Od V ateliéri Denisy Dováľovej na Továrenskej ulici v Košiciach vládne zvláštny pokoj. Na stenách visia obrazy, v ktorých sa stretávajú geometrické konštrukcie s mäkkými tvarmi, spomienky s fantáziou a prísny poriadok s jemnou nedokonalosťou. Sama autorka hovorí, že by sa chcela naučiť byť vo svojej tvorbe ešte slobodnejšia. Pri pohľade na jej diela však človek nadobúda pocit, že si svoj vlastný jazyk našla už dávno.
Vždy, keď stojí pred novým obrazom, povie si, že bude expresívnejšia, uvoľnenejšia, že to tentoraz pustí viac von.
„Začnem tak, ale potom to aj tak upracem. Asi to vychádza z mojej povahy. Mám rada veci na svojom mieste a rada ich mám pod kontrolou. Aj keď používam oblé tvary, dám ich do prísnej formy. Neviem to neurobiť. Keď to neurobím, mám pocit, že obraz nie je dokončený a nie je taký, ako chcem. Neviem, či sa z toho niekedy úplne vymaním. Asi tam vždy bude cítiť nejakú štruktúru, ktorá to celé drží. Ale chcela by som sa vedieť ešte viac uvoľniť. Veriť si v tom, že môžem obraz aj zašpiniť,“ konštatuje Denisa Dováľová, ktorej obrazy pôsobia harmonicky aj vtedy, keď rozprávajú komplikované príbehy.
Keď vás zo zdravotnej školy zachráni skicár
Cesta k umeniu pritom v jej prípade vôbec nebola priamočiara. Po základnej škole chcela študovať reštaurátorstvo v Banskej Štiavnici. Nakoniec však ostala na prianie rodičov doma a skončila na zdravotnej škole. Dnes to sama označuje za paradox.
„Dnes to chápem, ale vtedy ma to trochu mrzelo. Prijali ma napokon na zdravotnú aj pedagogickú školu. Vybrala som si zdravotnú, hoci to bolo úplne mimo toho, čo som pôvodne chcela robiť.“
Bola dobrou študentkou, no oveľa viac než zdravotnícka prax ju lákali literárne súťaže, školský časopis či tvorivé aktivity. Pri pacientoch ju fascinovali ich príbehy, nie zdravotná dokumentácia.
„Často som sa pristihla pri tom, že ma viac baví sadnúť si k pacientovi a rozprávať sa s ním, než riešiť samotné zdravotnícke úkony. Plus tu vznikol ďalší problém – každú jednu chorobu som si automaticky našla,“ prezrádza veselo.
Aby vzdelanie úplne nezahodila, po maturite ešte skúsila fyzioterapiu v Piešťanoch. Vydržala však „až“ dva týždne.
„Na prednáškach som si kreslila. Jednou rukou som si písala poznámky a druhou som zdobila zošit. Jedna spolužiačka sa ma opýtala: Prečo si vlastne na tejto škole? Čo tu robíš? Vtedy sa ma to dotklo, ale nakoniec som pochopila, že má pravdu.“
Štúdium prerušila a dala si rok na premýšľanie. Rozhodla sa skúsiť to s umením. Do kontaktu s ním prichádzala už od detstva vďaka mame, ktorá sa celý život živí maľbou na sklo. Dlhé roky pracovala v Katarínskej Hute a svoje dve dcéry viedla k láske k výtvarnému svetu.
Po odchode zo školy Denisa rok brigádovala a pripravovala si portfólio prác na prijímačky. Zároveň v tom čase písala maily umelkyniam, ktoré obdivovala.
„Bola som mladá a mala som pocit, že mi patrí svet. Našla som si kontakty na výtvarníčky a oslovovala som ich s otázkou, kam by som sa mohla nasmerovať. A ony mi milo odpísali. Dnes si uvedomujem, aké to bolo pekné.“
Na prijímačkách si nevšimla, že postúpila
Napokon ju prijali na Fakultu umení Technickej univerzity v Košiciach. Prijímačky si dodnes pamätá veľmi živo.
