Od Presne pred 40 rokmi sa definitívne oficiálne otvorili brány košickej zoologickej záhrady. Jej zakladateľ, prvý aj šiesty riaditeľ, Karol Seman, jej zasvätil veľkú časť svojho profesionálneho života a ani po odchode do dôchodku na ňu nezabudol. Za desať rokov zozbieral viac ako 38-tisíc historických záznamov o budovaní zoo, ale aj viac ako 85-tisíc fotografií, za čo v týchto dňoch získal certifikát za slovenský rekord. Celý svoj archív plánuje odovzdať do Archívu mesta Košice, aby ho v ich študovni mohli využívať všetci záujemcovia o postup budovania košickej zoo. Cíti potrebu zachrániť dôležité informácie.
Dnes (štvrtok 2. júla) je to presne 40 rokov od definitívneho sprístupnenia časti areálu košickej zoo verejnosti. Predpokladám, že aj pre vás osobne je to veľmi dôležitý dátum, ako to oslávite?
Netradične – bez alkoholu. (Smiech.) Pivečko si však dám a symbolicky si pripijem s pánom Vágnerom (Josef Vágner bol český lesník, prírodovedec, cestovateľ, lovec a spisovateľ, dlhoročný riaditeľ Východočeskej zoologickej záhrady a zakladateľ tamojšieho safari – pozn. red.) , na ktorého mám veľmi krásne spomienky – ako na človeka, tak aj ako na odborníka.
Vy ste s ním pomerne úzko spolupracovali, dokonca košickej zoo venoval k termínu sprístupnenia ako jeden z prvých exponátov aj lamu zo svojej zoo.
Áno. Prakticky každá československá zoo sa nám v tom čase snažila darovať nejaké zvieratko, aby sme potešili prvých návštevníkov. My sme boli pätnástou zoo v Československu, na Slovensku bola len v Bratislave a Bojniciach.
Mali ste s pánom Vágnerom aj bližší vzťah, stihli ste sa spoznať aj po osobnejšej stránke?
Pravdupovediac, ľudsky sme si veľmi sadli. Bol to človek s obrovskými skúsenosťami, uznávaný svetový odborník. A nesprával sa k nám tu na východe ako k začiatočníkom. Naopak, snažil sa nám odovzdať svoje skúsenosti, ktoré sme potom využili.
Bol to veľký taktik a podarilo sa mu presvedčiť mestských aj krajských funkcionárov, aby podporili vznik našej zoo. Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny, ktorého som bol mestským tajomníkom, sa totiž roky snažil presadiť myšlienku založenia zoo v Košiciach. Mesto proti tomu veľmi nebolo, pretože dúfalo, že financovanie zabezpečí Krajský národný výbor. Tam však boli veľmi opatrní a stále hľadali rôzne prekážky, aby to oddialili.
A ako to ovplyvnil pán Vágner?
Pán Vágner prišiel na naše pozvanie do Košíc, zorganizovali sme aj jeho osobné stretnutie s predsedom Krajského národného výboru a on ho ako výborný taktik za jeden večer presvedčil. Na druhý deň sa lúčili ako najlepší priatelia a začiatok budovanie zoo bol na najbližšom zasadnutí rady KNV odklepnutý. Napokon sa schválilo, že jej výstavbu bude financovať mesto Košice, takže nepôjde o krajskú zoo. Nám to bolo jedno. Vtedy sme ešte netušili, do akého veľkého finančného aj organizačného koláča sme zahryzli a aké problémy nás čakajú.
Vlak sa už rozbehol…
Veru, a niekedy išiel z kopca. Pán Vágner prišiel opäť, aby nám pomohol vybrať definitívnu lokalitu. Z pôvodných dvanástich zostali dve – Myslava a Kavečany. Definitívne sme vybrali Kavečany.
Čo rozhodlo?
V Myslave mali papaláši na danom území postavené chatky, takže si chránili svoje záujmy. A Kavečany vyhrali aj preto, že geodetické podklady boli, poviem to tvrdo, odfláknuté. Bolo v nich uvedené, že vlastníkom celého územia je štát, takže nebudú hroziť žiadne problémy. Až postupne sa ukázalo, že sú tam aj cirkevné, urbárske a súkromné pozemky. To už však výstavba bežala.
