Keď deťom berieme telefón, musíme im dať náhradu. V Košiciach už 15 rokov hľadajú cestu, ako deti priviesť ku knihám

Čo dnes vlastne znamená dostať dieťa ku knihe? Stačí mu povedať, aby menej pozeralo do mobilu? Alebo musíme najskôr začať sami od seba? Aj tieto otázky dnes (štvrtok 12. novembra) zaznievali v košickom Kulturparku, kde sa konal už 15. ročník Motivačných aktivít s detským čitateľom. Podujatie Knižnice pre mládež mesta Košice pritom dávno nie je len stretnutím knihovníkov. Je miestom, kde sa hľadá odpoveď na jeden z celkom zásadných problémov dneška – ako naučiť deti nielen čítať, ale aj chcieť čítať.

Kniha dnes súťaží o pozornosť dieťaťa s niečím, čo je rýchlejšie, farebnejšie a neustále dostupné. S telefónom, sociálnymi sieťami, videami či algoritmami, ktoré veľmi dobre vedia, čo človeka zaujme. Aj preto sa tohtoročné Motivačné aktivity zamerali na žiakov druhého stupňa základných škôl a na témy, ktoré sú súčasťou ich každodenného života.

V programe sa hovorilo o digitálnom minimalizme, svete budúcnosti, fungovaní mozgu a algoritmov, ale aj o priateľstve, odvahe, migrácii či medziľudských vzťahoch. Nešlo pritom iba o prednášky. Dopoludnie bolo postavené na konkrétnych modelových aktivitách, ktoré si účastníci mohli pozrieť priamo v praxi a následne ich spolu s odborníčkou Ľudmilou Hrdinákovou z Katedry knižničnej a informačnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave rozobrať.

A práve v tom je možno najväčšia hodnota projektu, ktorý v Košiciach pretrval už pätnásť rokov.

„Všetci sa chceme naučiť, ako čo najlepšie pracovať s čitateľom. Inšpirovať sa, odovzdávať si rôzne námety na podujatia. A zároveň, čo je veľkým bonusom tejto aktivity a projektu, je, že vidíme priamo modelové akcie. Vidíme, ako reagujú deti, ako reaguje mládež,“ vysvetľuje riaditeľka Knižnice pre mládež mesta Košice Kamila Prextová.

Nie je to teda seminár o knihách v zmysle „túto knihu si prečítajte a túto nie“. Je skôr o hľadaní spôsobu, ako vytvoriť situáciu, v ktorej dieťa samo dostane chuť knihu otvoriť.

Kniha nemusí kričať

Prextová pritom upozorňuje na jednu pomerne jednoduchú vec. Knižnica môže mať plné police skvelých kníh, no samotná ich existencia ešte neznamená, že po nich deti siahnu.

„Ako knižnica sa nenásilnou formou snažíme čitateľom podsúvať určité tituly, ktoré si možno, keď prídu, ani nevšimnú, lebo sú zastrčené chrbtami. My im však robíme reklamu. A možno na základe tých tridsiatich minút, ktoré tu strávia na podujatí, si povedia, že si knižku chcú prečítať.“

To je možno jeden z najdôležitejších momentov celého projektu. Čítanie sa tu neberie ako povinnosť, ktorú treba dieťaťu vštepiť, ale ako skúsenosť, ku ktorej sa dá priviesť.

Aj preto dnes boli jednotlivé modelové aktivity skrátené na približne polhodinové bloky. Knihovníci z rôznych častí Slovenska tak mohli vidieť konkrétny spôsob práce a prispôsobiť si ho podmienkam vlastnej knižnice či školy.

Začnime sebou

Pri téme čitateľskej gramotnosti sa často hovorí o tom, že deti čítajú málo. Že trávia priveľa času na telefónoch. Že ich knihy nezaujímajú. Kamila Prextová však upozorňuje na niečo podstatnejšie: deti sa pozerajú na nás.

„Nemôžem povedať, že za tým všetkým sú len naše deti. My dospelí, učitelia, knihovníci aj široká verejnosť – mali by sme sa zamerať aj na to, či nie sme sami tým zrkadlom. Či tie deti nevidia v nás, že sme stále s mobilmi, že nečítame. Musíme sa zamyslieť my dospelí, či to robíme dobre. Či čítame knihy, časopisy, elektronické knihy alebo počúvame audioknihy. Či venujeme dostatočný čas svojim deťom doma.“

Je to trochu nepríjemná otázka. Najmä preto, že sa netýka iba detí. Čo vlastne robíme vtedy, keď nám telefón niekto odloží? Práve túto skúsenosť dnes zažívajú aj deti v školách, kde sa používanie mobilov čoraz viac obmedzuje. A s tým prichádza ďalšia otázka: čo im ponúkneme namiesto nich?

