Šedá eminencia šoubiznisu Martin Jakubec prehovoril o svojom živote: „Som chameleón, mám minimálne 4 tváre“

Muž, ktorý polarizuje Slovensko, otvorene rozpráva o tom, ako sa s týmto postavením naučil žiť — aj o tom, čo všetko je ochotný obetovať pre pozornosť a úspech. Spevák repete šlágrov, producent a manažér Martin Jakubec je v civile príjemný spoločník, rozpráva rýchlo a bez zábran. V Košiciach si nostalgicky doprial plnenú papriku a zaspomínal na staré časy, keď vystupoval pre Rezešovcov. V rozhovore s ním sa dozviete:

• či naozaj chcel byť prezidentom,
• ako je to s jeho „manželstvom“ s Božankou,
• kto je jeho ideál,
• či hľadá nový vzťah,
• prečo si myslí, že by bol skvelým riaditeľom STVR,
• aj či niekedy ľutuje, že sa zapája do konšpiračných teórií.

Ako sa máte?
Veľmi dobre. Tešil som sa do Košíc, pretože sú moja srdcovka.

Prečo?
Mám tu veľmi veľa spomienok na časy možno 15–20 rokov dozadu. Mám tu veľa známych a rád spomínam na 90. roky a milénium, keď som spoznával toto mesto a mal tu veľmi veľa úspešných účinkovaní pre súkromnú klientelu.

Niečo tu stihnete?
Pozeral som na Markíze Na nože a musel som sa preto zastaviť v reštaurácii U Katky na Ťahanovciach. Povedal som si, že musím ísť na plnenú papriku. Aj som išiel, majiteľka Adrianka skoro odpadla. Naozaj vynikajúca paprika, ešte teraz ju cítim. Toto som si musel dopriať. Inak aj na Hlavnú ulicu mám výborné spomienky, aj na ešte bývalý Slovan. Celkovo napríklad na vetvu Rezešovcov a toto obdobie – boli to krásne oslavy pre vysokú spoločnosť v meste, rád na to spomínam a vždy mi to tak evokuje, že Ježiš, keby sa vrátili tie roky. Naozaj sa pozývalo na oslavy, narodeniny, jubileá, ľudia sa tešili a radovali. Takto mám zafixované Košice ako jedno krásne, úžasné mesto, ktoré mám radšej ako Bratislavu.

Ste gurmán, keď ste teda spomenuli tú plnenú papriku?
Áno, veľmi rád varím, je to na mne aj vidieť, že nie som nejaký chudokrvný. Čiže veľmi rád papám aj varím, dokonca tá paprika sa podobala mojej, podobne ju dochucujem. Práve ma inak volali Do servítky.

A pôjdete?
Asi pôjdem.

Čím sa vy cítite byť najviac? Spevákom, producentom, manažérom, podnikateľom, šoumenom?
To sa ma pýtajú často. Viete čo, som multifunkčný človek, ktorý dokáže stíhať všetko. Najviac sa asi vidím ako manažér, ale manažér-spevák, lebo verejnosť ma vníma ako interpreta šlágrov. To je moja doména. Mal som to šťastie, že v istom období po miléniu som chytil značku Repete po Ivanovi Krajíčkovi, takže vlastne Repete pokračuje plynulo so mnou a obdobie repete šlágrov som zastrešil celé ako vydavateľ, producent, interpret a zároveň realizujem aj celý manažment podujatí – plus to sám odspievam. Je to kombinovaná pozícia, veľmi náročná, lebo musím dohliadať na všetko.

Ako ste sa k šlágrom vlastne dostal? Mali ste k nim odjakživa vzťah?
No už ako dieťa. Ako desaťročný som s veľkými očami pozeral Repete, bola Diridonda, bolo Otvárajte kasíno, pozeral som v nedeľu, robil som si scénky, uvádzal som si to doma, učil sa pesničky a hovoril si, že raz by som to chcel na pódiu s Dušanom Grúňom spievať ako kolega. S Lýdiou Volejníčkovou, so Zdenom Sychrom, Robom Kazíkom – a podarilo sa mi to naozaj ako chlapcovi, že som ich ako 20-ročný angažoval. A Dušana Grúňa som až do smrti 21 rokov manažoval.

