20 rokov, 20 otázok pre návrhárku Idu Sandor: Lesk, sklamania a nové začiatky

Dvadsať rokov v móde, veľké úspechy v zahraničí, známe klientky, ale aj rivalita, sklamania a chvíle, keď chcela so všetkým nadobro skončiť. Košická módna návrhárka Ida Sandor hovorí otvorene o zákulisí módneho sveta, ženských neistotách, falošnej lojalite aj o tom, prečo Slovenky stále nemajú odvahu vstúpiť do ateliéru návrhára. Prezrádza, čo jej prekáža na obliekaní slovenských žien, prečo luxus nemá nič spoločné s veľkým logom a čo ju dokáže vytočiť viac než nepodarené šaty. Pri príležitosti 20. výročia svojej značky pripravuje na 12. novembra vo Villa Sandy v Košiciach veľkolepú módnu prehliadku, na ktorej predstaví novú kolekciu MONOCHROME. A hoci už má za sebou svetové móla aj prestížne ocenenia, priznáva, že pred každou prehliadkou má stále trému a že po dvoch desaťročiach má chuť prekvapovať možno viac než kedykoľvek predtým.

1. V čom je dnes Ida Sandor úplne iná žena než tá, ktorá kedysi otvárala svoj ateliér v 2006?

Kedysi som zbierala odvahu vôbec začať podnikať a robiť veci. Dnes mám za sebou dvadsať rokov vlastnej značky, zahraničné prehliadky a oveľa väčšiu tvorivú slobodu. Jedno sa však nezmenilo. Pred každou novou kolekciou mám stále trému.

2. Hovorí sa, že s vekom prichádza sloboda. Čo si dnes dovolíte povedať, urobiť alebo obliecť, na čo by ste pred dvadsiatimi rokmi nemali odvahu?

Dnes už nemám potrebu nikomu nič dokazovať. Dovolím si viac experimentovať, kombinovať zdanlivo nekombinovateľné a pokojne zotrieť aj hranice medzi pánskym a dámskym šatníkom. Čím som staršia, tým slobodnejšie tvorím. Preto sa teším na oslavu 30. či 40. výročia značky!

3. Zažili ste niekedy za tých 20 rokov moment, keď ste si povedali, že s módou končíte?

Áno, boli chvíle, keď som úplne vážne zvažovala, že s módou skončím nadobro. Dvadsať rokov podnikania prináša aj vyčerpanie, pochybnosti, vyhorenie a rozhodnutia, ktoré nie sú vôbec jednoduché. Napokon však vždy prevážila potreba tvoriť, fungovať v móde a robiť čo milujem.

4. Sú známe osobnosti náročnejšie klientky, alebo majú rovnaké neistoty ako ostatné ženy?

V ateliéri pre mňa nie je podstatné, či obliekam herečku alebo manažérku. Elene Kohútikovej som osem rokov pripravovala róby na Ples v opere a práve takéto dlhoročné vzťahy dokazujú, že najdôležitejšia je vzájomná dôvera, nie známe meno.

5. Čo vám dvadsať rokov stretnutí s klientkami prezradilo o ženskej psychike?

Ženy často nehľadajú len pekné šaty, ale aj pocit istoty, niekedy kamarátku, či dôverníčku. Najkrajšie sú správy od klientok, ktoré mi napíšu, že v mojom modeli zvládli náročné rokovanie alebo prezentáciu s oveľa väčším sebavedomím, tak ako som ich ubezpečovala počas skúšok.

6. Kde sa pre vás končí želanie zákazníčky a začína zodpovednosť návrhárky?

Nie som návrhárka, ktorá klientke diktuje, čo musí nosiť, rada počúvam. Potrebujem však cítiť vzájomnú dôveru a ľudskú chémiu. Ak to nefunguje, radšej spoluprácu odmietnem.

7. Musia sa ženy po päťdesiatke či šesťdesiatke obliekať inak než mladšie?

Vek by nemal žene určovať, čo si smie obliecť. Toto sa skutočne za posledných 10 rokov silne zmenilo. Teší ma, keď si dáma po päťdesiatke vyberie výraznú mikinu, skombinuje ju so sukňou a vôbec nerieši, či sa to v jej veku patrí. Štýl predsa nemá dátum spotreby, a ja hovorím, päťdesiatka je dnes nová tridsiatka!

8. Čo je podľa vás najväčším módnym prehreškom slovenských žien?

Prekáža mi, keď je všetkého príliš, od odhaleného tela až po zbytočné doplnky. Naopak legíny s krátkym tričkom mimo fitka stále nie sú moja obľuba. Slovenky však často majú cit pre eleganciu, len by sa nemali báť viac experimentovať. Moje odporúčanie je jednoduché, čierna a biela nie sú farby, a flitrov sa nemusíme báť ani pri minimalizme.

9. Má dnes väčšiu hodnotu osobný štýl alebo schopnosť zaujať na fotografii?

Pekná fotografia znesie veľa, ale v skutočnom živote musíte v šatách sedieť, chodiť aj pracovať. Musia vydržať mesiace, ideálne roky. Osobný štýl sa podľa mňa nepozná podľa počtu lajkov a peknej fotky, ale podľa toho, či oblečenie naozaj vystihuje človeka, je ním rozpoznateľný a definuje ho.

