Výtvarník Radoslav Repický: „Som pomerne vyhranený a nie každý to berie“

Jeho tvorba osciluje medzi pop-artom, komiksom a surrealizmom. Z grafík, malieb a muralov na nás hľadia zajačiky či iné milé zvieratká. Deti sú nadšené, dospelí v jeho tvorbe hľadajú buď neexistujúce odkazy, alebo ho označujú za infantilného. Radovi Repickému je to jedno. Odjakživa si tvorí, čo chce a ako chce. Verí tomu, čo robí a zbytočne sa nestresuje. Berie akýkoľvek bizarný projekt a je hrdý na všetko, čo má za sebou.

Ako vnímate posun vo svojej tvorbe? Trvalo vám dlho, kým ste sa vyprofilovali k svojmu aktuálnemu štýlu, ktorý je podľa odborníkov mixom pop-artu, komiksu surrealizmu a mytológie?

REKLAMA

Myslím, že ma odjakživa profilovali komiksy. Intenzívne som vnímal aj magazín Roháč, veľmi veľa som čítal a sledoval knižné ilustrácie, pozeral animované rozprávky. Vizuálne ma to všetko formovalo a cez tieto rozmanité inšpiračné zdroje som si potom vymýšľal vlastné veci. Na ŠUP-ke ma výrazne oslovil vplyv grafickej školy. No a následne som na Fakulte umení študoval maľbu a začal som to všetko vzájomne kombinovať.

Bolo jednoznačným rozhodnutím ísť študovať umenie?

Skôr by som to označil za pokus, ktorý vyšiel. Odjakživa som kreslil komiksy, no vôbec som netušil, či to má nejakú perspektívu a výtvarný potenciál. Išiel som to na prijímačky skúsiť a zaujalo to, keďže komiks takmer nik v tom čase nerobil. Prvý som si vytvoril už ako šesťročný a dodnes mám naozaj slušnú zbierku.

Ste aj zberateľom komiksov?

Zbieral som, ale už ich rozpredávam.

Čo pre vás bolo takým naj? Niečím až kultovým?

Na Slovensku bol kultový komiks Bublinky. A hviezdy komiksového neba ako Martina Pilcerová, František Mráz či Feďo Fiala… Vizuálne však aj spomínaný Roháč, na základe ktorého sa u mňa vyprofiloval vzťah ku karikatúre, ktorej sa dnes v podstate venujem profesionálne.

Ako sa vám na škole darilo? Predsa len, odrazu ste študovali maľbu, čo je niečo celkom iné. Neprekážalo vám to?

Nie, lebo ja som si to prispôsobil. Nikdy som profesorov nepočúval. Ani na strednej, ani na vysokej škole. A isteže, mal som z toho často aj problémy. Ale povedal som si, že to je jediná sloboda, ktorú len môžem mať. Sloboda vo výtvarnom umení. Čiže ja si odjakživa robím, čo chcem.

Čím sa aktuálne živíte?

V podstate karikatúrou. 13 rokov som učil, ale vyhorel som. Potreboval som si dať pauzu. Cítil som stereotyp a odchádzala zo mňa radosť.

Na vašej tvorbe je veľmi zaujímavá napríklad aj skutočnosť, že drobné grafické veci sú priam mravenčia práca a na druhej strane robíte aj veci ako muraly, prípadne idete a naživo na čas maľujete pred divákmi napríklad v talkshow Čeky Point. Sú to diametrálne odlišné veci…

Milujem pestrosť. Komiksy, ilustrácie, karikatúry, muraly… Nerozlišujem to, robím to, čo ma baví. Neprofilujem sa, nesnažím sa nijako vymedziť.

Aké je to tvoriť na čas pred publikom? Musí to byť riadny stres.

Skôr je to veľký adrenalín. Niekedy som však hrával tenis, čiže som na ľudí, ktorí sa na mňa pozerajú, zvyknutý. Tiež totiž nie je prirodzené, keď ste dieťa a hľadí na vás množstvo divákov počas zápasu a je jedno, či prehráte alebo vyhráte. Pri tvorbe vlastne tiež podávam istý športový výkon. (Úsmev.)

A keď to nedopadne najlepšie a karikatúra sa nepodarí?

To je prirodzená súčasť, s ktorou treba rátať. Proste život ide ďalej. Nič sa nedeje. Je to iba vo vašom vnútri, či tá chyba alebo neúspech vo vás bude rezonovať alebo nad tým mávnete rukou. Recept na to neexistujete. To ako by ste chceli spraviť hit. Nejde spraviť hit na počkanie.

