Východoslovenská galéria, kultúrna organizácia Košického samosprávneho kraja, Vás pozýva na vernisáž výstavy Júlia, ktorá sa uskutoční v stredu 1. júla o 18.00 hodine v priestoroch na Hlavnej 27 v Košiciach.
Východoslovenská galéria predstavuje výstavu venovanú Júlii Bartuszovej (1904 – 1990), výnimočnej insitnej maliarke, ktorá začala tvoriť až po sedemdesiatom roku života. To, čo sa spočiatku javilo ako obyčajný dar od jej detí – súprava olejových farieb – sa stalo impulzom k vzniku rozsiahleho diela, ktoré dnes patrí k najautentickejším prejavom slovenského insitného umenia druhej polovice 20. storočia.
Príbeh Júlie Bartuszovej, rodenej Némethovej, patrí k tým vzácnym umeleckým osudom, v ktorých sa tvorba nestáva profesiou ani vedomou životnou voľbou, ale prirodzeným vyústením životných skúseností. Bez akademického vzdelania a bez ambície vstúpiť do sveta umenia vytvorila osobitý maliarsky jazyk, prostredníctvom ktorého rozprávala svoj život.
Jej obrazy zachytávajú dedinské dvory, hospodárske zvieratá, svadby, rodinné oslavy, lesy, rybníky či detské zážitky. Nie sú však dokumentom reality, ale obrazmi pamäti. Júlia Bartuszová nemaľuje to, čo vidí, ale to, čo si pamätá. Perspektíva sa podriaďuje rozprávaniu, mierka predmetov ich emocionálnemu významu a kompozícia logike spomienky. Výsledkom sú maľby, ktoré prekračujú hranice tradične chápaného insitného umenia a približujú sa poetike magického realizmu, kde sa každodennosť prirodzene prelína so snom, predstavou a vnútorným prežívaním.
Obrázky ako prostriedok rozprávania
Výnimočný pohľad na jej tvorbu prinášajú aj zachované písomné materiály a scenár dokumentárneho filmu Maľované sny. Sama autorka v nich hovorí: „Obrázky mi začali slúžiť ako prostriedok rozprávania.“ Maľovanie sa pre ňu stalo spôsobom, ako sa vracať do detstva poznačeného skorou stratou matky, k spomienkam na rodinu, vojnové roky aj krajinu južného Slovenska. Jej diela vznikajú podobne ako ľudové rozprávanie – asociatívne, epizodicky a bez potreby chronologickej presnosti.
Výstava zároveň otvára dialóg medzi tvorbou Júlie Bartuszovej a jej syna, akademického sochára Juraja Bartusza (1933 – 2025), jednej z najvýznamnejších osobností slovenského povojnového umenia a kľúčovej postavy košickej výtvarnej scény. Na prvý pohľad ich delia dva odlišné umelecké svety – intuitívna maľba a konceptuálny experiment. Pri bližšom pohľade ich však spája presvedčenie, že umenie nie je dekoráciou sveta, ale spôsobom jeho poznávania a zaznamenávania.
Kurátor výstavy Miro Kleban predstavuje Júliu Bartuszovú nie ako „matku významného umelca“, ale ako samostatnú autorku s jedinečným výtvarným jazykom. Jej tvorba vznikla vo veku, keď sa životné príbehy zvyčajne uzatvárajú, a napriek tomu pôsobí mimoriadne sviežo, úprimne a nadčasovo.
Výstava zároveň pripomína, že umelecká tvorba môže vzniknúť z čistej potreby uchovať miznúci svet – bez ambície po uznaní, no s hlbokou ľudskosťou a autenticitou. Prostredníctvom obrazov Júlie Bartuszovej sa neotvára iba príbeh jednej ženy, ale aj širší obraz kultúrnej pamäti, v ktorom sa osobné skúsenosti premieňajú na univerzálny príbeh o domove, rodine a sile spomienok.
Od 
