Od Niekto ho zbožňuje, iný nemusí. Isté však je, že Daniel Landa patrí k výrazným osobnostiam českej hudobnej scény. Ak sa o ňom chcete dozvedieť viac, začítajte sa do nasledujúcich riadkov.
Bol si najprv herec, až potom hudobník. Ako si sa dostal k umeleckej oblasti? Ako sa Daniel Landa stal umelcom?
Keď som mal 9, 10, 11 rokov, videl som filmy ako Sedem statočných a podobné hrdinské filmy, a vtedy som si myslel, že herec naozaj prežíva život daného hrdinu. Tak som sa prihlásil na konzervatórium a až tam som pochopil, že je to vlastne podvod, že to nezažiješ, že je to len „ako“. V momente, keď som to zistil, začal som hľadať, ako čo najskôr zmiznúť, aby som mohol naozaj žiť svoj vlastný život a nie len „akože“ žiť. Tak som začal robiť hudbu.
Keď sa spätne pozrieš na tvoj prvý album a na aktuálny s názvom Minový pole, ako to vnímaš?
Spoločným menovateľom je, že to sa viac-menej písalo samo. Že to prichádza zvnútra, že to sa len potrebuje povedať, vyjadriť veci, ktoré cítiš. A to majú prvý a posledný album spoločné. Nebudem tvoriť, keď to nevznikne samo.
A to je aj dôvod, prečo fanúšikovia na posledný album museli čakať tak dlho?
Áno, áno. Nechcem to robiť nasilu, pretože to potom nie je kvalitné a neprináša mi to radosť. Keď niečo vyjde z teba samého, ide to samo a ešte ťa to uvoľňuje, pretože veci, ktoré ťa ťažia vo vnútri, sa dostanú vonku a už ťa neťažia.
To znamená, že ťa osem rokov nič neťažilo?
Ťažilo, ale nie až tak, aby to stačilo na album. Nie až tak, aby som to musel vyjadriť.
Keby si mal porovnať, ako sa odlišuje písanie muzikálu od písania albumu? Má to niečo spoločné alebo je to úplne iné?
Myslím si, že hlavný rozdiel spočíva v tom, že pri muzikáli ideš veľmi hlboko do jednej témy. Pri sólovej tvorbe je téma často širšia… Sólová tvorba albumu… môžeš napísať pesničku, pol roka nič, alebo mesiac nič, deň nič, rok nič. Takže to sa dá viac rozložiť v čase. Muzikál si neviem predstaviť, že by som písal dlhé obdobie, alebo že by som ho rozkladal v čase a medzitým sa venoval iným veciam… Žiadny ďalší nový muzikál momentálne neplánujem. Už som napísal muzikálov a opier päť, takže si to teraz neviem predstaviť.
V tvorbe pomenúvaš veci pravým menom.
No, to by malo byť podstatou tvorby. Myslím si, že cenzúra v tvorbe by určite nemala existovať. Kde inde by mal človek otvoriť svoju dušu, ak nie v umeleckej rovine? Takže aj keď dnes existuje veľký tlak na autocenzúru, ohromný, až enormný tlak, takmer taký ako za komunizmu, ja sa nechystám poddávať tomu tlaku. Je povinnosťou umelca byť autentickým.
Sleduješ správy, napríklad politiku v Česku?
My nemáme televíziu. Už pred rokmi sme televíziu vyhodili z okna. Nechcem, aby cudzí ľudia vstupovali do nášho domu a povedali nám, čo si máme myslieť o svete. Proste televíziu nepotrebujeme a máme sa bez nej dobre.
Nemáš televíziu, ale urobil si skladbu „Reality show“, čo ťa k tomu inšpirovalo?
