Z Košíc do MoMA v New Yorku: Tomáš Libertíny tvorí svetoznáme sochy s miliónmi živých včiel

Predstavte si, že namiesto mramoru či hliny tvoríte sochy zo včelieho vosku. A namiesto dláta vám pomáha pomáha 60-tisíc živých včiel. Košičan Tomáš Gabzdil Libertíny takto očaril celý svet. Jeho revolučný prístup k umeniu ocenili prestížne noviny New York Times a jeho diela nakúpilo do stálych zbierok najslávnejšie múzeum moderného umenia na svete – MoMA v New Yorku, aj aj MAD v Palais de Louvre v Paríži. V rozhovore nám prezradil, ako diriguje včelstvo, v čom mu pomáha východniarsky „sparťanský“ duch a či svetový úspech človeku prinesie aj vnútorný mier.

Na vašich cestách po svete sa stretávate s mnohými ľuďmi. Ak sa vás opýta niekto v lietadle alebo vo vlaku, čomu sa venujete, ako mu priblížili svoje povolanie?

Keby ste sa ma to opýtali pred desiatimi rokmi, asi by som povedal niečo úplne iné. Momentálne si „nadávam“ do umelca, po slovensky výtvarník. Slovo výtvarník je možno menej bohémske a rebelské ako anglické artist. Som človek nesmierne zvedavý a táto zvedavosť sa tiahne celou mojou tvorbou ako nitka. Nie som viazaný na jednu techniku, skôr meandrujem ako rieka krajinou a hľadám si cestu do pomyselného mora. Venujem sa maľbe, soche, fotografii, ale aj písaniu kníh. No v konečnom dôsledku hľadám podstatu toho, prečo sme tu a aký je zmysel života. Stredobodom je pre mňa človek a jeho vzťah k sebe aj k okoliu, čo ma prirodzene priviedlo k environmentálnym témam a k včelám.

Vo svete ste známy práve vďaka spolupráci so včelami. Ako vôbec vznikne myšlienka, že človek začne „dirigovať“ včely, aby mu vytvorili sochu?

Na počiatku neboli včely, ale voľba včelieho vosku ako „hlavného hrdinu“. Inšpiroval ma Dostojevského román Bratia Karamazovovci. V úvode autor varuje, že jeho hrdina, Aljoša, je nudný, priemerný a zraniteľný, no práve on nakoniec z príbehu vyjde posilnený. Fascinoval ma koncept, že citlivosť a mäkkosť robia človeka odolným. Tvrdé veci sa pod tlakom lámu, tie flexibilné sa prispôsobia. Mojím Aljošom sa stal včelí vosk. Je citlivý na teplo a dotyk, ale zároveň je to jeden z najtrvácnejších prírodných materiálov. V múzeách vydrží tisíce rokov bez degradácie – dlhšie ako maľby. Je takmer poetické, že vosk reaguje na teplotu podobne ako naše telo. Keď sa pri 40 stupňoch začínate cítiť zle vy, nie je dobre ani vosku.

Ako ten proces technicky funguje? Vložíte do úľa konštrukciu alebo nejaké lešenie a včely okolo neho začnú stavať?

Znie to jednoducho, ale je to skôr ako dirigovanie orchestra. Nadnesene, odstupujem od remesla a nastavujem podmienky tak, aby sa z potenciálnej kakofónie stala harmónia. Trvalo roky pokusov a zlyhaní, kým som získal sebavedomie. Dnes používam 3D technológie na vytváranie zložitých vnútorných lešení. Napríklad pri soche Nefertiti sme vychádzali z digitálneho modelu z Berlína. Do úľa vkladáme formu, ktorú včely postupne obstavajú. Pravidelne otváram úle, kontrolujem proces, a ak stavajú inam, jemne ich navigujem späť špeciálnymi nástrojmi. Prvá Nefertiti sa dokonca stavala dve sezóny, pretože sme sa vtedy ešte len učili, ako na takto komplikované dielo.

Čiže sa stáva, že s vami včely jednoducho odmietnu spolupracovať a urobia si niečo úplne iné, než ste chceli? Dostali ste už žihadlo?Poslúchajú vždy? A čo žihadlá?

Pravidelne robia niečo iné, než chcem! A žihadlá dostávam často. Na začiatku som mal veľké reakcie, opúchal som od hlavy po päty, ale dnes som už v podstate imúnny. Bolí to stále rovnako, ale telo už nereaguje dramaticky a myslím, že mi to pomáha budovať imunitu.

Stretávate sa aj s kritikou, že včely zneužívate?

