Od K umeniu sa nedostal ako dieťa zo základnej umeleckej školy a ešte ako 24-ročný by zrejme netipoval, že sa raz stane jeho profesiou. Košický výtvarník Peter Cábocky prešiel od strojárenskej priemyslovky cez dobrovoľnícku prácu v Írsku až po umelecké školy v Dubline a Londýne. Dnes sa venuje predovšetkým abstraktnej maloformátovej maľbe, pri ktorej necháva veľký priestor náhode, intuícii aj samotnému divákovi. Jeho staršiu i novšiu tvorbu aktuálne predstavuje výstava Frisky v Krajskej galérii v Prešove.
Keď sa Petra Cábockého opýtate, odkedy vedel, že chce svoj život spojiť s umením, očakávate príbeh dieťaťa, ktoré odmalička kreslilo a neskôr prirodzene pokračovalo na umeleckej škole. V tomto prípade by ste sa netrafili. Jeho cesta bola, ako sám hovorí, poriadne kľukatá.
„Ja som sa v detstve nikdy konkrétne nezaujímal o umenie. Navštevoval som strojárenskú priemyslovku, nechodil som na ZUŠ-ku. Keď som mal 24 rokov, dostal som sa do Írska. Pracoval som ako dobrovoľník, potom ako platený zamestnanec a až v druhom či treťom roku môjho pobytu tam som sa začal o umenie zaujímať. Začal som kresliť, začal som fotiť,“ objasňuje výtvarník.
Pri pohľade späť však pripúšťa, že niečo umelecké v ňom zrejme predsa len muselo driemať už dávnejšie. „Minule som stretol jedného učiteľa zo strednej. Spomínal, že som si vždy rád kreslil. Takže možno podvedome to tam stále bolo, len som si to neuvedomoval.“
Dvierka sa otvárali postupne
Do Dublinu sa dostal ako dobrovoľník v komunite jezuitov. Mladí ľudia v nej pracovali v sociálnej oblasti a práve prostredie, v ktorom sa vyskytoval, ho začalo pomaly posúvať iným smerom.
„Mal som okolo seba veľmi veľa zaujímavých ľudí. Bol tam jeden jezuita, ktorý fotil a mal ateliér. Začal som fotiť s ním a postupne som sa dostal aj ku kresbe. Pomaly sa mi otvárali dvierka do iného sveta.“
Napokon podal prihlášku na vysokú školu v Dubline. Uvažoval aj o Košiciach, Bratislave či Budapešti, no prvá príležitosť prišla práve v Írsku, kde ho okamžite prijali.
Počas štúdia začal paralelne pracovať v írskom Múzeu moderného umenia. Zrazu už nebol iba študentom, ktorý sa o súčasnom umení učí. Mal ho na dosah a stretával autorov, ktorých dovtedy poznal len sprostredkovane.
„Videl som fantastické umenie, videl som, ako sa inštaluje. Stretol som svetoznámych umelcov a s niektorými som sa mal aj možnosť rozprávať. To bolo pre mňa veľmi, veľmi dobré.“
Cábocky v roku 2008 ukončil Visual Arts Practice na Dún Laoghaire Institute of Art, Design and Technology v Dubline. O tri roky neskôr získal titul MA in Fine Art na Chelsea College of Art and Design v Londýne. Absolvoval tiež umelecké rezidencie v Írsku a Lipsku a svoje práce vystavoval okrem Slovenska v Írsku, Veľkej Británii, Nemecku či Česku.
Londýn bol fantastický. Vrátil sa však domov za rodičmi
Londýn mal pritom v hlave pomerne skoro. Už počas bakalárskeho štúdia vedel, že by tam chcel pokračovať na magisterskom stupni. Na prvý pokus ho však neprijali.
„Mal som vyhliadnutých pár škôl, ale na prvýkrát ma nikde nezobrali. Takže po skončení bakalára som ešte dva roky musel čakať,“ objasňuje.
Po škole prišlo ďalšie rozhodovanie. Londýn, Dublin alebo návrat do Košíc?
„V Londýne som zostať nechcel. Rozhodoval som sa, či sa vrátim do Dublinu. Ten bol v tom čase pre mňa veľmi príbuzný, maličký, poznal som tam veľa ľudí. Bola by to pohodlná voľba. No moji rodičia už boli starší, tak som sa rozhodol pre Košice. A neľutujem.“
Návrat domov pritom nevnímal ako návrat do bezpečia.
„Vrátil som sa do neznáma.“
Košice sa odvtedy stali miestom, kde žije, tvorí aj učí. Jedenásť rokov pôsobil na Škole umeleckého priemyslu v Košiciach. Od septembra sa na plný úväzok presúva na košické Gymnázium Šrobárova, kde už niekoľko rokov učí v programe International Baccalaureate vizuálne umenie a mladších študentov vyučuje digitálny dizajn.
Talent? Dôležitejšia je húževnatosť
Práve rozprávanie o študentoch odhaľuje veľa z toho, ako Cábocky rozmýšľa o umení samotnom. Talent totiž nepovažuje za najdôležitejšiu podmienku.