10. Čo je pre vás skutočný luxus?

Luxus pre mňa nie je veľké logo a tobôž nie cenovka. Je to kvalitný hodváb, dokonale vypracovaný strih a poctivá práca, ktorú často vidíte až po obrátení šiat naruby. A najmä pocit, že máte na sebe niečo výnimočné. Skutočný luxus je zároveň vedomosť o tom, že daný kúsok je udržateľný, alebo aspoň neublížil planéte a svojmu okoliu.

11. Ako vyzerá váš vlastný šatník, keď práve nemusíte nikoho reprezentovať?

Som športovo-elegantný typ. Milujem šaty počas celého roka, veľké kabáty, pohodlné topánky a netradičné kombinácie či veľké kabelky. Pekné oblečenie musí fungovať aj vtedy, keď celý deň riešim stretnutia, skúšky, výber materiálov, či rodinu.

12. Móda sa dnes čoraz menej delí na dámsku a pánsku, ako to vnímate vy?

Ženskosť dnes vôbec neurčuje hlboký výstrih ani úzky pás, a naopak. Fascinuje ma, keď žena dokáže pôsobiť mimoriadne žensky aj v strohom saku s výraznými ramenami. Približne tretina novej kolekcie preto bude unisex. Kto však definoval čo je dámske, alebo pánske?

13. Dokáže vás viac ovplyvniť architektúra, hudba, alebo obyčajný moment zo života?

Najlepšie nápady ku mne často prichádzajú úplne nečakane, napríklad počas šoférovania, výberu materiálov, diskutovania s krajčírkami, prípadne počas úplne iných situácií. Vyštudovala som strojárinu, preto mám blízko ku geometrii a aj architektúre. Aj na šaty sa pozerám trochu ako sochár či architekt.

14. Čo vás dokáže spoľahlivo vyviesť z miery?

Úprimne? Zlí vodiči! Pri šoférovaní mi občas ujde aj ostrejšie slovo. V ateliéri som skôr perfekcionistka, ktorá si pokojne ešte o polnoci sama vyžehlí model, len aby bolo všetko dokonalé na druhý deň.

15. Čo vás Ázia naučila o móde, ľuďoch alebo o vás samotnej?

Čína mi ukázala, ako môže vyzerať skutočne veľkolepá a profesionálne pripravená módna prehliadka. Keď som v Harbine získala ocenenie Návrhár roka spomedzi 54 návrhárov z celého sveta, bol to absolútny šok. Dodalo mi to odvahu ešte viac veriť vlastnej tvorbe a menej sa spochybňovať.

16. Zažili ste v móde viac podpory alebo situácií, keď ste si museli dávať pozor, komu dôverujete?

Zažila som úprimnú podporu, ale aj rivalitu a veľké sklamania. Dvadsať rokov v tomto prostredí vás naučí rozlišovať medzi peknými slovami a skutočnou lojalitou. Mnohí vás vedia aj využiť, ale aj naopak podporiť. Je to súhra mnohých faktorov. Dnes si o to viac vážim ľudí, ktorí pri mne stoja celé roky. Obzvlášť v našich malých Košiciach si musíme vážiť, že sa ako komunita máme a podporujeme. Preto som nesmierne šťastná za moju rodinu, ktorá je mojim najväčším podporovateľom aj kritikom.

17. Čo vám okrem toho Košice dávajú, také čo by ste nikde inde nenašli?

Mnohí sa ma pýtali, prečo neodídem do Bratislavy alebo Prahy. Ja som však za Košice vďačná, mám tu výnimočné klientky, ktoré si vážia kvalitnú módu, moju rodinu a korene. Nikdy som nemala pocit, že musím odísť, aby som mohla uspieť vo svete.

18. Vaša jubilejná prehliadka sa uskutoční už 12. novembra vo Villa Sandy v Košiciach. Čo vás na prípravách ešte stále dokáže znervózniť?

Trému mám stále, ako som už spomínala, dokonca aj po všetkých zahraničných prehliadkach. Tentoraz pripravujeme až tridsať modelov, hudbu na mieru, tanec s programom a úplne novú podobu mojej dlhoročnej tvorby. Teším sa na okamih, keď sa všetko spojí do jedného večera a užijem si afterparty.

19. Čo by ste ešte chceli zmeniť v tom, ako ženy vnímajú autorskú módu, prácu návrhárov?

Chcela by som svoje modely vídať častejšie v uliciach, na ženách počas celkom obyčajného dňa, pokojne len tak, náhodou… Aj v roku 2026 totiž stále cítim, že ľudia majú ostych vstúpiť do ateliéru návrhárky, v Košiciach dokonca výraznejší než v Bratislave. Rada by som tento odstup zbúrala a ukázala, že autorská móda patrí aj do každodenného života a nemusí byť vôbec nedostupná.

20. S akým pocitom by ste chceli odchádzať po prehliadke MONOCHROME domov vy?

Že som aj po dvadsiatich rokoch dokázala prekvapiť ľudí, ktorí moju tvorbu poznajú a boli už na mojich prehliadkach, a pritom zostať stále sama sebou, stále svoja. A potom si konečne vydýchnuť, pretože viem, koľko práce sa skrýva za každou minútou na móle.