Prextová chváli o školy, kde sa deň začína krátkym čítaním, ale nadšene hovorí aj o triednych knižniciach – malých poličkách s niekoľkými desiatkami kníh, ktoré sú deťom neustále na očiach.

„Je fantastické, že na začiatku vyučovania sa už vraj mobily odkladajú. Tak čo s tým časom robiť? Poďme siahnuť po knihe. Zoberme si knihu do školy, počas prestávky si v nej listujme, hovorme so spolužiakmi, čo práve čítame. Ja si myslím, že je fajn, že sa to takto začína riešiť a telefóny sa v školách obmedzujú.“

Pätnásť rokov jednej myšlienky

Motivačné aktivity s detským čitateľom vznikli ako odborné stretnutie ľudí, ktorí pracujú s deťmi a knihami. Za pätnásť rokov sa však prirodzene menili spolu s deťmi. Každý ročník sa zameriava na inú vekovú skupinu alebo tému a dnešný program je toho dobrým príkladom. Nehovorí sa v ňom iba o knihách, ale o svete, v ktorom dnešní mladí ľudia žijú. O technológiách, budúcnosti, sociálnych sieťach, fungovaní mozgu, identite či vzťahoch.

Podujatie pritom nie je uzavretou košickou záležitosťou. Tento rok sa kapacita pre veľký záujem zvýšila až na 90 účastníkov a zastúpených bolo 26 organizácií, inštitúcií a jednotlivcov. Do programu sa zapojili odborníci a knihovníci z Košíc, Žiliny, Nitry, Bratislavy či Brna.

A práve v tom je význam podujatia pre mesto. Košice nie sú iba miestom, kde sa číta. Sú miestom, odkiaľ sa skúsenosti s prácou s mladými čitateľmi šíria ďalej.

Každé modelové podujatie navyše dostáva odbornú spätnú väzbu od Ľudmily Hrdinákovej z Katedry knižničnej a informačnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Tá už pätnásť rokov pomáha pomenovať, čo konkrétna aktivita priniesla, čo fungovalo a čo by sa ešte dalo urobiť inak.

Postupne napríklad zdôraznila, že deti sa potrebujú vyrozprávať, nechať sa počuť, prezentovať sa. Potrebujú klásť otázky a diskutovať. Zároveň však potrebujú, aby im niekto načúval. “Veľmi veľký význam má na podujatiach s detským čitateľom aj práca s hudbou. Je to najvyššia forma abstrakcie a podporuje obrazotvornosť. Tiež je potrebné vnímať skutočnosť, že v deťoch pretrváva epizodické vnímanie, to znamená, že nevedia definovať podstatu,” uviedla Ľ. Hrdináková.

Po dnešnom programe však nezostane iba niekoľko hodín prezentácií. Knižnica plánuje vydať aj elektronický zborník príspevkov, ktorý bude voľne dostupný záujemcom.

Nestačí deťom povedať: Čítaj

Možno práve preto má zmysel, že Motivačné aktivity prežili pätnásť rokov. Čítanie sa totiž nedá zachrániť jednou kampaňou ani zákazom telefónov. Dá sa však vytvoriť prostredie, v ktorom bude kniha opäť zaujímavá. Knihovník môže ukázať príbeh. Učiteľ môže začať hodinu krátkym úryvkom. Rodič môže večer odložiť telefón a čítať spolu s dieťaťom. A dieťa môže zistiť, že kniha nie je ďalšia vec, ktorú od neho dospelí požadujú, ale niečo, čo si chce samo otvoriť.

Tento úspešný projekt teda nie je o tom vysvetľovať deťom, že musia čítať, ale ukázať im, prečo by mohli chcieť čítať.

Na dnešnom podujatí sa prezentovali Paulína Lehocká z Knižnice pre mládež mesta Košice s programom na tému Digitálny minimalizmus, Pavlína Lišovská z Knihovny Jiřího Mahena v Brne s témou Svet budúcnosti, Eva Myjavcová z Mestskej knižnice Žilina deti dostala do varu energiou a programom Pozor! Algoritmus útočí! a Niké Čaja z Krajskej knižnice Karola Kmeťka v Nitre sa predstavila s témou Leila a modrastá líška. Popoludní program pokračoval sériou prednášok.

A čo samotné deti? Napríklad piataci zo ZŠ Požiarnická svorne potvrdili, že na podobné zaujímavé podujatie, aké zažili dnes, by sa do knižnice vybrali kedykoľvek…