„Pre mňa talent – možno to bude znieť zvláštne – nie je to hlavné. Sú iné aspekty, ktoré sú pre mňa dôležitejšie. Vytrvalosť, húževnatosť a to, že sa človek o danú vec zaujíma.“
Podľa neho máme na Slovensku stále sklon posudzovať výtvarné schopnosti najmä podľa toho, ako verne dokáže človek niečo nakresliť.
„My sa na Slovensku pozeráme na výtvarné umenie trošku ináč. Hľadáme krásu, hľadáme kvalitne, perfektne nakreslený predmet. Ja som dostal základy inde, a preto sa na veci pozerám trošku ináč. To, že niekto vie perfektne kresliť alebo maľovať, ešte nemusí byť pre mňa to najdôležitejšie.“
Oveľa viac ho zaujímajú mladí ľudia, ktorí svoju výtvarnú identitu ešte len hľadajú.
„Skôr hľadám takých ľudí, ktorí ešte nie sú vyformovaní. Hľadajú si cestu a ja im môžem ukázať možnosti. Horšie je, keď niekto príde s tým: Pozrite sa, ja mám takýto štýl. S tým už potom veľmi ťažko niečo urobíte.“
K abstrakcii sa tiež nedostal okamžite
Podobne nejednoznačne vznikal aj jeho vlastný rukopis. Počas štúdia experimentoval s rôznymi médiami, skúšal inštalácie, zvuk aj figuratívnu tvorbu. Istý čas ho dokonca zaujímalo, čo sa stane, keď vedľa seba postaví figuratívne a abstraktné dielo.
Dnes je pre jeho tvorbu charakteristická najmä abstraktná maľba malých formátov. V dielach sa objavujú bodky, čiarky, geometrizujúce či náhodné tvary, no zámerne sa vyhýbajú dokonalej čistote geometrickej abstrakcie. Kurátorka aktuálnej výstavy Frisky, ktorú nájdete v Krajskej galérii v Prešove, Martina Mrázová, zdôrazňuje práve nedokonalosť, intuíciu a proces, ktorý môže byť dôležitejší než jednoznačný význam hotového obrazu.
Malé rozmery jeho obrazov však pôvodne nevznikli ako veľké umelecké gesto.
„Od úplného začiatku to nebolo kalkulované. Pramenilo to z toho, že som mal vždy k dispozícii malý priestor na tvorbu. Stále som s ním bojoval.“
Časom sa z praktického riešenia stala prirodzená súčasť jeho tvorby. A praktické výhody zostali.
„Keď som napríklad mal výstavu v Prahe, zbalil som diela do troch tašiek. Nemusíte mať veľké nákladné auto,“ smeje sa.
Téma malého formátu sa neskôr objavila aj v jeho výstavnom projekte Degrowth/Nerast. Ten pracoval s princípom vedomého stanovovania limitov, maloformátovými „neambicióznymi“ maľbami a s otázkou, či musí umenie neustále rásť, zväčšovať sa a produkovať stále viac.
Obraz mu niekedy sám diktuje, čo potrebuje
Ani pri samotnom maľovaní nemusí Cábocky presne vedieť, kam sa dostane.
„Niekedy áno, niekedy nie. Niekedy vychádzam z kresieb – z digitálnych alebo z obyčajných. Niekedy tá maľba skončí skoro takisto ako kresba, ale niekedy sa v procese niečo stane. A nezačnem panikáriť. Proste idem tým smerom, aký mi tá maľba možno diktuje.“
Aj preto ho kurátorský text k Frisky prirovnáva k alchymistovi a zvedavému experimentátorovi.
Podobne intuitívne rozhoduje aj o tom, kedy je obraz hotový.
„Často ho nechám postáť, nechám ho zavesený na stene. Keď sa k nemu po týždni alebo dvoch vrátim a mám nutkanie, že ešte niečo potrebujem zmeniť, tak to urobím. Ten odstup je veľmi dobrý. Keď sa po mesiaci vrátim a poviem si, že už neviem nič dodať, nechám ho tak. Ale veľakrát sa mi stalo, že som dielo premaľoval úplne.“
Nie vždy pritom platí, že čím viac času obraz dostane, tým väčšiu hodnotu preňho má.
„Mám rád veci, na ktorých som pracoval dlho. Ale naopak aj také, ktoré sa mi podarili za jedno popoludnie.“
Jednu zo svojich srdcoviek má dodnes zavesenú u mamy. Paradoxne nejde o abstrakciu, ale o figuratívnu maľbu zabíjačky, ktorú vytvoril ešte počas štúdia.
„Mám ju rád, lebo sa mi s ňou spájajú silné spomienky.“
Interpretáciu diel necháva otvorenú
Azda najzaujímavejšia časť Cábockého prístupu prichádza vo chvíli, keď sa dostaneme k častej tradičnej otázke, ktorá abstraktné umenie sprevádza: Čo to znamená? Čo tým chcel ako autor povedať?
Jemu táto otázka neprekáža. Jednoznačnú odpoveď však nečakajte.
„Pre mňa je abstraktné umenie veľmi demokratické. Keď namaľujete rybu, tak je to ryba. Obraz je už zaškatuľkovaný, nemôže to byť kocka. Ale v mojich maľbách niekto vidí veci, ktoré tam možno ani ja nevidím. A to je pre mňa super.“
