Výtvarník Helmut Bistika: Práca s hluchoslepými je, akoby ste sa ocitli na inej planéte

Hoci patrí k uznávaným výtvarníkom a mohol by sa naplno venovať len umeniu, zmysel života našiel aj v niečom inom. Helmut Bistika už takmer dve desaťročia pracuje s hluchoslepými klientmi v špecializovanom zariadení Maják v Zdobe a denne im dáva pocit dôležitosti a naplnenia. Zriadil pre nich ateliér, otvára ich uzavreté svety a stále viac sa ich snaží začleňovať medzi nás šťastnejších.

S arteterapiou začínal v roku 2009 skôr len náhodou, keď ho v nemeckom Arndstadte poprosili, či by popri výstave nezrealizoval aj nejaký workshop pre znevýhodnených s viacnásobným postihnutím a on súhlasil.

REKLAMA

„Keďže som dovtedy intenzívne pracoval s deťmi a mládežou, povedal som, že bez problémov. Vôbec som však nevedel, do čoho idem. Odrazu som bol obklopený ľuďmi na invalidných vozíkoch, z ktorých boli mnohí aj mentálne postihnutí, iní s rôznymi telesnými deformáciami. Nesmierne sa však tešili. Bolo to veľmi silné, oni sa radovali z každej maličkosti, ktorú s nimi človek išiel robiť. Miestami to hraničilo až s komickosťou, lebo všetci chceli naraz vŕtať. Traja sa pri mne tlačili, chceli vŕtať, brúsiť a rezať – hocijaký kus dreva,“ spomína umelec, pre ktorého bol kontakt s takouto skupinou ľudí v podstate šokom a naozaj silným zážitkom. Očarilo ho, ako fungujú, že sú integrovaní a dokonca majú prácu v továrni an recykláciu materiálov. Do Nemecka potom jazdil realizovať workshopy pravidelne. Jedného dňa sa mu však naskytla príležitosť začať sa venovať hendikepovaným ľuďom aj na Slovensku.

„Najprv som bol párkrát v Levoči, kde som spolupracoval s nevidiacimi, a potom hľadali do Majáka niekoho, kto bude viesť niečo ako dielňu či workshopy. To bol však pre mňa ďalší šok. Lebo títo klienti nerozprávali, len fungovali na dotyk. A znaky. Bol som do toho hodený, tak som prišiel a proste pracoval. Zamestnanci sa usmievali, že čo tam chcem, keď nepoznám posunkový jazyk. Ale zafungovalo to. Až tak, že tam pracujem už 18 rokov.“

Funguje vyžarovanie a dotyky

Uzavretý svet jeho klientov si je takmer nemožné predstaviť. Jemu sa však vďaka empatii a ľudskosti podarilo preniknúť doň.

„Je to akoby ste odišli mimo zemegule na nejakú inú planétu, kde sú ľudia, s ktorými musíte nájsť spoločnú reč. Aspoň sa skúsiť porozprávať. Vyjadriť sa, aby vám porozumeli a vy ste rozumeli im. Celé to ide cez telo, cestou vyžarovania a dotykov. Celé je to veľmi tajomné a zároveň krásne.“

Postupne neostal len pri bežných výtvarných aktivitách, ale zriadil pre klientov ateliér, kde sa môžu naplno realizovať. Mnohí sa totiž potrebujú vyjadrovať celým telom, nielen jemne ceruzkou. A hoci nemusí každý obľubovať výtvarný prejav, všetci klienti tam chodia s nadšením.