„Prišla som bez klasickej prípravy. Nechodila som na prípravné kurzy, pretože som na to nemala peniaze. Mala som brigádu a z nej som rok fungovala, aby som nebola našim na obtiaž. Doma som si však sama pripravovala portfólio. Prijímačky boli viacdňové a keď som sa na druhý deň prišla pozrieť na výsledky prvého kola, svoje číslo som medzi postupujúcimi nenašla. Tak som odišla na stanicu. Sedela som už v električke, keď mi zavolali z fakulty: Denisa, kde ste? Vravím, že na ceste domov. A oni na to: Prečo? Veď ste postúpili, okamžite sa vráťte,“ spomína dnes už s úsmevom.
Vrátila sa. A prijali ju. Dostala sa na maľbu do ateliéru Adama Szentpéteryho a Jána Vasilka.
Dieťa medzi traktormi a bagrami
Dnes, keď sa pozerá na svoje obrazy, vidí v nich viacero svetov naraz. Jeden z nich vznikol možno ešte v detstve. Jej otec je totiž poľnohospodár. Okolo domu mali odjakživa traktory, bagre, lanovky na drevo, obracačky na seno a rôzne mechanizmy. Ako dieťa sedávala so starým otcom v bagri a fascinovane sledovala pohyb strojov.
„Keď som začala tvoriť industriálne motívy, vôbec som nechápala prečo. Nebolo to niečo, čo by som si vedome vybrala. Ale potom som si uvedomila, že som medzi strojmi vyrastala. Možno mi ten svet jednoducho zostal niekde pod kožou.“
Stroj na lásku, stroj na krásu
V jej tvorbe sa tak začali objavovať mechanické konštrukcie, abstraktné stroje a vymyslené zariadenia.
„Vznikali obrazy ako Stroj na lásku alebo Stroj na krásu. Boli to také rozprávkové konštrukcie. Niečo, čo by možno fungovalo, ale len vo fantázii,“ objasňuje.
Práve abstrakcia sa počas štúdia nečakane stala momentom, ktorý ju výtvarne definitívne vyhranil. A rovnako aj surrealizmus.
„Mali sme na škole abstraktné zadanie a ja som v podstate zo začiatku úplne presne nerozumela, čo abstrakcia vlastne znamená. Dovtedy som robila vždy len konkrétne veci. Dlho som pátrala a dumala, ako to poňať. A keď som sa dostala ku knihe od Vasilija Kandinského o duchovne v umení, vtedy sa mi zrazu svet abstrakcie veľmi zapáčil. A keď som sa doň ponorila, už som sa z neho nevynorila.“
Keď sa spomienky premiešajú ako sen
Postupne však začala do obrazov vpúšťať viac osobných príbehov. Najsilnejšia séria vznikla zo spomienok jej starej mamy z Lomu nad Rimavicou. Niekoľko mesiacov počúvala jej rozprávanie o živote v horách, o udalostiach, ktoré sa odohrali dávno pred jej narodením. Každý príbeh si zaznamenala. Vznikli desiatky kresieb.
„Žila na kopci v horách a zažila svet, ktorý už dnes prakticky neexistuje. Keď som ju počúvala rozprávať, uvedomila som si, aký bol ten život iný – tvrdší, surovejší, ale zároveň plný zvláštnych príbehov a symbolov. Fascinovalo ma to,“ priznáva úprimne.
Rozprávania starej mamy si zaznačovala. Nevznikali však ako ilustrácie konkrétnych udalostí. Skôr ako vizuálne poznámky k tomu, čo počula.
„Najprv som si vypočula všetky príbehy a ku každému som vytvorila kresbu. Nakoniec ich bolo asi šesťdesiat. Boli tam rôzne motívy, postavy, zvieratá, predmety či situácie, ktoré sa v jej rozprávaní objavovali.“
Potom prišla fáza, ktorá je pre Denisinu tvorbu typická. Príbehy nezačala maľovať doslovne. Naopak.