Pán Vágner nám prišiel nami navrhované územie potvrdiť, lenže bola taká hmla, že sme nevideli ani na päť metrov. On mal areál dokonale naštudovaný, vedel, čo chce povedať, a rozprával nám to ako Otec Čech na hore Říp: „Tady budou sloni, tady…“ A my sme nevideli vôbec nič. (Smiech.) Samozrejme, neprotirečili sme mu. (Smiech.)
Potom už nasledovali ďalšie kroky. V roku 1978 vznikol prípravný štáb na výstavbu zoo. Mesto už výstavbu tlačilo aj z pozície svojich funkcionárov a mňa poverili jej vedením.
Áno, vy ste už boli riaditeľom v roku 1979, keď zoo existovala len na papieri…
Nie celkom. Najprv som bol poverený pracovník, ktorý zabezpečoval všetko okolo výstavby. Až 27. februára 1979 rada MsNV schválila príspevkovú organizáciu, špecializované kultúrno-výchovné zariadenie s názvom Zoologická záhrada Košice.
Teraz ste získali aj certifikát za najväčšie množstvo zozbieraných informácií o našej zoo – presne 38 085. Ako sa to podarilo?
Keďže môj záujem o pomoc Zoo Košice nebol vedením zoo prijatý, nasledovala desaťročná bádateľská práca vo všetkých možných aj nemožných organizáciách, vrátane Archívu mesta Košice. Postupne som získal ďalších päť certifikátov. Som ako pretekár – najprv zabehne stovku za desať sekúnd, potom za deväť a je z toho nový rekord. Ja sa stále snažím prekonávať sám seba.
Vydal som aj tri knihy o histórii zoo a založil som facebookovú stránku Priatelia a podporovatelia Zoo Košice, kde sa snažím čo najviac propagovať históriu zoo a prebudiť spomienky ľudí, ktorí si pamätajú obdobie jej výstavby.
Ako si na to obdobie spomínate vy?
Nebolo to rozhodne jednoduché. Na budovateľoch zoo mesto urobilo určitý podvod. My sme mali na starosti investičnú výstavbu na kľúč, peniaze sme dostali podľa projektovej dokumentácie v plnom rozsahu, ale podstatná časť výstavby mala prebiehať v Akcii „Z“. To znamenalo, že minimálne 25 percent investičných nákladov sa muselo ušetriť brigádnickou prácou.
To sa dá zabezpečiť napr. pri výstavbe kultúrneho domu, kde miestni obyvatelia vedia, že po dokončení bude slúžiť im. Ale pri výstavbe zoo bolo na začiatku potrebné budovať inžinierske stavby – vodovod, kanalizáciu, cesty… Teda stavby, pri ktorých sú nevyhnutné ťažké mechanizmy. Lopatou a krompáčom sa dá urobiť veľa, ale nie ušetriť štvrtinu celkových nákladov. A tak začali spory. Najmä preto, lebo stavby realizované v Akcii „Z“ nezabezpečovali pracovníci zoo, ale stavebný úrad pri ObNV Košice I. Preplácanie faktúr sa malo realizovať len po ich odsúhlasení zodpovedným pracovníkom – stavebným dozorom zo zoo. Tým vznikali spory, zoo škrtalo vo faktúrach nevykonané práce, nepreberalo do svojej evidencie nerealizované stavby.
Odovzdanie prvej časti zoo bolo zaradené do volebného programu Národného frontu na rok 1985, keď sa končila päťročnica. Vedenie ObNV Košice I. , zodpovedné za výstavbu väčšiny stavieb, tlačilo na evidovanie všetkých stavieb, v evidencii sa začalo sa podvádzať. Vznikali faktúry za stavby, ktoré v skutočnosti neexistovali. Ja som ich odmietol preberať.
Ocitli ste sa v neľahkej situácii.
Keď už tlak dosiahol takú mieru, že išlo o faktúry vo výške viac ako tri milióny korún, pohrozil som, že ak mi prinesú ešte jednu podobnú dohodu, podám trestné oznámenie na prokuratúru. Tým som si podpísal ortieľ.
Urobili zo mňa človeka, ktorý brzdí výstavbu, pretože odmieta podpisovať dohody za vykazované čierne stavby. Ja som však mal dôkazy, Neskôr mi oznámili, že po otvorení zoo môžem zabudnúť na miesto riaditeľa. A svoj sľub aj splnili.
Vy ste teda boli riaditeľom do roku 1987 a potom ste sa do zoo vrátili až neskôr a pôsobili ste tam až do dôchodku. Rozhodne to pre vás nebola len práca, však?