„Tajomstvo je v tom, že my tam nielenže pracujeme, ale máme tam svoj svet. Z tej svojej uzatvorenej izby, z toho svojho sveta, odrazu prídu za mnou do ateliéru, hrá tam hudba, vládne tam určitá atmosféra. Ak sa im práve nechce tvoriť, skúšame niečo iné. Napríklad tancujeme. Alebo sa len niečím natierame. V tomto priestore skrátka zažívajú niečo úplne iné, čo nebolo súčasťou ich životov. Vy ako bežný človek si pomyslíte, že inak by boli len na izbe, kde keď majú problém, sami si ubližujú. A tu môžu robiť niečo, čo ich stimuluje. Čo im robí dobre. A vy ste tam ešte na to, aby aj nejaké veci vyrobili. Veci, ktoré sa dokonca môžu niekomu páčiť. Je to obrovská pridaná hodnota, že sú potrební. Že tvoria niečo, čo inému prinesie radosť. Čo viac si môžete priať?,“ konštatuje výtvarník, ktorý svoju prácu zbožňuje.

Integrácia v pravom zmysle slova

Pracuje s deviatimi „umelcami“, ktorým sa snaží meniť život, ako sa len dá. Berie ich na výstavy či na kávu do mesta. Okrem toho pre nich a s nimi každoročne pripravuje populárne módne prehliadky.

„Snažím sa najmä o integráciu zdravých a nezdravých, alebo teda zdravých a ľudí s nejakým problémom. Veľmi ma fascinuje takéto prepájanie. Skvelo spolupracujem aj s gymnáziom v Moldave. So žiakmi a mojimi klientmi spolu vyrábame modely, napríklad z papiera, ale nie je to len o tom tvorivom procese, ale o tom, že sme spolu. Mládež odrazu pracuje s niekým, s kým by inak neprišla do kontaktu. Je to obohacujúce.“

Rebelom len na prvý pohľad

Jeho vlastná tvorba je často provokujúca a nesie výrazné črty rebelantstva. Rozhodne však nejde o žiadnu prvoplánovú snahu o provokáciu. Niekedy len skrátka potrebuje umením vyrozprávať svoju vnútornú bolesť.

„Bez toho by to všetko ostalo nejako príliš v mojom vnútri ako taká hrča v mojom tele, ktorá sa nevie rozplynúť. A keď to dávate von… Otec ležal v nemocnici a bol priviazaný a keď som to videl, nedokázal som to pochopiť. Prečo? Ako? Nechcete to prijať. Ako je niečo také možné? Tak som potom robil rôzne kompozície a sochy, ktoré ležali a… Celé som to pritom zo seba vypustil von. Nechcel som nikoho dráždiť ani zneisťovať. Ale keď sa hovorí, že umenie je slobodné, tak predsa môže mať rôzne formy. Rôzne variácie, ktoré pomáhajú, alebo dávajú možnosť stráviť mnohé veci, ktoré my ľudia veľmi ťažko trávime.“

Ako veriaci človek sa často zamýšľa nad tým, ako môže byť na svete toľko utrpenia.

„Prečo musí niekto takto trpieť? Neviem, prečo je to dané tak, že sa narodí niekto tak a niekto inak. Potom si prirodzene kladiete otázku, prečo to všetko musí takto byť. A v tvorbe to človek prirodzene neustále rieši. Aspoň ja som stále riešil. Prečo by v umení musel byť anjelik stále len rozkošný s krídelkami a robiť sa krajším, ako by mal byť? Prečo, keď skutočnosť je taká krutá, priam až hrôzostrašná? Potom človek prirodzene pristúpi k provokatívnosti. Skúšam všelijaké varianty, ktoré skrátka zo seba musím dostať von. A keď to vyjde von, potom sa upokojím a zase hľadám niečo iné.“

Ako vraví, rád nakúka za oponu a skúša, kam ho až umenie pustí. Vďaka svojim klientom sa čoraz viac pokúša tvoriť 3D, aby si jeho diela mohli aj ohmatať.

„Práca s nimi je pre mňa darom. Mám z nej radosť. Mám rozpracované aj veľké plátna, na ktorých využívam rôzne materiály. Aby ruka mojich klientov mohla ísť a hladiť a objavovať, keďže nevidia. Skúmajú textúry, teraz tu chcem pridať niečo ako pichliače… Stále niečo iné. Idem von či dnu s rôznymi štruktúrami. Stále sa to mení a posúva,“ objasňuje umelec.