Inšpirácia knihou I-ťing
Pomocou princípov inšpirovaných vešteckou knihou I-ťing (unikátne dielo, ktoré ovplyvnilo vývoj nielen čínskej civilizácie – pozn. red.) ich začala náhodne prepájať. Na jednom obraze sa tak stretli tri rôzne udalosti, ktoré spolu pôvodne vôbec nesúviseli.
„Predstavte si to ako sen. Niečo sa vám sníva a zrazu sa vedľa seba objavia obrazy, ktoré by sa v realite nikdy nestretli. Všetko sa premieša a vytvorí nový príbeh. Presne tak vznikali tieto maľby.“
Na obraze sa tak objavuje torzo hospodárskeho zvieraťa, embryo vznášajúce sa pri strope, zatvorené dvere či fragment vidieckeho domu. Každý prvok má svoj pôvod v konkrétnej spomienke, no výsledný obraz funguje už ako nový autonómny svet.
„Starká si spomínala na veci, ktoré sa stali pred desiatimi, pätnástimi či dvadsiatimi rokmi. Ja som tie spomienky najprv premiešala v hlave a potom som ich premiešala ešte raz na plátne. Vzniklo z toho niečo medzi snom, spomienkou a rozprávkou,“ poodhaľuje princípy časti svojej tvorby.
Práve v tejto sérii sa začala výraznejšie objavovať aj figurálnosť a mäkšie tvary. Tie so sebou prinieslo aj materstvo. Kým staršie obrazy boli postavené najmä na strojoch, konštrukciách a geometrii, do novších diel vstúpili emócie, rodinná história a ženský princíp.
„Dovtedy som pracovala hlavne s konštrukciami. Pri príbehoch starej mamy sa do obrazov dostali postavy, torzá, oblé línie. Akoby sa ten prísny svet geometrie zrazu trochu nadýchol.“
Výsledkom nie je nostalgické spomínanie ani ilustrácia minulosti. Denisina stará mama sa v obrazoch objavuje skôr ako tichá sprievodkyňa svetom, v ktorom sa realita prelína s pamäťou.
A možno práve preto tieto obrazy pôsobia tak zvláštne známo. Nie sú len o jednej žene z horehronskej dediny. Sú o spomienkach, ktoré sa časom menia, vrstvách príbehov, ktoré si rodiny odovzdávajú z generácie na generáciu, a o tom, že minulosť nikdy nezostáva úplne minulosťou.
Medzi rodičovskou a ateliérom
Dováľová, ktorá žije a tvorí v Košiciach, dnes patrí k výrazným predstaviteľkám mladej generácie výtvarníkov na východe Slovenska. Sama však o sebe hovorí s pokorou.
Aktuálne je už päť rokov na rodičovskej dovolenke, stále má civilné zamestnanie, stále rieši rovnaké existenčné otázky ako mnohí umelci pred ňou.
„V ideálnom svete by som chcela, aby som nemusela chodiť do inej práce. Aby ma tvorba dokázala uživiť.“
Sen o tvorbe v tichu
Keď hovorí o budúcnosti, nespomína veľké galérie ani prestížne ocenenia. Skôr ateliér v prírode.
„Rada o ňom snívam. O priestore na tvorbu, z ktorého by som videla záhradu a mala okolo seba ticho,“ zakončuje svoje rozprávanie.
Možno práve tam by raz vznikli ďalšie obrazy, v ktorých sa budú stretávať detské spomienky na bagre, príbehy starej mamy aj tlmené farby, ktoré sa stali jej poznávacím znamením. Obrazy, ktoré pôsobia tak presvedčivo preto, lebo nevznikajú z potreby zapôsobiť, ale z potreby porozumieť svetu okolo seba – aj tomu, ktorý si nesieme v spomienkach.
A hoci sama hovorí, že by sa chcela naučiť svoje obrazy viac „zašpiniť“, práve tá zvláštna rovnováha medzi poriadkom a slobodou je možno tým, čo robí jej tvorbu rozpoznateľnou.
1 Komentár