Bola to, a stále je, srdcová záležitosť.
Dodnes zoo žijete, aj keď tam už 20 rokov nepôsobíte. Čím to je? Čím vás tak chytila za srdce?
Som absolventom Lesníckej fakulty Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene. Počas štúdia sme absolvovali veľa praxí doma aj v zahraničí. Raz sme boli pozrieť lesy v NDR a keďže nám v Berlíne zostalo trochu času, niekto rozhodol, že sa pôjdeme pozrieť aj do zoo.
Dovtedy sa mi o zoologických záhradách ani nesnívalo. Prezreli sme si ju a cestou domov sa mi usadila v hlave myšlienka, že v zoo by som teda v živote robiť nechcel. (Smiech.) Dívať sa na zvieratá, ktoré žijú v neprirodzene malých priestoroch… a zase keby sme im aj dali veľký životný priestor, aký by chceli, návštevníci by ich nevideli pre ich prirodzený strach z nich.
Keby nebolo pána Vágnera, ktorý nás nadchol slovami: „Chlapci, vy idete stavať zoo nového tisícročia. Tak sa k tomu tak aj postavte. Nebuďte malicherní, buďte veľkorysí k zvieratám, lebo k úspešnému životu potrebujú dostatočný priestor.“
Je pravda, že zvieratá v zajatí nepotrebujú taký veľký priestor ako vo voľnej prírode. Dostávajú potravu aj veterinárnu starostlivosť, preto sa v zajatí dožívajú vyššieho veku. Naša zoo mala plánovanú rozlohu 288 ha, teda mala byť treťou najväčšou v Európe. Nechal som sa teda presvedčiť a zapálil som v sebe oheň, ktorý horí dodnes.
V súvislosti s vami sa ako prelomový často spomína rok 2002, keď ste zistili, že medvedica čaká päť mláďat, čo sa zapísalo aj do Guinnessovej knihy rekordov.
To bolo veľké prekvapenie. Medvede nepatria medzi zvieratá, ktoré by bol problém rozmnožovať v zajatí. Každý medveď a medvedica tvoria pár a keď ich necháte spolu, dejú sa veci. (Smiech.)
V tom období už mali medvede takmer v každej zoo ale vybudovať pre ne vhodný výbeh bolo finančne veľmi náročné, preto bol daný tichý pokyn ďalej ich nerozmnožovať.
Aj keď nami navrhnuté chovné zariadenie bolo ďaleko najväčšie v strednej Európe – za čo musím pochváliť spolupráu s pánom Karolom Dzúrikom, vtedajším riaditeľom Zoo v Spišskej Novej Vsi, navrhli sme chovné zariadenie, ktoré používame dodnes. Pravda, neplánovali sme medvede v našej zoo rozmnožovať. Dokonca sme rok predtým nechali dospelých samcov vykastrovať. Boli sme teda presvedčení, že naše medvede síce budú môcť sexuálne žiť, ale mláďatá z toho nebudú. O to väčšie bolo naše prekvapenie.
Nejako vás prekabátili…
Áno, pripomenuli nám, že v prírode sa musí počítať aj s latentnou graviditou. Spočiatku sme ani nevideli, koľko mláďat sa narodilo, pretože ich matka chránila vlastným telom v kúte výbehu pred ich otcom Kubom. Medveďa sme museli okamžite oddeliť, aby ich neohrozil. Odlákali sme ho sladkosťami. Potom sme dokonca vyhlásili internú súťaž, kto uhádne počet narodených mláďat – netrafil sa nikto.
Už po dvoch mesiacoch však bolo zrejmé, že je medvedica veľmi vyčerpaná. Má totiž len dve mliečne žľazy, takže naraz dokázala nakŕmiť iba dve mláďatá, ostatné, ktoré boli menej priebojné, čiastočne hladovali.
Po dohode s veterinárom sme vedeli, že musíme konať a rodinku rozdeliť. Ošetrovateľ Vlado sa ponúkol, že si tri mláďatá vezme domov do Myslavy a pôjde s nimi na „materskú dovolenku“. Zabudol však rodičom povedať, že keď sa vrátia z práce, doma ich budú čakať tri malé medvede. (Smiech.) Mám z toho aj fotografie od pána Píseckého. Bol jediným novinárom, ktorý to mohol zdokumentovať.
