Nie Tate Gallery v Londýne, ale Olomouc. Tvorbe Marie Bartuszovej tu vzdávajú poctu nádhernou výstavou

Pod názvom Malé prázdno plné malého nekonečného vesmíru vás v krásnych priestoroch Múzea umenia v Olomouci dojme krehká krása množstva vystavených diel umelkyne Marie Bartuszovej, ktorú nám závidí celý svet. Možno ste stihli výstavu jej tvorby v londýnskej Tate Gallery pred pár rokmi, možno vidieť ucelenú kolekciu jej tvorby ešte len túžite. Hoci je pražskou rodáčkou, dlhé roky žila a tvorila v Košiciach, preto si ju radi prisvojujeme. Aktuálna výstava vznikla v spolupráci s Archívom M. Bartuszovej v Košiciach a Alšovou juhočeskou galériou v Hluboké nad Vltavou, kde mala svoju premiéru. Je naozaj unikátna, obsahovo bohatá a ak sa náhodou vyberiete smerom do južnej časti Českej republiky, rozhodne si ju nenechajte ujsť.

Špecifickým zámerom výstavy ako živého organizmu je, že začína práve koncom sochárkinej tvorby, teda dielami z 80. rokov. Inšpirovaná je totiž práve dvojicou výstav v Košiciach a Prešove z roku 1988. Celkovo je výstava komponovaná do 14 tematických okruhov.

“To, čo robím, je najskôr prejavom môjho celoživotného pocitu zviazanosti, prepojenosti s problémami ľudskej existencie a všetkého života na zemi s našimi možnosťami a schopnosťami s týmito ťažkosťami účinne a zmysluplne naložiť. Nepatrnosť mojej existencie a nepatrnosť mojich síl a krátkosť života a vedľa toho nádej na zmysel a dôležitosť všetkého (vrátane mojej existencie), toho, ako premýšľam a čo robím, a pre mňa z toho plynúci optimizmus vďaka meteorologickému objavu Butterfly Effect Edwarda Lorenza, že totiž stačí mávnutie motýlieho krídla, aby sa rozpútal cyklón,” uviedla počas života umelkyňa.

Architektúru vnímala ako zdroj inšpirácie pre tvorbu objektov, ktoré sú experimentálnymi návrhmi miest pre prežívanie života. Uvažovala o nich ako o nástrojoch pre telo, ale tiež ako o metafore miesta – hniezda, ktoré človeku poskytne domov.

“Bola som samotárske dieťa a ako jedináčik som mala dostatok nerušeného súkromia na kreslenie, čítanie a neskôr modelovanie. Moja matka rada čítala dobré romány a otec prechovával až posvätnú úctu ku knihám a umeniu a k ľuďom, ktorí ho dokážu vytvoriť. Mala som trinásť rokov, keď ma moja učiteľka kreslenia vzala k profesorovi Lidickému, ktorý mi dovolil, aby som navštevovala kurz modelovania pre učiteľov,” spomínala Maria Bartuszová v roku 1979.

REKLAMA

Okolo roku 1992 sa vyjadrila, že silno vnímala, ako bol jediným prípustným smerom v umení “socialistický realizmus”. “Preto som vtedy dospela k názoru, že najdôležitejšia je vlastná identita, to znamená tvoriť umenie tak, ako to človek skutočne myslí a cíti.”

Do Košíc sa presťahovala po štúdiách

Po dokončení vysokej školy sa s dcérou a manželom presťahovala do Košíc, pretože im tu obom sľúbili učiteľské miesta na univerzite. “K tomu však nedošlo. Tak sme si prenajali práčovňu, ktorú sme využívali ako ateliér, a tiež na bývanie. Z času na čas sa nám podarilo získať drobné zákazky, napríklad ako firemné cedule, pamätné dosky… A pri tom, keď mi to čas dovolil, som si pre seba modelovala menšie sochy a reliéfy. Usilovala som o čistú dokonalú formu, bolo to časovo veľmi náročné – vytvárať modelovaním dokonalé formy. Možno práve preto, že som mala popri práci a starostlivosti o dieťa málo času, mi pri hre s nafukovacími loptami napadlo nafúknuť do balónika namiesto vzduchu rozdrobenú sadru,” skonštatovala v roku 1985.

Zvláštnu skupinu prác na výstave tvoria plastické sadrové reliéfy, na ktorých pracovala predovšetkým v rokoch 1985 až 1987. Charakterizuje ich tvarový a farebný minimalizmus, a premena reliéfneho diela v objekt a inštaláciu. Ide o plošné diela odlievané do gumových plachiet. Z jednoduchej plochy vyrážajú špicaté výčnelky. Tvarovo evokujú kopcovitú, snovú krajinu, meniacu sa v prsia, pupok, priehlbiny, jamky, výstupky a telesné zákutia, ktoré vznikli odtlačkom do sadrovej hmoty. Môžeme sa len domnievať, aké predmety Bartuszová do sadry vložila. Boli to kamene alebo odtlačky jej dlaní či lakťov? Sú tiež odkazom na nekonečno, ale tiež na opustené hniezdo.

Nosnou témou hniezdo, zrnko, kvapka…

Hniezdo je ostatne výraznou témou autorkinej tvorby a vyjadruje celostné, holistické chápanie sveta, ktoré sa pretavilo do vízie intímneho psychologického priestoru. Sadrové škrupinkové reliéfy vznikli spojením niekoľkých čiastočných – polovičných korpusov, odliatych z previazaných balónov pneumatickým tvarovaním. Pre M. Bartuszovú je škrupina symbolom hniezda, domova, domu, s ktorým zachádza ako experimentálna stavbárka. Táto časť jej tvorby je hravá, iracionálna, a sprostredkúva neskutočné obrazy pripomínajúce sci-fi výjavy, mystické vízie či až hororové filmové scény.

Na výstave nájdete tiež sériu s názvom Topenie snehu. Je dôkazom toho, že myslenie výtvarníčky sa blížilo aj k land-artu a hnutiu Arte povera.

Významnou časťou autorkinej tvorby je zrnko – z ktorého vyrastá zárodok života, mohutnie a mení sa do tvarov evokujúcich predstavu ženských pier a pohlavia ako archetypálnych a sexuálnych symbolov. Klíčenie, vytvorené zo spletených oblých a polodlho natiahnutých tvarov pripomínajúcich tvary pŕs, brucha, penisu, štrbín a oblín ľudského tela, vyjadruje prepojenie mužského a ženského, ich plodnej sily naznačenej pohybom prúdenia, výmenou a striedaním síl.

Možno menej známou časťou tvorby M. Bartuszovej sú haptické skladačky. Predstavila ich na svoje výstave v roku 1983 v Trenčíne. Svoj skutočný význam získali až na stoloch v škole pre nevidiace deti v Levoči.

Výstavu stihnete v Olomouci navštíviť do 13. septembra.