Aké je to byť manažérom takýchto predsa len už zrelších umelcov?
Úžasné. Inšpirujú ma. A ja som pri nich dorástol, dotiahol som sa. Ako začínajúci chlapec som s nimi 20 rokov po ich boku vyrastal a formoval sa. Dušan Grúň mi bol vzor, dokonca dnes už spievam celý jeho repertoár. Bol to pre mňa ideál. A úžasne mi to prospelo. Vlastne mi odovzdal štafetu.

REKLAMA

Prečo vy ako človek, ktorý je naozaj vzdelaný, sa vedome stávate terčom posmechu, prípadne okolo seba vírite vodu a priťahujete škandály?
Pretože som exhibicionista. V tom zmysle, že mediálne známy človek na seba musí pútať pozornosť. Lebo jedno je pozitívna interakcia – že „máme ho radi“ – no ešte silnejšia emócia je tá polarizačná. Ja som iný na sociálnych sieťach v rámci komentovania, iný v civile a iný na javisku. Som chameleón, mám minimálne štyri tváre. A ľudia sa veľakrát strácajú, ktorý je ten pravý Jakubec. Ale je to ten multifunkčný. Plus – z každého si zoberte niečo a to je ten jeden pravý Jakubec. Ľudia majú radi kontroverziu, je to veľakrát silnejšia emócia než pozitívna. Je to až adrenalín.

Čiže môžeme povedať, že je to vykalkulovaná reklama?
Jednoznačne, je to kalkul v tom, že musím jednoducho upútať pozornosť. Lebo viete, dnes je kopec výborných interpretov a umelcov, len o nich nepočujete. Sedia doma na zadku v obývačke – a prečo? Lebo nevedia robiť to podhubie, ani tú šou okolo, nevedia sa predať. A čo je dôležité v médiách a reklame? No zaujať pozornosť, urobiť interakciu, dynamiku, inovovať, dať tomu náboj. Lebo jedna vec je, keď človek dobre spieva, a druhá, že „bože, to je ten Jakubec, čo ten zase narozprával“. Samozrejme, prináša to aj kritiku, ľudia aj hejtujú – prečo všetko komentujem, prečo riešim. Ale nevyhoviem každému. Ale, samozrejme, vždy sa to snažím tak kočírovať, že už keď je to moc hore, tak uberiem, zase prejdem do normálu – a keď treba, zase trošku vyskočím.

Nie je to však napríklad na škodu vašim vzťahom?
Je. Veľakrát kvôli tomu trpím. Vravia, že som to nemusel tak komentovať, tak o tom hovoriť… ale mám v sebe brzdu a viem, kedy musím dať spiatočku. Napríklad teraz mám obdobie, keď až tak nekomentujem spoločenskú situáciu a dal som si trošku aj pauzu od politického angažovania a kandidovania. Teraz sa venujem kultúrnym podujatiam a keď prídu ideálne vhodné voľby, zasa vyskočím.

Čiže v blízkej dobe nehrozí nejaká kandidatúra?
Teraz nie, stálo ma to dosť veľa peňazí, energie a námahy.

Celkovo máte veľmi rád výzvy – chceli ste byť prezidentom, stať sa riaditeľom STVR či Divadla Aréna…
STVR-čka ma veľmi mrzí, pretože tam som sa videl ako riť na šerbeľ. Mimo kamier, keď sa prezentoval projekt, mi na chodbe členovia rady povedali, že jednoznačne môj projekt bol jeden z najlepších, ak nie najlepší. Bol dokonca naddimenzovaný, bol až moc, čo bolo kontraproduktívne – a to nečakali, pretože protikandidátka mala obrazne jednu A4-ku. Lenže oni už mali víťaza, teda víťazku, ktorá bola vopred daná. A to ma mrzí, pretože ja som sa tam cítil ako kvalifikovaný, jediný človek na túto pozíciu. Plný energie, mal som krásnu víziu, krásny projekt, predsavzatia, všetko – ale to nestačilo. Chceli svojho človeka.

Programovo si vyhľadávate takéto konkurzy a projekty, alebo vám to len tak z ničoho nič napadne, že „na to sa hodím, budem prezident“?
Nie, samozrejme, že zase neberiem všetko, ale riaditeľom STVR som sa naozaj videl. Impulz vyšiel odo mňa a na Divadlo Aréna mi zase dali známi tip, že je to voľné, choď. A naozaj by som si tie pozície zobral s čistým štítom, viete, ja som bez káuz, som čistý, ale oni nechcú pri sebe takého človeka. Ani človeka, ktorý je nad.

