Od Diváci ju dnes poznajú najmä ako Helenku zo seriálu Sľub, no Anikó Vargová je oveľa viac než televízna postava. Herečka, ktorá sa na VŠMU dostala až na štvrtý pokus, otvorene hovorí o zákulisí svojej profesie, sile skutočných ženských príbehov, dvojjazyčnom živote medzi Slovenskom a Maďarskom aj o láske, ktorá prišla v čase, keď ju najmenej čakala. V rozhovore prezrádza, prečo sú pre ňu najväčším luxusom blízki ľudia a prečo sa s radosťou dá zájsť oveľa ďalej než s výčitkami.
V jednom rozhovore ste riešili tému seriálu Sľub a zdôraznili ste, že „nie som len Helenka z Lahôdok“. Kedy herec cíti, že ho diváci začínajú príliš stotožňovať s jednou postavou? Keď vás na ulici oslovujú fanúšikovia už len ako Helenku?
Najviac ma teraz stotožňujú s Helenkou, asi aj preto, že seriál je viac-menej denný a sme veľa na obraze. Našťastie však mám dobré odozvy a ľudia si pamätajú aj seriál Sestričky a vedia už, že som herečka. (Smiech.) Aj keď si možno nespomenú na meno, mám pocit, že je to takto v poriadku. Na druhej strane musím povedať, že divákom aj rozumiem, pretože nepremýšľajú nad tým, že herectvo je len práca, že nie sme tými ľuďmi, len ich stvárňujeme.
Helenka je výrazná, divácky vďačná postava. Je vám však v niečom úplne vzdialená?
Najviac mi je vzdialené to, že Helenke sa obrazne povedané prstíky tlačia najviac k sebe a svojej rodine. Ja sa vo svojom živote snažím žiť tak, aby som prihliadala aj na svoje okolie a nemyslela iba na vlastné dobro. A ak by moje konanie malo niekomu uškodiť, snažím sa tomu zabrániť.
Vy ste svojou vizážou predurčená stvárňovať pozitívne postavy. Viete si predstaviť samu seba v zápornej úlohe? Čo by ste si rada zahrali?
Ale áno, aj hrám v divadle záporné úlohy a už ich mám za sebou niekoľko. Pre herca je to vždy veľmi vďačné. Myslím si však, že aj vo svojom osobnom živote sa snažím byť pozitívna a naladená na to, že každý problém má nejaké riešenie, len ho treba nájsť. Verím teda, že aj diváci môžu cítiť, že to máme s Helenkou spoločné.
Pre herca je však vždy výzvou, keď otvára aj temnejšie alebo horšie vlastnosti a trošku v nich sonduje. Myslím si, že tým osobnostne rastie, pretože si rozširuje svoju škálu a hrá odvážnejšie. Samozrejme, nič nie je čierno-biele a každý máme v sebe aj malého démona. (Úsmev.)
Mám rada postavy, ktoré sú trošku zložité a nie sú napísané len rozprávkovo, že je v živote všetko krásne a dobré. Tak ako je ľudská bytosť v skutočnom živote – nič nie je jednofarebné, ale sme viacfarební.
Aj Helenka je pre mňa výzvou a dobre sa mi stvárňuje, pretože mám pocit, že je to, ako by moja mama povedala, zo života. Môžem ju hrať ľudsky a nemusím ju ničím prifarbovať. Diváci to dobre čítajú a je im sympatická aj preto, že jej rozumejú. Nie vždy reaguje úplne dokonale, ale nikto nie je dokonalý. Máme svoje chyby a robíme chyby. Preto som rada, že je táto postava vytvorená práve takto.
Sľub pracuje s atmosférou minulosti, ktorú sme mnohí zažili. Čo sa vám z toho obdobia vybavuje najviac? Radíte občas tvorcom, že takto to nebolo, toto sa nenosilo a podobne?
Keďže som dieťa, ktoré si veľmi dobre pamätá socík a celé to obdobie – mala som pätnásť rokov, keď bola Nežná revolúcia – tak sa o tom rozprávame a konzultujeme. Mladší kolegovia zo štábu aj herci sa často pýtajú, aké to bolo, ako sme nakupovali, čo sme jedli.
Napríklad nedávno prišla otázka, že keď si jedna kolegyňa predstaví, koľko výživových doplnkov dnes užíva a kupuje, netuší, ako sa bez toho dalo žiť. No, myslím si, že my sme nič také ani neriešili. Keď niečo nepoznáte, ani vám to nechýba. Aj keď Celaskon alebo vápnik existovali. Ako deti sme dostávali také malé biele tabletky, tuším kalcium na zuby, hromadne v škole.
