Od Paneláky nevníma len ako stavby, ale ako miesta, v ktorých sa odohrávajú naše životy. Architekt Maroš Juhás za svoju publikáciu Bloky – Panelová topografia Košíc, ktorá mapuje príbeh košických sídlisk, získal hlavnú cenu v súťaži Najkrajšia kniha Košického kraja. Rozprávali sme sa o tom, prečo paneláky dodnes vyvolávajú silné emócie, čím boli a sú výnimočné a akú budúcnosť im predpovedá. V rozhovore vysvetľuje, prečo ich nepovažuje za urbanistický omyl, čo sa na nich za desaťročia pokazilo a prečo môžu byť aj naďalej kvalitným miestom na život.
O panelákoch sa v Košiciach za posledné roky hovorilo výraznejšie dvakrát. Raz to bola vaša kniha a predtým projekt Drevenice na panelákoch. Paneláky väčšinou vnímame ako súčasť mesta, ktorej nevenujeme pozornosť, keďže ich máme nonstop priamo pred očami. Prečo ste sa začali venovať práve tomuto fenoménu?
Očarenie u mňa vzniklo už v detstve. Asi som mal zvýšenú vnímavosť na prostredie, v ktorom žijem. Dieťa nemá okuliare, cez ktoré by sa na svet dívalo ako na banálny, nebanálny alebo poznačený nejakou ideológiou. Stále ma zaujímalo, prečo okolie vlastne vyzerá tak, ako vyzerá, ako to vzniklo, čo tam bolo predtým. A tiež ma ovplyvňovali spomienky mojich starých rodičov, ktorí mi hovorili o tom, ako mesto za kratučkú dobu rýchlo narástlo.
Záujem sa vo mne tak nejako kumuloval. A potom prišiel moment, v ktorom som si uvedomil, že mám už nahromadený materiál, ktorému chcem dať zmysluplný výstup. Tak nejako si to v sebe vo vnútri uzavrieť, aby som to tam nenosil zbytočne. A kniha mi prišla ako prirodzené vyjadrenie sa.
Na ktorom sídlisku ste vyrastali?
Na Jazere a na Furči.
Teraz bývate tiež v paneláku?
Nie.
Nie je vám to ľúto?
Ono to je do istej miery kompromis. S priateľkou, ktorá je Ukrajinka, som predtým býval v Kyjeve a potom v Prahe. Stále ma však lákalo prísť domov kvôli práci a sebarealizácii. Keby som ju tu dotiahol do paneláka, to by ma rovno zabila. Musel som teda aj ja urobiť nejaký ústupok.
Ako sa pozeráte na paneláky vy? Existujú krajšie a škaredšie, alebo možno lepšie a horšie? Lebo bežný človek ich asi vníma uniformne.
Sú paneláky, na ktoré sa môžeme dívať z hľadiska kvality života, dispozičnej kvality bytu. Na základe toho si vieme povedať, ktoré sú lepšie a ktoré horšie. To vidno aj na preferenciách, o ktoré byty je väčší záujem z hľadiska kúpy.
Veľmi obľúbený je takzvaný pražský typ, práve kvôli tomu, že vám dáva flexibilitu v tom, ako si byt viete zariadiť, premeniť. Horšie je to už s takzvaným košickým typom, kde nemôžete zasahovať do nosných konštrukcií. Panuje v ňom aj väčší pocit stiesnenosti.
Čiže z tohto hľadiska áno, paneláky sa rôznia. My to všeobecne voláme panelák, ale je za tým niekoľko typových sústav a každá z nich má vlastnú paletu bytov, isté špecifiká. Predtým, než sa domy rekonštruovali a zatepľovali, niektoré aj lepšie tesnili, mali lepšiu tepelnú kvalitu, podľa toho, ako konštrukcie viedli teplo či hluk. Napríklad pri pražských bytoch sú duté stropné panely, čiže sa viac šíri hluk.
Panelák je základná stavebná jednotka sídliska, o ktorej môžeme povedať, že áno, je v podstate uniformná. Starí architekti zvykli vravieť, že od Berlína po Ulanbátar je to tá istá stavba.
To však bol zámer.
Áno. Koniec koncov, aj unifikovanosť bola kvalitou, ktorá nás mala všetkých spraviť rovnými. Ale čo rovnaké nie je, je väčší celok, ktorého je panelák súčasťou.
A to som dokumentoval aj v knihe. Ono všetky sídliská sa veľmi intenzívne rôznia v kvalitách prostredia, v ktorom sú zasadené. Pôsobili tam vplyvy, ktoré sídlisko nejakým spôsobom vytvarovali. Keď sa pozriete na Furču, vidíte, že sídlisko je tvarované morfológiou terénu. Domy sledujú vrstevnicu. Keď ste na Jazere, sledujú vodu.
Projektanti nad tým premýšľali tak, že prostredie bude pridanou hodnotou života na sídlisku. Byt mal byť len existenčným minimom. Dnes sa tá paradigma otočila. Sústredíme sa na to, aby sme mali čo najväčšiu kvalitu života v byte, ale veľmi nás už nezaujíma, čo sa deje vonku. Pred rokmi bola logika úplne opačná.
Dá sa povedať, že keďže paneláky alebo sídliská vznikali postupne niekoľko desaťročí, niektoré štádium výstavby bolo kvalitnejšie ako iné?
