Od Za posledné roky prešla Botanická záhrada UPJŠ sériou veľkých rekonštrukcií, pribudlo návštevnícke centrum, obnovilo sa vykurovanie tropického skleníka aj systém zachytávania dažďovej vody. Investičný dlh však zostáva a klimatická zmena prináša problémy, ktoré ešte pred desaťročiami nepoznali. S jej riaditeľom Pavlom Mártonfim sme sa rozprávali o tom, čo všetko sa už podarilo, čo záhrada potrebuje najnaliehavejšie a ako by mohla vyzerať v budúcnosti.
Na prvý pohľad dnes Botanická záhrada UPJŠ pôsobí ako miesto, ktoré sa v posledných rokoch výrazne nadýchlo. Opravená vstupná budova, návštevnícke centrum, kaviareň, upravené priestory, výstavy, koncerty či podujatia pre verejnosť. Za tým všetkým je však oveľa menej romantická realita – desaťročia postupne narastajúceho investičného dlhu.
Keď Pavol Mártonfi v roku 2018 nastúpil na pozíciu riaditeľa, bolo mu hneď jasné, že drobné opravy už nestačia.
„Botanická záhrada má 76 rokov a za tie roky sa nahromadil veľký investičný dlh. Okrem bežných drobných opráv boli nutné veľké rekonštrukcie. V roku 2019 bola elektrina v budove už v takom zlom stave, že nám stále vypadávala a budova nedostala revíziu. Jednoducho sme chtiac-nechtiac museli pristúpiť k prvej veľkej rekonštrukcii,“ spomína P. Mártonfi na prvý rok svojho pôsobenia na riaditeľskej stoličke.
Na dva letné mesiace preto Botanickú záhradu zatvorili. Nábytok musel von, búralo sa do stien aj stropov a menili sa elektrické rozvody.
„Potom prišli ďalšie projekty zo zdrojov Európskej únie – v rokoch 2021-2022 zateplenie budovy, oprava fasády a v tom istom čase aj vybudovanie návštevníckeho centra zo zdrojov univerzity. Vytvorili sa tým lepšie podmienky aj pre pracovníkov. Budova bola pôvodne stavaná v časoch, keď ste v kancelárii potrebovali písací stroj, svetlo a stolovú lampičku. Medzitým pribudli laboratóriá, počítače a množstvo techniky. Pôvodná infraštruktúra to už jednoducho nezvládala.“
Skleník Viktória potrebuje ďalšie stovky tisíc
Jednou z najväčších výziev sú však skleníky. Hlavné tri spolu s bočnými priestormi pochádzajú ešte z roku 1958. Časť z nich prešla rekonštrukciou už pred viac ako desiatimi rokmi, no tropický skleník Viktória vtedy zostal bokom. Jeho technický stav sa postupne zhoršoval až do momentu, keď bolo vlani nutné okamžite riešiť jeho vykurovanie.
„Každú chvíľu sme opravovali nejakú poruchu a už sme mali problém udržať ho v chode. Pritom práve tam máme, čo sa týka tropických druhov, tie najvzácnejšie rastliny. Keby sme kúrenie neudržali, došlo by k neúnosným škodám,“ objasňuje riaditeľ.
Rekonštrukcia vykurovania za 150-tisíc eur skleníku výrazne pomohla, tým sa však jeho problémy nekončia. Mártonfi odhaduje, že na kompletnú obnovu by bolo potrebných ešte približne 300-tisíc eur.
Získať podobnú sumu nie je jednoduché. Kým na energetické úspory bežných budov existujú rôzne dotačné schémy, historických botanických skleníkov, ktoré potrebujú komplexnú rekonštrukciu, je málo a tak unikajú možnej podpore zo strany EÚ.