Občas áno, ale väčšinou od laikov v rámci povrchného aktivizmu. Včely by tie sochy nepostavili, keby neboli šťastné a v bezpečí. Je to obrátený koncept kanárika v bani – to, že tvoria, je dôkazom, že prostredie je v poriadku. Včely v strese nepracujú, skôr by uhynuli alebo uleteli. Máme pre ne postavené špeciálne „Bee Sanctuary“, kde sa o ne celoročne stará včelárka, aby boli silné a zdravé. Ja im len ponúkam možnosť participovať na niečom novom.

Na jednej z vašich najslávnejších sôch, buste kráľovnej Nefertiti, pracovalo 60-tisíc včiel celé dva roky. V dnešnej rýchlej dobe je to neskutočne dlhý čas. Ste trpezlivý človek?

Práveže nie! Práca so včelami je pre mňa tou najlepšou školou trpezlivosti, vďačnosti a vnímania času. Na rozdiel od maliara, ktorý môže tvoriť v ateliéri kedykoľvek, ja dýcham so sezónami – od apríla do augusta pracujem so včelami, potom prichádza čas reflexie. Tým, že som vyrastal v rodine architekta, tak mám tendenciu mať veci pod kontrolou, alebo teda mi to robí dobre. Vďaka práci so včelami som sa naučil byť komfortný aj v nekomforte a dôverovať procesu.

Pochádzate z Košíc, ako vás toto mesto a domov ovplyvnili?

Moja mama je vedecká historička, vyrastal som obklopený knihami. Ako študent som miloval ticho vedeckej knižnice v Košiciach, ten výskumný prístup mi zostal dodnes. Ovplyvnila ma aj príroda a možno aj film Tisícročná včela od Jakubiska, ktorý má v sebe kus magického realizmu. A potom je tu ten východniarsky „sparťanský“ duch. Keby bolo Slovensko Grécko, Košičania sú Sparta a Bratislavčania Atény. My z východu sme odolnejší, nebojíme sa konfrontácie a vieme sa presadiť aj na západe.

Už 20 rokov žijete v Holandsku. Čo vás tam priviedlo a udržalo?

Bol som hladný po vedomostiach. Po FU TUKE som študoval som v USA vďaka Sorošovmu štipendiu, potom v Bratislave na VŠVU a nakoniec som skončil na Design Academy Eindhoven, čo bola vtedy jedna z najlepších škôl na svete. V Holandsku som zostal aj z pragmatických dôvodov – po vstupe do EÚ sme mali rovnaké podmienky ako domáci. Vyhovuje mi ich mentalita. Je to malý národ, ktorý musel bojovať so susedmi aj s prírodou, s bažinami a záplavami. To v nich vybudovalo ducha objavovania a riskovania. Sú striedmi protestanti, menej ukazujú bohatstvo než trebárs Belgičania a tvrdú prácu berú ako formu vďaky. Sú spätí so zemou.

Chýba vám ten poriadok, keď sa vrátite domov na východ?

Keď si zvyknete na perfektnú infraštruktúru a minimum vizuálneho smogu, tak vás billboardy pri slovenských cestách iritujú. V Holandsku hranica majetku nekončí za plotom, záleží im na celkovom prostredí. Ich grafická škola je špičková, čo vidíte aj na dopravnom značení. Ako hovoril Dieter Rams: najlepší dizajn je ten, ktorý si nevšimnete, lebo skrátka funguje.

Zažili ste na svojej úspešnej ceste aj pocit márnosti, keď sa človeku nedarí a jeho snaha mu nedáva zmysel? Ako ste to prekonali?

Mávam ich pravidelne a je to dobré na rekalibráciu ambícií. Niekedy je dôležité sa detoxikovať aj od vlastných cieľov a vážiť si maličkosti. Mám metaforu, že som rieka, ktorej osudom je skončiť v oceáne. Či sa budem snažiť alebo nie, gravitácia ma tam dostane. Rieka meandruje, niekedy stojí, niekedy ide zdanlivo hore kopcom, ale cieľ neminie. Toto vedomie je oslobodzujúce – nemusím mať všetko pod kontrolou.

Čo je pre vás tým širším zmyslom života a práce?

Opäť včela. Keby ste sa jej opýtali na zmysel života, povie, že zbiera nektár pre úľ a kráľovnú. Netuší, že pri tom opeľuje celý svet a udržiava biodiverzitu celého sveta. Možno sme my ľudia podobní – máme pocit, že musíme dokázať veľké veci, zabehnúť stovku za 9 sekúnd, ale možno sme tu len na to, aby sme sa na niekoho raz v živote usmiali. Ten úsmev môže spustiť reťazovú reakciu, ten „butterfly effect“, ktorý zachráni životy.