Aj keď nemáme televíziu, občas sa na ňu pozriem, ale snažím sa udržiavať od nej určitú vzdialenosť. Vnímam svet okolo seba ako veľkú reality show. Názory nám sú vopred predkladané, zabalené a potom nám sú natlačené do hláv. A to je podľa mňa práve reality show. Jedna vec je skutočný život – rodina, priatelia, príroda, duchovno, ktoré nie je viditeľné. To je to pomalšie, ale dôležitejšie. A potom je tu druhá rovina, ktorá nám vnucuje názory a témy. A keď na to prídeš, keď si uvedomíš, že ti sú názory vkladané do hlavy, musíš sa tomu zasmiať a povedať si, že to je naozaj reality show. Témy, o ktorých ľudia diskutujú v pohostinstvách. Niekto nám ich predloží a povie, teraz sa bavte a hádajte sa o tom, pretože keď ľudí rozdeľuješ, ľahšie sa vládne.
Cítiš potrebu otvárať ľuďom oči?
Nie, to nie. Proste žijem prirodzene. Takže nerobím veci s nejakým základným úmyslom pôsobiť. Proste je to, čo mi príde pod ruku, tým sa zaoberám. Snažím sa naozaj žiť prítomnosťou. Áno, plánujem, akoby som tu mal 1000 rokov, ale vlastne sa správam aj tak, akoby som mal zajtra zomrieť. A v tom mi veľa pomohli relly, v tom mi veľa pomohli nebezpečné aktivity, keď máš krásny deň a náhle sa prebudíš na ARE a nič si nepamätáš, si úplne mimo a vôbec nevieš, čo sa deje. A vďaka tomu, že som toto zažil viackrát, tak pre mňa bežný okamih, keď nemáš nič zlomené, keď môžeš byť so svojimi blízkymi, keď tvoje deti sú zdravé, tak tieto bežné okamihy nepovažujem za bežné, ale naopak za absolútne neobvyklé a úžasné okamihy. Takže náhle aj ten bežný život môže vytvárať obrovský pocit pokoja a šťastia v rámci našich skúseností. A my žijeme tak rýchlo, že tú veľkosť obyčajnosti nevieme vnímať, ale ja ju vnímam a to ma robí šťastným človekom.
Myslíš si, že takéto nastavenie má šancu dosiahnuť aj človek, ktorý možno neprežil také nehody ako ty, alebo také zranenia?
Určite áno. Keď som začal odhaľovať duševnú silu aj v rámci mentálneho tréningu a podobne, tak pre mňa vlastne základná otázka, ktorá bola na stole, bola, ako sa stať šťastným človekom. Keď si položíte zásadnú otázku, ako sa stať šťastným a vyrovnaným človekom, tak si samozrejme musíte odpovedať ešte predtým, čo je to vlastne šťastie. Čo to vlastne je? A v momente, keď som si na túto otázku odpovedal, pretože šťastie je pokoj, pokoj v duši, to je skutočné šťastie, tak sa k tomu dá ľahšie smerovať.
Vzal si mi otázku z úst, lebo presne som sa chcela spýtať, čo pre Teba znamená šťastie.
Pokoj a mier v duši.
Si umelec a ako umelec komunikuješ so svojimi fanúšikmi na sociálnych sieťach.
Áno, ale nie priveľa. Na sociálnych sieťach zverejňujem veci, aké aktuálne robím. Napríklad, ak som v Bratislave, dám vedieť, že som tam. Ak idem na motorku, o tom tiež informujem. Sociálne siete sú pre nás dobrým nástrojom. Pomáhajú nám komunikovať s fanúšikmi a dávajú im možnosť spoznať nás celkovo, aj v rámci reklamy. Môžem zdieľať svoju tvorbu bez drahých billboardov. No sociálne siete nie sú úplne čisté. Sú tam negatívne stránky. Ľudia sa tam správajú nevhodne a často si to ani neuvedomujú. Navyše tam je totálna kontrola. Nie len to, že všetci vedia, čo píšeš, čo je v poriadku, ale je tam tá cenzúra, tieňová cenzúra. Niekto obmedzuje vaše príspevky. Manipuluje sa s názorom ľudí, a toto prostredie je nechutné. Keby som to nepoužíval na reklamu, asi by som na týchto sieťach nebol. Môj osobný profil vlastne ani nemám. Používam len ten hudobný, aby som mohol informovať ľudí o tom, čo sa deje. Ale inak je mi to prostredie odporné, doslova. Vzbudzuje vo mne odpor.