„Žiaľ, my sa s nedostatkom financií boríme každoročne a snažíme sa urobiť to, čo sa dá. Keby sa našla vhodná výzva na projekt alebo dotácia, skleník by bol určite jednou z prvých vecí, do ktorých by sme sa pustili.“
Opravu však v rámci Botanickej záhrady potrebuje aj travertínová fontána či potôčik, z ktorého cez priesaky uniká voda. Keď si riaditeľ kedysi skúsil spočítať, koľko by bolo potrebné na odstránenie všetkých existujúcich nedostatkov bez akýchkoľvek veľkých rozvojových projektov, dostal sa približne na sumu päť miliónov eur.
Výhľad na Košice zo Strážneho domčeka
Pri rozprávaní však P. Mártonfi rýchlo prechádza od problémov k nápadom.
Jedným z nich je aj sen o rekonštrukcii Strážneho domčeka – najstaršej zachovanej stavby na území Botanickej záhrady. Historické mapy podľa jeho slov naznačujú, že na mieste sa kedysi nachádzala kaplnka súvisiaca pravdepodobne s krížovou cestou na Kalvárii. Tá v 50. rokoch zanikla a neskôr tu vyrástol domček. Teraz by z neho mohlo vzniknúť zaujímavé miesto pre návštevníkov.
„Bolo by potrebné domček zrekonštruovať a mohli by sme mať krásny výhľad na celé Košice aj akúsi poloturistickú trasu do vyšších partií Botanickej záhrady. Určite by to bolo úžasné.“
Práve podobné úvahy ukazujú, kam sa botanické záhrady za posledné desaťročia posunuli. Už dávno nie sú iba uzavretými vedeckými pracoviskami. Mártonfi pripomína príklad povojnového československého botanika, ktorý zastával názor, že botanická záhrada je vedecká inštitúcia a verejnosť do nej v zásade nepotrebuje a nemá čo chodiť. Dnes je filozofia úplne iná.
„Ak má verejnosť podporovať botanickú záhradu, výskum a všetky ostatné veci, tak má asi aj právo vidieť, kam idú verejné peniaze. Ľudia svojou návštevnosťou ukazujú, že sa im tento projekt páči. Je to priestor, ktorý má vedecké, výskumné a vzdelávacie zameranie, ale zároveň sem ľudia chodia za niečím krásnym. Nielen za prírodou, ale aj za spoločenským a kultúrnym vyžitím.“
Preto tu dnes prirodzene nachádzajú miesto výstavy, koncerty a ďalšie umelecké podujatia.
„Je to trend botanických záhrad vo svete. Príroda, rastliny a umenie idú dokopy. Máme tu krásne prostredie a koncert v ňom úplne inak vyznie ako v bežnej sále. Aj výtvarníci sú týmto prostredím nadšení.“
Z 8 700 návštevníkov na približne 80-tisíc
Zmenu najlepšie ukazujú čísla. Kým v roku 1960 navštívilo Botanickú záhradu približne 8 700 ľudí, dnes sa ročná návštevnosť pohybuje okolo 80-tisíc. V roku 2024 dosiahla dokonca rekordných 85-tisíc. A to sa do štatistiky nezapočítavajú tí, ktorí prídu iba na koncerty či vernisáže alebo viacnásobní návštevníci s permanentkou.
Návštevnosť sa však počas roka dramaticky mení. V najúspešnejších obdobiach môže za jediný mesiac prísť 15 až 22-tisíc ľudí. Výstava orchideí dokázala v krátkom období prilákať približne 16-tisíc návštevníkov. Stále silnejšie sú pritom už aj letné mesiace.
„Sme radi, že sem naozaj chodia ľudia, dá sa povedať, z celého sveta. Nie sú to iba domáci. Botanická záhrada je už v rámci Košíc silne etablovaná.“
Zároveň plní funkciu pokojného miesta pre Košičanov, rodiny, školy či ľudí z regiónu. Jedným z príkladov prepájania vzdelávania a návštevníckeho zážitku je bylinková záhrada prispôsobená aj ľuďom so zrakovým znevýhodnením. Rastliny možno počas zážitkového sprevádzania ovoniavať či ochutnávať a informácie sú dostupné aj v Braillovom písme.