Súčasný umelec musí byť tak trochu „renesančná bytosť“. Čo všetko zahŕňa váš bežný pracovný život?

Je to kombinácia mnohých rolí. Som biznismen, kreatívec aj psychológ zároveň. Musím byť introvert v ateliéri, ale aj extrovert pri prezentácii. Som podnikateľ, galerista, technológ aj remeselník. Dnešný umelec sa musí vedieť nielen vyjadriť dielom, ale aj kultivovať kontakty. Je to repetitívna práca, o ktorú sa treba starať podobne ako o včely – ak ich zanedbáte, uletia vám. 

Vo svojom portfóliu máte mnoho úspešných projektov. Z čoho máte vy sám najväčšiu radosť?

Práve tú naučenú dôveru v proces a osud. To, že zo mňa spadlo bremeno neustáleho dokazovania niečoho niekomu. Z pracovného hľadiska ma teší, že môj projekt prispel k environmentálnej debate už v roku 2006, keď to ešte nebol mainstream. V tom období Al Gore spustil kampaň Nepohodlná pravda a môj projekt s včelami bol pre médiá ako New York Times, The Guardian či Vogue hmatateľným a poetickým príkladom spolupráce s prírodou. Ukázal, že príroda vie veci robiť lepšie ako my a nemusíme stále vymýšľať koleso nanovo.

Spomenuli ste aj knihu, ktorú ste napísali. O čom je?

Volá sa Horieť intenzívne a vydal ju Absynt. Sú to eseje o zmysle života, umení a kultúre, kde úľ využívam ako metaforu. Spájam v nej politiku, odkazujem na dejiny vo veľmi osobnom a autentickom štýle. Inšpiroval ma Michel de Montaigne, ktorý tento žáner zakladal. Páči sa mi tá jeho rebelantská hravosť – dokáže citovať Sokrata a vzápätí písať o tom, ako smrdí prd. S ľahkosťou sa venuje ťažkým témam a to som sa snažil preniesť aj do svojej knihy.

Aktuálne vystavujete v Bratislave v Edison Filmhub. Je to vaša celkom prvý samostatná výstava na Slovensku. Čo tam môžu návštevníci vidieť?

Výstava sa volá Krajina včiel*, čo je opäť žmurknutie na Jakubiska, ale aj na krajinu ako spoločenstvo robotníc a ľudí spätých so zemou. Je tam posledná zo série slávnych sôch Nefertiti – bolo ich päť, štyri sú už v zbierkach a táto je posledná dostupná. Okrem včelích sôch zo série Memento Vivere tam vystavujem aj veľkoformátové fotografie, maľby a zvárané sochy. Mám rád proces zvárania, lebo je repetitívny, podobne ako včely stavajú plásty alebo stromy tvoria letokruhy. Pre veľký záujem je prístupná verejnosti denne v predĺženom termíne denne 31. augusta.

Čo by ste chceli, aby si ľudia z vašej výstavy odniesli?

Nerád diktujem. Ale ak človek odíde aspoň trochu očarený niečím, čo ho presahuje, splnilo to účel. Umenie má moc, ktorá nepotrebuje slová. Niekedy počúvate Beethovena a rozplačete sa – sú to len tóny, vibrácie vzduchu, a predsa spôsobia katarziu a uvoľnenie. Umenie hľadá presne ten súzvuk, ktorý s nami pohne. Ako sa hovorí: hovoriť o umení je ako tancovať o architektúre – slová niekedy nestačia, treba to skrátka zažiť.

---

Rodák z Košíc patrí k najúspešnejším slovenským výtvarníkom na globálnej umeleckej scéne a už viac ako 20 rokov žije a tvorí v holandskom Rotterdame. Celosvetovo sa preslávil unikátnym konceptom, v ktorom spája sochárstvo s prírodou a ako svojich najbližších spoluautorov využíva tisíce živých včiel. Jeho fascinujúce sochy z čistého včelieho vosku obdivovali ľudia v mestách ako New York, Londýn, Kyoto či Paríž. Jeho diela nakúpilo do svojich stálych zbierok aj najslávnejšie múzeum moderného umenia na svete – MoMA v New Yorku. Okrem vizuálneho umenia sa venuje aj literatúre a nedávno vydal úspešnú knihu esejí s názvom Horieť intenzívne.

Foto: Archív Tomáš Gabzdil Libertíny