Príznačná bola najmä atmosféra určitej obmedzenosti, v ktorej sme museli premýšľať. Keď sme napríklad riešili dovolenku, ani nám nenapadlo, že by sme mohli ísť k moru. Nebolo to len o tom, či na to máme alebo nemáme peniaze. Museli ste mať vycestovaciu doložku a rôzne potvrdenia. Tak maximálne do Maďarska na Balaton alebo do Juhoslávie. Myslím si, že práve toto bolo niečo, čo ovplyvnilo každého.
Stali ste sa veľmi obľúbenou aj v seriáloch Sestričky, Ordinácia v ružovej záhrade, Tajné životy, 1890 či Profesionáli. Prirástla vám niektorá z postáv k srdcu viac ako ostatné?
Áno, som veľmi vďačná za úžasné príležitosti, ktoré mi Markíza aj iné televízie ponúkli. Herec musí mať svoju postavu rád. Vytvorí si k nej veľmi blízky vzťah, pretože je to jeho „dieťa“.
Všetky postavy sú moje deti, obrazne povedané. Každej som prepožičala svoj hlas, svoje telo, svoje srdce, svoje vnímanie aj svoje túžby. Preto je veľmi ťažké povedať, ktorá mi prirástla k srdcu viac alebo ktorá je mi bližšia.
Možno môžem spomenúť seriál 1890, pretože sa natáčal v Betliari, ktorý je blízko môjho rodiska. Pracovala som vlastne z domu, chodila som k mame a odtiaľ na natáčanie. Bolo to prvýkrát, keďže väčšinou pracujem inde, než žijem, a to je pre mňa trochu náročné.
Aj kvôli atmosfére Gemera to bola moja srdcovka. Navyše to bola krásna a zložitá postava, ktorá pre mňa predstavovala veľkú výzvu. Grófka Višnevská bola teda pre mňa niečím výnimočná.
Ale môžem spomenúť aj Sestričky. Natočili sme štyri série a s postavou som žila tri roky. Riešila som jej životné výzvy v osobnom aj pracovnom živote, aj jej problémy so závislosťami. Veľa som nad tým premýšľala, nosila som ju vo svojom srdci, držala jej palce a uvažovala nad tým, ako by som to zvládla ja.
Je to ako keď sa máte rozhodnúť, ktoré dieťa vám je bližšie. Všetky milujete rovnako.
Nedávno ste sa vo VSG predstavili ako Omara Oláh – silná, intuitívna, výtvarne aj ľudsky osobitá žena. Bola to výzva stvárniť ju?
Omara, teda Oláh Mara, maliarka rómskeho pôvodu, ma obrazne povedané navštívila už pred piatimi rokmi. Jej obrazy aj jej ľudský príbeh na mňa urobili veľmi silný dojem. Samozrejme, premýšľala som nad tým, ako by sa dal jej príbeh spracovať. Keď ma galéria oslovila, že pripravuje výstavu jej tvorby v Košiciach, veľmi som sa potešila, pretože už to bol konkrétny priestor, nad ktorým som mohla uvažovať.
Keďže sme to nazvali performanciou, teda výnimočným podujatím, dostala som veľkú slobodu, čo je pre herca výnimočné. Mohla som napríklad nadviazať kontakt s divákmi, experimentovať s divadelnou formou trochu inak a slobodnejšie. Nemusela som dodržiavať klasickú divadelnú dramaturgiu. Mohla som si vytvoriť blízkosť s divákmi, spontánnosť aj živý kontakt.
Veľmi som si to užila, pretože v divadle na to nemáte až takú možnosť. Hľadisko je ďalej, diváci sú pasívnejší a skôr len pozorujú. Tu, v takejto blízkosti, podľa mňa vzniká stretnutie tvorcu a diváka až intímnym spôsobom. Bol to pre mňa zaujímavý experiment, v ktorom by som rada pokračovala. Uvidíme.
Je pre vás iné hrať reálnu osobnosť než fiktívnu postavu?
Momentálne stvárňujem dve postavy, ktoré skutočne existovali. Je to pre mňa nová skúsenosť, predtým som ju nezažila. Jednou z nich je už spomínaná Omara, druhou je postava kunsthistoričky Alžbety Güntherovej-Mayerovej, ktorú hrám už dva roky v bratislavskom Divadle P. O. Hviezdoslava.
V oboch prípadoch existujú dokumenty, stopy, môžete si veľa naštudovať. Napríklad Alžbeta si písala pracovný denník, z ktorého sa dajú čerpať informácie. Dokonca existuje aj nahrávka jej niekoľkohodinovej prednášky.