Riaditeľ botanik – a namiesto rastlín rekonštrukcie
Pavol Mártonfi je profesor biológie a botanik. Keď sa stal riaditeľom, predstavoval si preto svoju prácu trochu inak.
„Myslel som si, že tu bude viac botaniky. Realita je taká, že veľmi veľká časť práce je o rekonštrukciách, technických nedostatkoch a podobných veciach.“
K botanike sa, našťastie, stále dostane. A má z čoho vyberať. Zbierkové fondy záhrady tvoria takmer 4 500 druhov, poddruhov a kultivarov, z ktorých sa približne polovica nachádza v skleníkoch a druhá vo vonkajšom areáli. Záhrada sa pýši aj najväčšou kolekciou kaktusov a sukulentov na Slovensku. Veľmi zaujímavá je aj fauna, ktorá sa tu rokmi vytvorila. Pozorovať tu môžete vyše 100 druhov vtákov, 25 druhov cicavcov, 8 druhov obojživelníkov a 3 druhy plazov.
Jednu konkrétnu časť záhrady za svoju najobľúbenejšiu označiť nevie. Úžasné tropické a subtropické rastliny napĺňajú skleníky a fantastické tvary a farby nájde aj v rámci dekoratívnej flóry. Blízka je mu európska flóra a rád sa prechádza lesoparkom. Práve ten však dnes patrí k miestam, kde najvýraznejšie vidí ďalšiu veľkú výzvu – sucho a klimatickú zmenu.
Voda, ktorá kedysi odtekala do kanalizácie, dnes zachraňuje rastliny
Jedným z najpraktickejších projektov posledných rokov bol preto VODAS. Dažďová voda zo skleníkov v minulosti jednoducho odtekala do kanalizácie. Projekt umožnil začať ju zachytávať a zároveň obnoviť starú veľkokapacitnú nádrž, ktorú vybudovali už pôvodní stavitelia záhrady. Má objem sto kubických metrov, efektívne dokáže uskladniť približne 70 kubíkov vody.
„Tú nádrž sme zrevitalizovali a dnes v nej vieme vodu uskladniť. To bola veľká vec.“
Tohtoročné sucho však ukázalo aj limity systému.
„Po toľkých mesiacoch sucha sme už vyčerpali aj všetku vodu z nádrže. Okrem vody zo studne dnes musíme polievať aj banskou vodou. Je veľmi mineralizovaná, ale stále platí, že lepšia je nejaká voda ako žiadna.“
Najväčší problém je v hornej časti areálu.
„Lesopark nemáme ako polievať. Dekoratívne plochy dole a skleníky, samozrejme, polievame, ale hore rastliny trpia. Už pozorujeme, že niektoré stromy po tomto roku určite vyschnú.“
Klimatickú zmenu pritom v Botanickej záhrade nemusia sledovať iba z odborných štúdií. Majú vlastné historické údaje. Priemerná ročná teplota sa od vzniku záhrady podľa Mártonfiho zvýšila takmer o tri stupne. Zároveň klesol priemerný ročný úhrn zrážok – z približne 650 milimetrov na zhruba 535. Ešte problematickejšie sú však extrémy. „Niekedy prídu tri búrky, dobre nás trafia a naprší 120 milimetrov. V tom roku teda môže byť zrážok veľa. Ale ďalší rok ich môže byť možno 450. Sú tam veľmi veľké výkyvy.“
Rastliny cestujú po svete aj v obálkach
Botanická záhrada však nie je iba miestom, kde sa existujúce zbierky udržiavajú. Neustále pribúdajú nové rastliny. A na rozdiel od zoologickej záhrady nemusia pricestovať v špeciálnom transporte. Stačí poslať niekoľko semien poštou.