Keď sa hovorí o tvrdej hudbe, tak si človek naozaj predstaví, že všeobecne je to o tvrdom rockovom štýle, párty nonstop. A ty často hovoríš o otužovaní, o spojení s prírodou. Môžu sa ľudia pridať k tebe pri týchto aktivitách?
Áno, vlastne sme v období covidu propagovali iné druhy vakcín, ako je vakcína ľadovou vodou, vakcína vitamínmi, vakcína pohybom, takže sme dali verejnosti možnosť. Začali sme otužovať v Vltave, začali sme plávať vo Vltave od novembra do apríla každú nedeľu. Ľudia vedeli, kedy tam budeme, každú nedeľu o druhej, takže tam prišlo otužovať a bolo nás aj sto. A nehovoriac o tom, že takéto príbuzné otužovacie skupiny po celej republike sa k nám pridali a pokračujeme v tom ďalej, samozrejme.
Titulnou skladbou nového albumu je pieseň “Minový pole”. Myslíš, že žijeme na mínovom poli?
Určite mám taký pocit a myslím si, že nie som sám. Týka sa to cenzúry, autocenzúry, týka sa to okamihu, keď vzplanú vášne, keď príde nejaká téma. Okamžite táto téma rozdelí ľudí na dve skupiny, ktoré sa nenávidia, zabúdajú, že sú susedia, zabúdajú, že sú ľudské bytosti, lebo majú tú tému. A to sa tým, ktorí sú súčasťou tohto systému, veľmi páči. Pretože keď máš dve skupiny, tie sa hádajú a potom ti nepozerajú tak pozorne na prsty, takže môžeš všetkým vyprázdňovať vrecká, bez toho aby si toho niekto všimol. Široká verejnosť je rozdelená, háda sa…
Ale mínové pole, znamená to, že človek musí dávať pozor, kam šliapne. A ty mi neprídeš ako človek, ktorý sa bojí vyjsť mimo vyšliapanej cesty?
Nie, nebojím sa vyjsť mimo cesty, len upozorňujem, že doba je výbušná. A aj ja, keď idem mimo cestu, premyslím si to, je to ako keď idete po chodníku a potom si to premyslím, to znamená, chcem to? Chcem to. A všetky moje aktivity, keď sa vydám na nejakú vášnivejšiu cestu, si proste premyslím, či tá téma stojí za to. A ak áno, tak sa do toho vrhnem s nadšením.
A to robí album „Mínový pole“ aktuálnym, takým zaujímavým. Ja keď som ho počúvala, tak naozaj niektoré slová…toto by sa nikto iný neodvážil zaspievať a dať to na verejnosť. Dať najavo, že to tak cítia možno viacerí, ale tie filtre, ktoré používame v spoločnosti na sociálnych sieťach, možno to tým ľuďom nedovolia. Mal si to takto vždy, že si si urobil svoj filter, či Ti to stojí za to a s tým si šiel von?
Ak je táto téma pre mňa tak dôležitá. A tak to mám celý život, preto mi dávajú také prívlastky. Jeden z najmenej problematických, ale najčastejších prívlastkov je kontroverzný spevák. To znamená, médiá už v podstate ani nemôžu uviesť len tvoje meno. Vždy tam niečo pripoja, aby si mohli ľudia niečo myslieť. To znamená, buď si bývalý skinhead, bývalý frontman kapely Orlík. Oni nepovedia, že si súčasný otec, to nie je dôležité. Ale stále ťa snažia hodiť do nejakej škatule. Takže ja som odjakživa v tejto škatuli kontroverzný, aby ľudia vedeli, že nie som len taký normálny, ale kontroverzný. A to ma sprevádza od začiatku.
A keby si si ty sám mohol vybrať titulok, že český spevák Daniel Landa, alebo čo by si tam pred tým menom chcel mať?
Len umelec Daniela Landa. To úplne stačí. A myslím si, že dokonca ani v Česku nemusí nikto vôbec nič uvádzať. Ako keď napíšu Daniel Landa, tak všetci vedia. Nech si každý myslí svoje. Ale novinári nie sú radi, keď si každý myslí svoje. Novinári sa radi pokúšajú predhodiť, čo si druhý má myslieť o danej osobe.
0 Komentár