Mať takýto živý kontakt s osobou, ktorú hráte, veľmi pomáha. Potom však príde chvíľa, keď si uvedomíte, že nie ste tá osoba a nikdy ju nedokážete stvárniť dokonale. A možno to ani nie je potrebné. Dôležité je podčiarknuť jej zásadné vlastnosti, charakterové črty, dôležité udalosti či momenty, ktoré považujete za podstatný odkaz pre dnešného diváka.
Takto som pristupovala k obom týmto osobnostiam.
Na VŠMU vás vraj vzali až na štvrtý pokus. Čo vás naučili tie tri „nie“ pred tým jedným „áno“?
S odstupom času mi to ukázalo jednu veľmi dôležitú vec. V herectve, ale vlastne v každej práci, je najdôležitejšie uvedomiť si, že ide o beh na dlhé trate, nie o šprint.
Práca na sebe niekedy prináša ovocie až o niekoľko rokov neskôr. Je to podobné ako u športovcov, tanečníkov či operných spevákov. Roky sa pripravujú, aby si vycibrili techniku, hlas alebo výkon.
Ak sa vám niečo nepodarí na prvýkrát, neznamená to koniec. Treba si brať príklad zo športovcov. Koľko chýb musia urobiť, kým prekážku prekonajú?
Musíte byť extrémne húževnatý človek, ktorý si ide vytrvalo za svojím cieľom. Je to tak aj v iných oblastiach vášho života?
V niektorých veciach určite áno. Po rokoch som zistila, že asi musím mať aj trochu ADHD. Keď ma niečo baví, viem sa na to veľmi sústrediť a necítim únavu. Pre mňa je to určite práca v divadle.
To, čo by niekto mohol považovať za hendikep, sa tak môže zmeniť na veľkú výhodu. Človek neoblomne robí to, čo ho baví.
Nepozerám sa na to tak, či som húževnatá. Skôr mám šťastie, že môžem robiť prácu, ktorá ma maximálne pohltí. V iných oblastiach možno až taká vytrvalá nie som. (Smiech.) Hoci sa snažím. Človek na sebe pracuje celý život.
Pred herectvom ste si zažili aj úplne „neumelecké“ práce. Môžete spomenúť ktoré? Pomáha hercovi, keď pozná obyčajný život mimo javiska?
Zažila som to najmä počas štúdia na VŠMU, keď som brigádovala. Od práce v pekárni až po upratovanie. Ja však pochádzam z dediny, takže práca v záhrade či so zemou bola pre nás úplne prirodzená odmalička.
Mám rada fyzickú prácu. Nebojím sa jej, práve naopak. Dokonca mi robí radosť. Pri mojej profesii je to vyslovene forma relaxu. Myslím si, že mi to pomáha a nie je to na úkor ničoho.
Moja babka vždy hovorievala: „To, čo vieš, za to nemusíš platiť a nikdy nevieš, kedy sa ti to zíde.“ Tým sa riadim dodnes. Či ide o maľovanie domu, kachličkovanie alebo okopávanie záhrady, vždy sa do toho pustím.
Dnes hráte na Slovensku, máte skúsenosť aj s Maďarskom. V čom je herec iný, keď prechádza medzi dvoma jazykmi a kultúrami?
Moja dvojjazyčnosť je v herectve neskutočne náročná. Ak chce človek túto profesiu vykonávať profesionálne, vyžaduje si to neustálu kontrolu a tréning.
Momentálne ešte dohrávam niektoré predstavenia v maďarskom jazyku v Divadle Thália a vždy si ich musím dôkladne prejsť. Musím na to myslieť. Keďže som maďarskej národnosti, musím si zároveň strážiť aj slovenčinu. Niekedy sama počujem, že niečo znie veľmi maďarsky, inokedy ma na to upozornia kolegovia.
Je to neustála kontrola. Aj spisovná maďarčina mi dala zabrať, rovnako ako slovenčina. Oba jazyky sú náročné a plne si to uvedomujem. Snažím sa ich používať čo najlepšie.
Váš manžel je vedec, vy ste herečka. Čo vás na jeho svete najviac obohacuje?
To, že môj manžel je vedec, je pre mňa obohacujúce najmä preto, že svoju prácu miluje rovnako ako ja tú svoju. Vie sa do nej úplne ponoriť.
