niečo s čím sa človek môže stretnúť a stotožniť. Ale vnútorne ponúkam viac, v dielach sú zakomponované aj názory na súčasný život a bytie, ale nevnucujem ich, odmietam o tom viac hovoriť a je to len na divákovi. Ale spodný ťah toho celého v obrazoch zanechávam,“ prezradil nám.

K niektorým veciam musí človek dospieť

Inklinovať k bežným okamihom a všedným veciam začal až postupne. Rokmi si uvedomil, že obyčajné veci sú vzácne až vtedy, keď sa nejako naruší chod bežného života.

„Ja sa ich preto držím, snažím sa na to neustále myslieť a nájsť vo všetkom vždy to ľudské. K niektorým veciam musí človek dospieť. V mladosti niekedy býva frustrovaný, sníva, chce byť niekým iným a potom, keď si uvedomí, čo je dôležité, tak sa upokojí… A mne sa aj témy ´skľudňujú´, nechávam život plynúť a zaznamenávam to, čo je mi blízke. Plus sa do toho snažím vkladať prvok výtvarnosti.“