Výtvarníci sú z väčšej miery so svojimi dielami večne nespokojní, mnohokrát ich premaľúvajú, po rokoch by ich už urobili inak. Čo vy?

Sami si robia zle. Ja som večne spokojný. S každou prácou na 110 percent. Vravím si, že je to výborné. A presne s týmto mal u mňa každý vždy problém.

V ostatnom období som si všimla, že realizujete aj výtvarné workshopy pre deti. Baví vás to?

Je to milé. Komiks je tu len okrajový, v podstate ide o to, aby si deti zvykli na okienka, realizovali sa a mali z toho zážitok. Aby mali dotyk s umením, lebo keď si v takomto veku na čosi podobné siahnu, v dospelosti si na to spomenú. To len naši učitelia mali úplne opačný cieľ. Všetci sme museli byť uniformní, hlavné bolo nevyčnievať.

Keďže ste si tým sám prešli, snažili ste sa vy ako pedagóg byť úplne iný?

Určite som mal voľnejší prístup. Snažil som sa v žiakoch podporovať to, čo im išlo a nepoukazovať na to, čo im nešlo.

Ústredným motívom, respektíve poznávacím znamením vašej tvorby je zajačik. Ako vznikol?

Počas vysokej školy ma oslovil kamarát, že potrebuje vyzdobiť bar. Potreboval som narýchlo niečo zaujímavé vymyslieť a za krátky čas vytvoriť veľa obrázkov. Kreslil som si rôzne postavičky a napadlo mi, že zajačik sa dá zapojiť do rôznych príbehov. Počas dvoch týždňov som tak vytvoril vlastnú kolekciu, ktorá mala úspech. Veľmi ma tešilo, že na to ľudia reagovali. Vtedy mi tvorba dáva zmysel.

Vy ste typ výtvarníka, ktorý sa rozhodne nezatvára len v súkromí ateliéru, ale chodí medzi ľudí. Či už maľujete na verejnosti, zdobíte spomínané muraly, vaše veci si vieme kúpiť aj na oblečení… Myslíte, že je to v dnešnej dobe  tak trošku nevyhnutné, aby ste sa umením dokázali uživiť?

U mňa je prirodzené ísť do každého projektu ktorý je aspoň trochu bizarný. Viem, že sa mi tým rozširuje okruh známych a že noví ľudia ma môžu posunúť. Moje publikum sa tým pádom neustále zväčšuje a nabaľuje. Už len na vystúpení v Čeky Pointe ma sleduje 250 ľudí.

Povedali ste bizarné. Čo napríklad?

Vymyslel som si napríklad pred časom balónovú výstavu. Našiel som kúzelníka a nadchol som ho dostatočne na to, aby pre mňa vytvoril balónové sochy. Raz som totiž dostal k dispozícii výstavný priestor, kde sa nedali vystaviť maľby ani grafiky. Musel som za dva týždne vymyslieť netypickú koncepciu. Jediný problém bol, že sa balóny neuveriteľne rýchlo sfukovali. Vyšlo to však a dokonca potom táto výstava išla aj do Viedne.

Zaujímalo by ma, či si v sebe stále uchovávate naozaj až takú detskú dušu, aká je vaša tvorba. Je to komunikatívne a neuveriteľne milé, deťom sa to prirodzene páči a niektorí dospelí to označujú až za infantilné…

S tým, samozrejme počítam. Vždy musíte rátať s tým, že to môže dopadnúť pokojne aj katastrofálne. Ale že aj keď to tak dopadne, tak je to vlastne v poriadku a ide sa ďalej. Taký je život. O týždeň si na to už nik ani nespomenie. Okrem vás, ak sa tak nastavíte. Mám špecifický štýl, čiže niekomu vyslovene vadím a niekomu sa páčim. Som pomerne vyhranený a nie každý to berie.

Máte pred sebou nejaké konkrétne výtvarné plány? Snívate napríklad o výstave na nejakom významnom mieste?

Nie. Snažím sa byť pozitívne nastavený, verím svojej tvorbe a nechávam všetko plynúť. Keď sa na niečo príliš upnete, môžete byť sklamaní. V 80 percentách prípadov to tak býva. Možno aj v 90. Ja som radšej v pozitívnom očakávaní a teším sa, čo príde. Rád sa tomu potom prispôsobím.

Ste človek, ktorý rád experimentuje?

Keď dostanem nejaký nápad, musím mu uveriť a idem do toho. Či už je to objekt, inštalácia alebo kresba, to už pre mňa nie je dôležité, len či viem uveriť, že to bude nejakým spôsobom fungovať.

Pokračovanie na str. 2.