Určite však nemôžem povedať, že jeho práci rozumiem. Na to by bol môj život zatiaľ príliš krátky. Veď sa jej venuje viac ako tridsať rokov. Otvára mi však nové spôsoby premýšľania o veciach, s ktorými som sa vo svojom umeleckom svete nikdy nestretla.
Rada sa učím, rada počúvam. Je to pre mňa nový obzor. Vypočujem si to veľmi rada, ale do väčšej hĺbky by som sa asi nepúšťala. (Smiech.)
Našťastie nás však v spoločnom živote nespája práca, ale náš osobný svet. O práci sa rozprávame len v takej miere, v akej nás môže navzájom inšpirovať a posúvať.
Vydali ste sa v zrelšom veku. Je láska po štyridsiatke pokojnejšia, alebo len pravdivejšia? Boli ste možno opatrnejšia?
Vydávať sa v zrelšom veku je podľa mňa prospešné práve preto, že človek už viac pozná seba aj svoje potreby a hľadá človeka, ktorý ich vie napĺňať. A tak sa to stalo aj mne. Je to pre mňa veľký zázrak, čo stále hovorím.
Je úžasné, že nikdy neviete, kedy to príde. Možno u niekoho skôr, u niekoho ešte neskôr ako u mňa, ale môže to prísť. A táto nádej je tu vždy. To je na tom nádherné. (Úsmev.)
Spomínate si na moment, keď ste pochopili, že je definitívne ten pravý?
Zaujímavé je, že keď je to ten pravý, čo som dovtedy nepoznala, tak by som povedala, že tam jednoducho nie sú otázky. Keď je to ten pravý, tak je podľa mňa na deväťdesiat percent všetko dobré. A to je strašne veľa.
Doteraz nič silnejšie neprišlo. Zo všetkých stretnutí a vzťahov, ktoré som v živote mala, bolo stretnutie s Jožkom určite najsilnejšie. Doteraz môžem povedať, že je to ten pravý a nemyslím si, že sa to zmení.
To, čo priniesol do môjho života, a aký je on človek – zrelý, podporujúci, láskavý, nápomocný – no neviem, či ešte niekde existuje takýto posledný mohykán. (Smiech.) Ale určite áno. Len pre mňa je Jožko ten pravý.
Tam jednoducho nie sú otázniky. Tak to je. Cítite to. Je to jasné. Samozrejme, nejaké obavy sú vždy, ale pri tom človeku sa cítite pokojne a môžete byť sami sebou. A to považujem za najdôležitejšie.
Necítim tlak, napätie ani stres. Pre mňa to znamená, že je to ten pravý. Že nežijem život niekoho iného, ale môžem žiť svoj vlastný život a zároveň ho zdieľať s niekým ďalším. Pre mňa neexistuje nič viac.
Žijete medzi mestami a pracovnými záväzkami. Ako sa dá udržiavať blízkosť, keď sa človek často presúva?
Samozrejme, je to veľmi náročné a vyžaduje si to obetu z oboch strán. Našťastie podpora od môjho manžela tam je, takže sa stretávame tam, kde sa práve dá. Či je to v Bratislave, u mojej mamky alebo niekde v Banskej Bystrici.
Blízkosť sa udržiava tak, že na nej pracujú obaja. Ale určite si myslím, že dlhodobo to nie je ideálny stav. Uvidíme, ako sa bude moja pracovná vyťaženosť vyvíjať. Je to náročné.
Keď máte voľné leto, ťahá vás viac Budapešť, Bratislava, Košice alebo úplne niečo iné?
Mňa najviac ťahá Vyšná Kaloša. K mojej mamke. (Úsmev.)
Máme tam domček, veľký sad a záhradu. Je tam stále veľa práce, ale práve tam si najlepšie oddýchnem a zrelaxujem.
A samozrejme Košice. Tam máme s manželom krásne zázemie. Košice mám veľmi rada, priam ich milujem, takže ma to tu ťahá.
Čo je pre vás v lete najväčší luxus?
Jednoznačne čas s mojimi blízkymi. Nič viac nepotrebujem.
Je to pre mňa veľká vzácnosť a veľmi si to vážim. Snažím sa mať toho času čo najviac, pretože práca ma mnohokrát odtrhne od rodiny.
Stihnete sa trošku venovať aj záhradke?
Jasné. Od jari sa venujem záhradke a zatiaľ to vyzerá celkom sľubne. (Úsmev.)
Ak by ste si mali dopriať leto bez výčitiek, ako by vyzeralo?
Pracujem s časom, priestorom a možnosťami, ktoré sú mi dané, a v tom sa snažím byť čo najšťastnejšia. S radosťou sa dá zájsť oveľa ďalej než s výčitkami.
