Fotograf Fero Iván: „Fotografia získa život a spieva, až keď zo záberu odstránim všetko rušivé“

Obľubuješ teda aj prácu po fotení? Nie je úprava snímok len nutným zlom?

Ja veľmi rád fotím, ale už počas toho sa teším, ako to budem upravovať. Zbožňujem orez fotografií a to, ako im vdýchnem druhý život.

Ako je to u teba s priebojnosťou? Fotograf musí byť naozaj extrémne priebojný, aby sa všade dostal, všetko vybavil, predral sa dopredu. Skrátka keď ho vyhodia dvermi, vlezie oknom. Bol si ty taký vždy, alebo si sa tomu musel naučiť?

Naučil som sa. Nebol som taký priebojný, skôr bojazlivý, ale veľa som sa naučil od spomínaného pána Píseckého, lebo on je môj vzor. On napríklad išiel fotiť interiér Dómu, tak najprv každého obtelefonoval, aby ho očakávali a potom si so sebou vzal napríklad aj rebrík. Vždy myslel dopredu a vždy bol pripravený. Tiež ma naučil tomu, že reportážnu fotku robia aj ľudia a tak to aj ja praktizujem. Jednak vďaka človeku na fotke vždy dobre vidieť veľkostný pomer. Napríklad ľadopád na Šikľavej skale – bez ľudí nikoho neohromí. Ak však vidieť, aký je v porovnaní s človekom obrovský, hneď je to iné.

No a čo sa týka priebojnosti, jednoducho sa kvôli dobrej fotke musím prebíjať. Neexistuje, že budem fotiť cez dav ľudí a dúfať, že sa mi to podarí.

A čo technické vybavenie? Potrpíš si zrejme na najväčšiu kvalitu.

Ono za socializmu mal len málokto poriadnu profi techniku. Jediná dostupná bola z NDR alebo ZSSR. V Komunálnych službách sme však už vtedy napríklad dostali výnimku z Krajského národného výboru a mohli sme si zakúpiť Canony. Tým pádom sme boli najväčší profíci. No a keď som sa dostal do TASR, bol som naozaj príjemne prekvapený. Technika je tam na prvom mieste. Uvedomujú si, že je to náš pracovný nástroj a investujú do nej. Máme Nikony, kvalitné notebooky a neustále sa to obmieňa. Teraz sme dostali fotoaparáty bezzrkadlovky. Tam je napríklad úplne tichý režim, ani nepočuješ, ako to cvaká. V divadle už vôbec nenarúšam priebeh predstavenia. Mám aj vlastnú techniku, ale už zastaralejšiu a keď pôjdem do dôchodku a ešte sa mi bude chcieť fotiť, tak si pôjdem kúpiť.

A vari sa chystáš?

Ono sa to nezdá, ale v októbri mám dôchodkový vek.

Čiže tak trochu sumarizuješ? Aj preto si pripravil teraz túto výstavu?

Nikdy som výstavy nerobil, lebo som nepovažoval za potrebné sa prezentovať. Ja som to nepotreboval. Niekto robí výstavu každý rok – dva, no ja nie. Manželka mi stále hovorila: „Fero, si skvelý fotograf, urob výstavu“. A ja som odmietal a ešte som sa jej aj smial. Nepočúval som ju v tomto a ani v iných veciach. A teraz som pochopil a uvedomil som si, že tú výstavu chcem a aj som ju urobil. Hlavne kvôli manželke. Chcem jej ju venovať. Celý život ma podporovala a tolerovala moju prácu, nastal čas poďakovať sa.

Fotografie použité v článku: archív F. Ivána

…

Riaditeľ Múzea Vojtecha Löfflera a kurátor Ivan Baláž:

„Fero Iván je známy reportér a jeho reportážne snímky rezonujú nielen u Košičanov. Aj preto sa naše múzeum rozhodlo prevziať výstavu jeho fotografií z Východoslovenského múzea ako intervenciu do stálej expozície. Návštevníci snímky vnímajú ako oživenie. Vždy sa snažíme o to, aby u nás našli čo najširší záber umenia. Teraz ide naozaj o kontrapunkt k našej expozícii a veľmi sa z toho tešíme. Začala letná sezóna a výstava určite zaujme nielen Košičanov, ale aj zahraničných turistov.“

Kurátor Róbert Klik:

„Výstavu sme nepripravili ani tak kvôli výročiam fotografa Fera Ivána, ktorý sa fotografii venuje 44 rokov a 20 rokov pôsobí v TASR. Skôr nám išlo o to, aby Košičania vedeli, že aj keď niekto pôsobí ako fotograf v denníku či agentúre, je za tým niečo viac a môže to byť umenie. Chceli sme, aby verejnosť zo snímok načerpala tú výnimočnú atmosféru. Výber z celkového množstva bol, samozrejme, náročný, no myslím, že sa nám to podarilo.“

Stránky: 1 2