V dňoch 3. až 9. augusta 2026 zrealizovalo Združenie Art Aktivista v Komunitnom centre Sečovce a v priľahlej lokalite Habeš ďalší ročník kreatívneho workshopu pre deti Prázdniny v osade #8. Týždeň spoločnej tvorby prepojil deti a obyvateľstvo Habeša s umelcami a umelkyňami z rôznych oblastí súčasného umenia, dizajnu, hudby a performancie.
Vďaka finančnej podpore sa tento rok podarilo rozšíriť rezidenčný program a prizvať osem umelkýň a umelcov. Ich pôvodné predstavy o práci sa priamo na mieste stretávali so spontánnosťou detí, miestnymi podmienkami a každodenným životom komunity. Deti pritom neboli iba účastníkmi pripraveného programu, ale spolu s rezidentkami a rezidentmi priamo jeho tvorcami a tvorkyňami.
Dôležitými členmi tímu zostávajú aj Erik Demeter a Jozef Kondáš z Habeša, ktorí sa na príprave a realizácii projektu podieľajú opakovane. Ich znalosť prostredia, vzťahy s miestnymi obyvateľmi a dôvera komunity umožňujú, aby projekt nevstupoval do lokality iba zvonka, ale vyrastal z dlhodobo budovaných osobných vzťahov.
Týždeň, počas ktorého teplota vystúpila na 42,2 °C
Tohtoročný workshop výrazne ovplyvnila extrémna vlna horúčav. Počas nášho pobytu teploty opakovane presahovali 35 °C. Následky klimatickej krízy v podobe sucha sa stali každodennou fyzickou skúsenosťou všetkých zúčastnených. Počas workshopu dosiahla teplota 42,2 °C a podľa údajov SHMÚ prekonala dovtedajšie absolútne maximum na Slovensku.
Súčasťou výstupov bol aj happening, počas ktorého deti teplotný rekord 42,2 °C znázornili vlastnými telami a zdôraznili tak naliehavosť klimatickej situácie, ktorá sa ich priamo dotýka a stáva sa súčasťou ich každodennej reality ako aj ich budúcnosti. Akciu sme zaznamenali fotografiou zhotovenou z výšky dronom.
Deti na plachte (9x9m) tvorili veľkoplošnú maľbu v komunitnom centre aj na lúke nad Habešom. Výsledné dielo zároveň upozorňuje na skutočnosť, že dôsledky klimatickej krízy nedopadajú na všetkých rovnako. Ľudia žijúci v prostredí s nedostatkom zelene, tieňa či dostupných možností ochladenia sú extrémnym teplotám vystavení bezprostrednejšie. Ich dôsledky pritom neznamenajú len fyzický diskomfort, ale prinášajú aj zvýšené zdravotné riziká, ktoré sa môžu následne premietať do sociálnych a finančných ťažkostí. Možnosť chrániť sa pred horúčavami alebo im dočasne uniknúť je zároveň výrazne ovplyvnená ekonomickou situáciou jednotlivcov a rodín.
Od knihy cez pohyb až po zvukový album
Jednotlivé rezidencie rozvíjali túto spoločnú skúsenosť rôznymi umeleckými prostriedkami.
Alžbeta Gáborová, študentka knižného dizajnu v Ostrave, vytvorila spolu s deťmi časopis Mrakos. Jeho obsah vznikal priamo z detského sveta – z kresieb, textov, piesní či receptu na marikľu (tradičný rómsky pekárenský výrobok). Deti časopis nielen obsahovo vytvorili, ale jednotlivé výtlačky samy skladali, šili a navrhovali ich obálky. Ako sama Betka v priebehu rezidencie poznamenala, „kniha sa tu nestáva hotovým objektom, ale procesom, ktorý sa rodí spolu s deťmi od prvého nápadu až po posledný steh“. Tlačoviny sa tak pre ne premenili na médium, ktoré si môžu spoluvytvárať, nie iba prijímať.
Viliam Solovic, študent interdisciplinárneho umenia v Haagu, pracoval s jednoduchou papierovou modelovacou hmotou, rastlinami, kvetmi a kresbou. Namiesto presne stanoveného zadania ponechal rozhodovanie o výsledku na deťoch a sám sa snažil ich nápady nasledovať. Zdôrazňoval, že „bolo dôležité nechať veci rásť z ich vlastných rozhodnutí, aj keď to znamenalo vzdať sa kontroly nad výsledkom“. Vznikli drobné objekty a dekorácie určené pre priestory komunitného centra.
REKLAMA
Pre Alice Habinovú, študentku Fakulty umění a designu v Ústí nad Labem, sa pobyt stal zároveň skúsenosťou s hranicami vopred pripraveného participačného projektu. Pôvodný plán sa v odlišnom sociálnom a kultúrnom prostredí ukázal ako málo prenosný a nahradilo ho reagovanie na konkrétne situácie, vzájomné spoznávanie a otvorenosť voči tomu, čo vznikalo priamo na mieste. Sama to pomenovala ako posun k procesu, v ktorom bolo dôležitejšie „byť spolu a vnímať situáciu než napĺňať pôvodný koncept“.