Takmer dva mesiace boli teda mláďatká u ošetrovateľa doma. V Myslave vykupoval skoro všetko mlieko a nikto netušil prečo. Vyhlásili ho za mlieko-maniaka. (Smiech.) Medvieďatá to ovplyvnilo aj povahovo. Tie, ktoré zostali pri mame, boli divokejšie. Ostatné tri sa stali doslova maznáčikmi.
Vašou veľkou láskou boli aj huculské kone, o ktorých osude v košickej zoo ste tiež napísali knihu.
Huculské kone boli totiž vôbec prvými zvieratami, ktoré sme v zoo mali. Bolo to vďaka Veterinárnej fakulte, kde sa snažili zachrániť plemeno huculských koní. Prestávali byť „trendy“, pretože ich nahradili traktory a nákladné autá. Lenže po traktoroch zostávala v lesoch spúšť, po koňoch nie. Aj preto boli z ekologického hľadiska veľmi cenné.
Ľudia sa ich však snažili zbavovať a Veterinárna fakulta ich vykupovala od súkromníkov za jednu československú korunu, lebo boli potrebné pri výuke študentov. Na veterine sa však rozhodli pod gestorstvom vedúceho Katedry anatómie Prof. Popesca a jeho asistenta Michala Ščasného založiť aj chov na ich záchranu a v areáli zoo pre ne spoločne založiť špecifické podmienky, pretože hrozilo, že skončia na bitúnkoch. V tom čase ich už mali v priestoroch veteriny viac ako tridsať, využívali ich aj na jazdecký výcvik. Časť z nich teda postupne skončila v zoo, kde pokračovali v jazdeckom výcviku s deťmi, ale aj na príprave pre hipoterapiu s postihnutými deťmi.
Spomienok máte neúrekom, zozbieraného materiálu tiež. Rozhodli ste sa napokon celý svoj archív darovať Archívu mesta Košice. Prečo?
Mám jednu celú skriňu zapratanú materiálmi o zoo. Jednak preto, aby som získal certifikáty, ale najmä preto, aby som ich zachránil.
Bol som dvakrát riaditeľom zoo a v oboch prípadoch som odchádzal z politických dôvodov. Vždy som tušil, že môj nástupca nebude mať záujem o to, čo sa dialo pred ním. Žiaľ, splnilo sa to. Keď som sa druhýkrát vrátil, našiel som archív úplne prázdny. Niektoré materiály sa mi našťastie podarilo získať späť cez známych a kontakty.
Dnes je situácia podobná. V zoo majú záujem najmä o informácie od roku 2010, keď nastúpil súčasný riaditeľ. To, čo bolo predtým, akoby neexistovalo.
Mrzí vás to?
Veľmi. Už niekoľko rokov medzi nami, nie z môjho popudu, nie sú žiadne pracovné kontakty, hoci sme nikdy nemali otvorený konflikt. Neposielajú mi už ani pozvánky či priebežné informácie.
Keďže som veľmi dobre spolupracoval s Archívom mesta Košice, napadlo mi ponúknuť moje zbierky im. Majú tam aj študovňu, takže sa k nim dostane každý záujemca.
Dokonca sme v zoo mali ošetrovateľa pána Ondreja Pástora, ktorého som ešte osobne prijímal. Prezývali ho „Kronikár“, lebo z vlastnej iniciatívy písal kroniky zoo a dnes ich je asi dvadsať zväzkov. Ani pri nich nebola nádej, že by o ne v zoo mali záujem, no našťastie sa už tiež dostali do Archívu mesta Košice. Sú to jedinečné materiály. Teraz už len dohodneme, ktoré moje podklady postupne do Archívu prevezmú. Verím, že sa to do konca roka podarí uzavrieť. Pre mňa je zoo ako moje dieťa.
Navštevujete ju ešte?
Žijem v Tatranskej Lomnici a manželka je vážne chorá, takže sa tam často nedostanem. Pred tromi rokmi som však ako člen výboru nášho denného centra dôchodcov zorganizoval výlet do košickej zoo. Dokonca sme si adoptovali zvieratá. Ja osobne kamzíka a spoločne všetci surikatu. Život v zoo priebežne sledujem, významné udalosti naďalej dokumentujem, držím im palce, aby mali čo najväčšie chovateľské úspechy. Hoci je, žiaľ, pravda, že sa chovateľským cieľom, ktoré sme si vysnívali s pánom Vágnerom, stále viac vzdaľujú.