No a nemyslíte, že vám poškodili konšpirácie, že sa vyjadrujete k očkovaniu či k vojne na Ukrajine?
Áno, to mi poškodilo, uznávam si to, v istých kruhoch teda. Ale preto to aj vyvažujem – raz upustím, raz pridám. Teraz nekomentujem, som v takom neutráli. Čakám na niečo vhodné.

Niekedy možno až ľutujete, že už máte takúto negatívnu nálepku?
Áno, áno, niekedy spätne ľutujem, že som išiel až tak moc naostro, pretože viac-menej mi to naozaj v niektorých sférach uškodilo. Radšej by som ubral, ustúpil, len…

Naozaj ste chceli byť prezidentom?
Vtedy to bol istý propagačný kalkul, sám som veľmi dobre vedel, že nemám 40 rokov, že teda… ale 21 600 hlasov som nazbieral.

Vy ste si vlastne zisťovali fanúšikovskú základňu.
Presne, bolo to taký prieskum zadarmo.

A čo vaše vzťahy, verejnosť vás teda mylne spája len s Božankou…
Ja som človek bezvzťahový. Pretože nemám čas na vzťahy – no ktorá žena by to so mnou akceptovala, keď som stále na cestách? Musela by byť speváčka. So mnou spievať alebo… no takú nenájdete. Ja som spokojný sám so sebou, pretože takto patrím všetkým ženám. Lebo ženy sú žiarlivé, tak musím opatrne.

Čo sa týka kolegyne Božanky – samozrejme, bola to len naša mediálna svadba. Veľa ľudí celý tento náš úmysel nepochopilo, dokonca uverili tomu, že to bola reálna svadba. Hoci sa jednalo o fikciu. Úprimne, bola to oslava mojich 35. narodenín, kde som Božanku požiadal, aby prišla v bielych šatách, ja v bielom smokingu, a kúpili sme obrúčky – a tak sme to zahrali akože obrad nášho vzťahu a našich spoločných duetov pre chorvátsky trh. Na Bratislavský hrad sme prišli vo veľkom štýle, ľudia si kupovali vstupenky na moje narodeniny, ktoré som promoval ako koncert, čiže na to prišli a zažili skvelý večer a uverili, hoci som im to vysvetľoval… a mnohí sa ma dodnes pýtajú, kde mám manželku. Uznávam, nebolo to celkom dopovedané, ale nechali sme to do stratena, nech tomu veria. Spája nás len pracovný vzťah.

A teraz hľadáte nejaký vzťah?
Nie, neviem si to predstaviť.

A nie je ťažké žiť sám?
Ja som práve typ, ktorý potrebuje byť sám. Možno to znie až neuveriteľne, ale som prehučaný ľuďmi a mne jednoducho robí dobre byť doma. Moja jediná láska, ktorá ma čaká, je môj pes. Môj milovaný – je to už tretí Yogi. Som milovník shih-tzu, som milovník psov, je to moja láska. Spí so mnou, zobúdza sa so mnou, leží na mne, na hrudi. Som psíčkár a hovorí sa, že niekto skrátka viac miluje zvieratá ako ľudí – sú nám oddané a nesklamú vás nikdy v živote. Úprimne poviem, že nikdy som nemal núdzu o ženy, lebo moje publikum je skôr ženské.

Ale o staršie ženy.
Staršie, ale chodia na koncerty už aj štyridsiatky. A je nerealizovateľné pre mňa niekoho mať, plus hovorí sa, že drevo do hory nenos.

Žijete stále striedavo na Slovensku aj v Amerike?
V Amerike som štyrikrát do roka, konkrétne na Veľkú noc, na Deň vďakyvzdania, Deň nezávislosti… som tam skoro ako doma, ale inak žijem na Slovensku, veď tu pracujem. Ale keď dám sám sebe dovolenku, idem tam.

Rád cestujete aj všeobecne?
Veľmi. Milujem lietanie, som vášnivý milovník letectva, to ma fascinuje, je v tom adrenalín. A z destinácií vedie Chorvátsko.

Tamojšia hudba vám musí byť blízka.
Presne, hudba, ale aj ľudia. Aj more. Teraz som bol na Pagu. Také destinácie ako Egypt a Dubaj, to ma nebaví.

Pokračovanie na str. 2.