Kino Úsmev pripravilo špeciálne uvedenie filmu Nepela z cyklu Premietanie s režisérom. Film osobne uviedol režisér Gregor Valentovič a vyzval ľudí, aby mu po premietaní položili otázky. Plná sála ho dojala, pretože ide o jeho celovečerný debut a pri študentských filmoch na to nebol zvyknutý. Valentovič cítil potrebu vyrozprávať príbeh slovenskej významnej osobnosti, na ktorú sa pozeráme len z jedného uhla a nechceme sa pozrieť na ten druhý. Zároveň vyjadril svoje želanie, aby nesklamal spomienky divákov na Ondreja Nepelu.
Korčuliar s robotickou presnosťou
Ondrej Nepela mal len 21 rokov a už bol päťnásobným majstrom Európy, trojnásobným majstrom sveta a olympijským víťazom. Film sa začína slovami športového reportéra, ktorý hodnotí výkon Ondreja Nepelu ako korčuliara s robotickou presnosťou. V nasledujúcej scéne však vidíme Josefa Trojana v úlohe Nepelu, ktorý naberá všetky sily, aby svojej trénerke Hilde Múdrej (stvárňuje ju Zuzana Mauréry) oznámil svoje životné rozhodnutie.
„Chcem skončiť.“
„Dobre.“
V tejto krátkej konverzácii je obsiahnuté všetko – celé spektrum emócií na oboch stranách protagonistov i jasne definovaný dej filmu. Ten zachytáva obdobie od návratu Ondreja Nepelu so zlatou medailou z olympiády v Sappore v roku 1972 po majstrovstvá sveta 1973 v Bratislave. Ukončiť sľubnú športovú kariéru však nebude také jednoduché. Niežeby mladý Ondrej Nepela o svojom rozhodnutí pochyboval. Jasne vie, čo cíti. Jeho túžbou je vystupovať v nemeckej ľadovej šou Holiday on Ice. Realita komunistického režimu sa však dotýka mnohých, aj úspešného športovca. Funkcionári Ondreja Nepelu vydierajú a manipulujú. „Jsou i vyšší zájmy, než naše přání,“ poučuje jeden zo súdruhov. Krasokorčuliarovi neostáva nič iné, ako sa podriadiť. Nechce ohroziť svojich rodičov, ani trénerku. Naskytá sa nám horkosladký obraz neslobodného človeka v neslobodnej krajine, navyše umocnený vnútorným konfliktom. Nepela si nemôže dovoliť byť takým, aký v skutočnosti je: „Niekedy keď chcem, viem uniknúť niekam inam. Niekde, kde je lepšie.“
Film Nepela je dojemný intímny príbeh so skvelými hereckými výkonmi nielen Josefa Trojana a Zuzany Mauréry, ale i vedľajších postáv. Nepelovho otca zobrazil košický herec Michal Soltész, ktorý exceloval na kastingu a stopu v divákovi zanechajú aj neherci. Snímka pôsobí dobovo vierohodne, človeku napríklad utkvie zvuk, keď protagonisti prechádzajú cez korálkový záves alebo atmosféra z koncertu kapely Prúdy vo Véčku. S čím však divák odchádza domov je vnútorný dialóg o vlastnej (ne)slobode.
Tri otázky pre režiséra Gregora Valentoviča
Po filme ostala sála Kina Úsmev sedieť, kým dobehli posledné titulky. Nasledovala diskusia s režisérom Gregorom Valentovičom, do ktorej sa hojne zapájali aj diváci. Valentovič s pokorou uviedol, že to bolo zatiaľ najkrajšie prijatie jeho filmu.
S akou emóciou by ste chceli, aby ľudia odchádzali z filmu?
Chcel by som, aby boli scitlivení voči inakosti a voči prežívaniu iných ľudí. Aby sa ich empatia zvýšila aspoň o 15 %. Ak sú dojatí, tak je to krásny bonus, že niečo prežijú s hrdinom. Aby boli lepší. Nakoniec, umenie funguje na základe katarzie. A katarzia je očistenie vášní pomocou súcitu a strachu, ako povedal Aristoteles. A to je nádherná definícia toho, čo sa deje pri tom, keď človek prežije príbeh na základe empatie a stáva sa lepším. Lepšie pochopí svet a ľudí, ktorí možno nie sú ako on. A prenesú svoj zážitok do svojho života.
Ondrej Nepela nežil slobodný život, keď sa rozhodne, že chce zmeniť svoju kariéru, režim mu to neumožňuje, vydiera ho. Čo si z toho môže zobrať mladá generácia, ktorá nezažila neslobodu režimu?
Krásny článok. Film si isto pozrieme, a nad myšlienkou i odkazom sa už počas čítania tohto článku hlboko zamýšľam so zimomriavkami na tele.
Ďakujeme