Katka Knechtová patrí k osobnostiam slovenskej hudobnej scény, ktoré si dokážu nájsť cestu k publiku nielen prostredníctvom hudby, ale aj úprimnosťou a prirodzenosťou. Tatry jej pripravili deň plný zážitkov, počas ktorého spoznala ich pokojnejšiu a menej známu tvár. Vo Zvernici v Tatranskej Javorine si vyskúšala jazdu na koni i koči a následne sa spolu so strážcami prírody vybrala do Kôprovej doliny na pozorovanie divej zveri. Z pokojnej prechádzky sa napokon vykľula poriadna túra, počas ktorej síce medveď zostal skrytý, no samotná cesta jej priniesla niečo možno ešte vzácnejšie – ticho, pokoj a chvíle, keď človek počuje vlastný dych i tlkot srdca. O vzťahu k prírode, návratoch do Tatier, osobných spomienkach i o tom, ako príroda vstupuje do jej hudobnej tvorby, sme sa rozprávali priamo v srdci Tatranského národného parku.

Vo Zvernici v Tatranskej Javorine ste si vyskúšali jazdu na koni aj koči. Aké boli prvé dojmy?
Nemám slov. Je to tu prekrásne. Niečo také výnimočné som za svoj život ešte nemala možnosť vidieť ani zažiť, a už vôbec nie v Tatrách. Človek niekedy príde na miesto, ktoré ho jednoducho odzbrojí. Presne taký pocit mám aj tu. Naozaj som stratila slová.
Tatry poznáte veľmi dobre aj z vašich vlastných túr. Čím je návšteva zvernice pod Belianskymi Tatrami iná?
Absolvovala som už naozaj rôzne túry, bežné aj menej bežné, ale toto má úplne inú atmosféru. Predovšetkým preto, že je tu absolútny pokoj. Nestretli sme ani jedného turistu, pretože človek sem nemôže len tak prísť na prechádzku. A práve to je na tomto mieste krásne. Je tu čistá príroda, nádherné výhľady a pocit, akoby ste sa ocitli mimo bežného sveta. Pripadám si tu ako v rozprávke. Tie kone, hory, priestor okolo nás… Cítim sa tu veľmi slobodne.
Po návšteve zvernice ste sa so strážcami prírody vybrali aj do Kôprovej doliny na pozorovanie zveri. Čo vo vás táto cesta zanechala?
Bolo to nádherné. Nebolo tam takmer ani živej duše a človek zrazu vnímal len ticho a pokoj okolo seba. Keď sme sa na chvíľu zastavili a len sa pozerali okolo seba, bol to prekrásny pocit. Pred nami sa otvárali výhľady na tatranské štíty a dolinu, ktoré pôsobili ešte pôsobivejšie práve v tom celom tichu. Človek tam na chvíľu úplne zabudol na všetko ostatné, čo je dole. Ale nebudem klamať – bola to aj poriadna makačka. (úsmev)
Predstavovali ste si výpravu ako jednoduchšiu prechádzku?
Presne tak. Myslela som si, že pôjde o pohodovú prechádzku na maximálne hodinu. Predstavovala som si to tak, že pôjdeme ležérnym tempom a ja si popritom pokojne budem žuť nejakú tyčinku. Lenže šliapali sme stále vyššie a vyššie, možno aj dve hodiny. Všetci sme boli spotení, niektorí už ledva žili a medveď nikde. (úsmev) Ale vôbec to nevadí. Aj tak to stálo za to. Na toto určite nikdy nezabudnem.

Aké miesto má príroda vo vašom každodennom živote? Mení sa váš vzťah k nej postupom času?
Čím som staršia, tým viac potrebujem byť v prírode. Dokonca aj byt v Prešove som si vybrala v lokalite blízko lesa. Zo začiatku som to tak možno ani nevnímala, ale postupne si stále viac uvedomujem, že práve tam chcem byť. Príroda mi prináša oddych aj inšpiráciu. Keď sa vrátim z koncertov a potrebujem sa znovu aklimatizovať, idem von so svojimi psami. Pomáha mi to prepnúť z pracovného režimu do úplne iného sveta. Veľmi si užívam aj naše „štyri“ ročné obdobia. Fascinuje ma, že les môže byť každý deň iný a zakaždým vo mne vyvolá inú emóciu. Stačí prísť v inú dennú hodinu a zrazu má pre človeka úplne inú atmosféru.
Bolo to tak vždy?
Vôbec nie. Bola som mestské dieťa. Patrím ku generácii, ktorá síce trávila veľa času vonku, ale skôr na rôznych akciách, koncertoch či v puboch. Dnes je to u mňa úplne opačne. Človek sa jednoducho mení a s vekom asi začína inak vnímať, čo mu robí dobre. Dnes už viem, že keď potrebujem vypnúť hlavu, príroda je jedno z najlepších miest, kde môžem ísť.
Máte v Tatrách miesto, ku ktorému sa viaže osobná spomienka?