Určite. Dá sa sledovať, že vo výstavbe vládol vždy istý trend. Najprv projektanti hľadali adekvátne formy sídlisk v 50. rokoch, potom v 60. rokoch už vedeli, ako to robiť relatívne dobre. A odvtedy kvalita sídlisk len klesala.
Čiže veľkorysosť priestoru, ktorú napríklad vidíme na Terase, čo je najlepší príklad výstavby zo 60. rokov, už neskôr postupne upadávala. Uvedomili si totiž, že sídliská zaberajú veľké množstvo zeme. A jedným z cieľov Československej socialistickej republiky bola sebestačnosť. A my nie sme krajina, ktorá by veľmi oplývala poľnohospodárskou pôdou, pričom sídliská sa často stavali na najlepšej pôde.
Čiže potom sa hľadali spôsoby, ako stavať kompaktnejšie, hustejšie. To sa v konečnom dôsledku prejavilo napríklad ako panelové hradby na Ťahanovciach. Je to už prehustená zástavba, ktorá na ľudí väčšinou pôsobí stiesňujúco.
Ľudia majú na paneláky dva pohľady. Dá sa povedať, že buď si ich vyslovene spájajú so socializmom a ideológiou, alebo sú skôr nostalgickí. Je aj niečo medzi tým?
Ono sú to trošku karikatúry reality. Tá je podstatne vrstevnatejšia, stačí sa po sídliskách prejsť.
Paneláky vznikali aj v západnej Európe. Nie je to produkt socializmu, to je len myšlienka, ktorú si režim adaptoval, pretože mu pripadala najvýhodnejšia. Bola to otázka časovej efektivity. Keď prídete do New Yorku, aj tam majú paneláky. Nerobili sa z panelov, robili sa z tehál, ale boli to housing projects. Keď prídete do Londýna, aj tam boli tower blocks, v Holandsku tiež. Všade sa v tomto období stavalo takto, pretože bolo treba ubytovať veľké množstvo ľudí za krátky čas.
Rozdielny je spoločenský vývoj. V západných krajinách tieto komplexy väčšinou narazili na sociálnu realitu. Ľudia dokázali lepšie zarábať peniaze, a keď ich zarobili, hľadali iné formy bývania. Čiže veľmi rýchlo došlo k tomu, že sa zo sídliska mohlo stať geto. Preto to začalo mať zlú povesť a od tejto formy bývania sa pomerne skoro upustilo. Už v 70. rokoch takto nestavali.
U nás však práve naopak.
U nás to bol v podstate výlučný spôsob výstavby. V panelákoch bývali všetci – od vedcov cez hokejistov až po všetky vrstvy spoločnosti, ktoré si viete predstaviť. Spolu existovali. A z toho ťažíme v podstate dodnes. Nemáme na sídliskách negatívne sociálne reálie. Ale pomaličky už badať, že sa to aj u nás začína diať.
Lebo nikto nemá sen bývať v paneláku. Všetci majú idealizovanú predstavu života za mestom, ideálne v rodinnom dome.
Čiže postupne je aj u nás potenciál, že budeme riešiť to isté. Nie úplne až v takej dramatickej forme, ale vidieť, že niektoré sídliská citeľne chradnú, najmä ich verejný priestor. Nevieme sa oň starať. Je to veľmi drahé.
Ako sa na paneláky pozeráte ako architekt? Viete tam nájsť niečo, z čoho čerpáte v rámci svojej práce? Bolo tam niečo dobré?
Určite. Znova sa asi na to treba pozerať v kontexte doby, v ktorej to vznikalo, a toho, kto sa do tých domov sťahoval. Boli to ľudia, ktorí predtým väčšinou nemali teplú, často ani tečúcu vodu. A používali latríny. Čiže keď si to predstavíte z pohľadu týchto ľudí, bol to určite obrovský skok v kvalite života a v tom, o čo sa musíte starať a o čo sa starať nemusíte.
Keď si dnes pozriete novostavby a ich jednotlivé dispozície, sú často aj horšie. Nezdá sa mi, že by sme našli lepšiu formu bývania.
Máme predstavu o tom, že je super bývať v rodinnom dome. Áno, keď sa na to pozeráme ako individuality, ale zo spoločenského hľadiska je táto forma bývania znova len prehlbovaním nejakých problémov. Ľudia sedia v autách, v zápchach, neplatia dane v meste, v ktorom pracujú. Generuje to množstvo ďalších problémov.
Ja stále hovorím, že taká tá nová kobercová výstavba domov je v podstate len panelák, ale nie vertikálny, ale horizontálny. Už pritom nemáme ani kvalitu pravého života na dedine, už nehospodárime. Máme byt v poli. Čiže aj toto treba trochu vyvažovať.
A čo s nimi? Budeme ich vedieť v budúcnosti nejako využiť?
Hovorievam, že sídliská sú dobrým substrátom do budúcnosti na to, aby sme ich možno nejako adekvátne dopovedali. V iných západných krajinách, napríklad vo Francúzsku, už paneláky prechádzajú rekonštrukciami, ktoré nie sú len o tom, že sa natrú naružovo a zateplia. Tým domom sa pridáva ešte nejaká jedna vrstva. Architektúra domov sa mení, vytvárajú iné vzťahy so svojím okolím. Úplne jednoduchými krokmi viete z tých stavieb vyťažiť veľa. Ale my máme ešte jeden problém: všetky tie byty prešli do súkromného vlastníctva. Čiže robiť takéto rozhodnutia systematicky je veľmi problematické.