Adam Samuel Marko viedol workshop karate a pohybu, ktorý sa pre extrémne horúčavy a vek detí rýchlo zmenil z tréningu na voľnejší formát. Namiesto klasickej výučby vznikla krátka spoločná performancia s deťmi. Ako sám uviedol, „v týchto podmienkach nešlo o techniku, ale o to, ako sa pohyb stáva hrou a spoločným jazykom“.
S Dávidom Galovicsom vytvorili deti graffiti na menší výkres. Následne prenášali svoje návrhy na dosky väčších rozmerov, aby videli potenciál a nové možnosti svojich kresieb. Farbami maľovali podľa predlohy, no zároveň kolektívne participovali na tvorbe spoločných obrazov. Dielo odkazuje divákovi, no najmä samotným deťom, že spoluprácou je možné dosiahnuť tie najlepšie výsledky.
Inštalácia je zámerne zhotovená z nájdených materiálov vyskytujúcich sa v areáli komunitného centra. Prevedenie, ako aj charakter diela, ilustrujú prostredie, v ktorom žijú a prežívajú nielen obyvatelia Habeša.
Dominika Moravčíková a Štefan Szabó, ktorí počas týždňa spolu s deťmi pracovali so zvukom, hudbou a voľnou improvizáciou. Nahrávali zvuky každodenného života na Habeši, experimentovali s hlasom a hudobnými nástrojmi, tvorili texty a spoločne rozhodovali o podobe skladieb. Z jednotlivých zvukových vrstiev napokon vznikol album Zumin, v ktorom sa miešajú terénne nahrávky, improvizácia, detské hlasy, hudba aj zvukové stopy ďalších aktivít workshopu.
Spoločným menovateľom týchto rozdielnych prístupov nebol výsledný umelecký objekt, ale proces spolupráce. Deti mohli skúšať techniky, ku ktorým sa bežne nedostanú, no zároveň rozhodovať o tom, čo a akým spôsobom vznikne. Umenie tu preto nefungovalo ako vyučovanie „správneho“ spôsobu tvorby, ale ako spoločný priestor na komunikáciu, experimentovanie a vzájomné učenie.
Socha pre Marcela
Popri dennom programe prebiehal počas večerov aj sochársky workshop pod vedením Tomáša Rafu a Mareka Halásza v spolupráci s rezidentom Martinom Hrvolom. Spoločne vytvárali sochu venovanú Marcelovi, chlapcovi, ktorý bol od prvých rokov našich aktivít ich prirodzenou súčasťou. Pomáhal pri mnohých realizáciách.
Marcel sa od začiatku aktivít na Habeši pravidelne zapájal do spoločnej práce a pomáhal pri mnohých realizáciách. V posledných rokoch však pre zdravotné problémy súvisiace s podmienkami extrémnej chudoby postupne prestal chodiť a dnes už nedokáže samostatne kráčať. Rozhodli sme sa preto vytvoriť jeho figurálnu plastiku podľa archívnych fotografií zachytávajúcich Marcela od roku 2012. Po týždni práce sme plastiku osadili na dvore vedľa domu, v ktorom býva.
Jeho podobizeň sme vytvorili stojacu na vlastných nohách a kráčajúcu, teda v podobe, v akej si ho pamätáme z rokov, keď bol aktívnou súčasťou realizácií.
Pec, keramika a Karate Kith na Habeši
Program aj tento rok pokračoval v aktivitách, ktoré sa počas predchádzajúcich ročníkov stali súčasťou spoločného života workshopu. Opäť piekli zemiaky v hlinenej peci vytvorenej počas jednej z minulých rezidencií, ktorú tento rok zároveň opravili, a deti mohli pracovať s hlinou na hrnčiarskom kruhu. Ich práce následne vypálili v našej prenosnej keramickej peci.
Vyvrcholením Prázdnin v osade bola záverečná prezentácia a spoločné stretnutie, na ktorého príprave sa podieľal organizačný tím, rezidentky a rezidenti, deti z komunitného centra, ich mamy, rodiny aj ďalší obyvatelia Habeša.
Spoločne sa varilo, pieklo, pripravovali sa inštalácie a prezentovali práce, ktoré počas týždňa vznikli. Súčasťou programu boli aj vystúpenia miestnych tanečných skupín a večer sa postupne premenil na niekoľkohodinový bašavel .
Práve tieto chvíle sú jedným z hlavných dôvodov, prečo sa organizátori do Sečoviec opakovane vracajú. Umenie sa stáva nástrojom, ktorý prekonáva delenie spoločnosti na „my“ a „oni“ a otvára priestor, kde môžu všetci tvoriť spoločne.
Stretnutia samy osebe nedokážu odstrániť sociálne nerovnosti ani nahradiť potrebné systémové riešenia. Môžu však vytvárať vzťahy, dôveru a priestor na dialóg, bez ktorých sa o dlhodobej zmene nedá uvažovať.
Od 
