Má 120-tisíc followerov a učí náboženstvo: Sestra Lamiyа búra predstavy o rehoľných sestrách

Jediný drink, ktorý si rehoľné sestry nemôžu dať, je Savo. Aj takouto vtipnou formou búra mýty o saleziánkach sestra Lamiya Jalilová na svojom Instagrame, kde ju sleduje 120-tisíc ľudí. Pochádza z Azerbajdžanu, natáča virálne videá a otvorene priznáva, že okrem Boha potrebuje aj nanuk či dobrú kávu. V Košiciach pôsobí dva roky ako pedagogická asistentka a učiteľka náboženstva na základnej škole, zároveň sa venuje mladým v Saleziánskom centre voľného času. Rada pozoruje západy slnka z Heringeša a obľúbila si výstupy na Sivec či Kojšovku. Ako hovorí v rozhovore, šťastný život sa skladá najmä z maličkostí.

Ako vyzerá vaša práca s deťmi v škole a čo je pre vás pri učení náboženstva najdôležitejšie?

Škola je formálnejšie prostredie, ale stále je tam priestor a čas, ktorý môžem venovať deťom. Či to je cez prestávku alebo poobede, keď mám čas sa k nim prihovoriť alebo ich povzbudiť. A čo sa týka náboženstva, za mňa to je veľmi super vec. Som na prvom stupni a tam sa cítim ešte lepšie, lebo s menšími deťmi sa naozaj dá robiť čokoľvek. Sú veľmi tvorivé. Mojím cieľom je, aby hlavne vedeli, že Pán Boh ich má rád. Aby sa cítili dobre pri mne a aby cezo mňa nemali strach z viery a Boha.

Máte špeciálny kľúč, ako sa k nim priblížiť?

Tým, že sú to menšie deti, dajú sa nahovoriť na hocičo. Treba im veci zdramatizovať. Predložiť im to cez scénky, spev alebo tanec. Niekedy ich stiahnem do nejakého príbehu a zrazu počúvajú, zapájajú sa. Snažím sa to robiť tak, aby nielen počúvali alebo si niečo písali, ale skôr cez hry. Oni niekedy ani nevedia, že sa ideme niečo učiť, vnímajú to ako hru.

V saleziánskom centre to funguje ako?

To funguje ako súkromné centrum voľného času. Okrem pondelka a víkendu je otvorené a deti, vlastne už mladí od štvrtého ročníka, tam môžu voľne po škole tráviť čas. Buď si niečo zahráme, alebo sa rozprávame. Mám na starosti aj športové krúžky. A potom sú tam rovesnícke stretnutia, ktoré sú už tematické. Mám na starosti dievčenské stretká a tam sa rozoberajú veci podľa veku.

Mladé dievčatá sa zaujímajú o aké témy?

Líši sa to, ale tie aktuálne témy sú stále viera, vzťahy, priateľstvá a láska. U starších sú to aj spoločenské témy ako spravodlivosť, pokoj vo svete či politické veci. Dnešní mladí majú podľa mňa veľký rozhľad, niekedy je pre mňa až ťažké orientovať sa vo všetkých tých oblastiach, aby som sa mohla zapojiť.

Čiže sa stáva, že niekto prinesie tému, na ktorú nepoznáte odpoveď.

Ja viackrát poviem, že neviem. Mňa zaujíma, čím žijú, ale nemám na všetko odpovede alebo názor. Počúvam ich a niekedy ma práve oni vedia priviesť do tej témy. Veľa sa od nich učím.

Prichádzajú deti za vami aj s osobnými problémami?

Určite áno. Spýtajú sa: „Môžeme sa spolu porozprávať?“ alebo „Nemáš chvíľu?“. To sú silné a pekné momenty, keď spolu ideme do hĺbky.

Keď mladí prinesú ťaživú tému a vy nemáte jasnú odpoveď, ako s tým pracujete?

Mám dosť často taký pocit, že „čo teraz?“. Záleží, aký je to problém. Väčšinou hľadajú vypočutie a prijatie, a to viem poskytnúť. Ale keď je to už nad moje kompetencie alebo kapacitu, vyžiadam pomoc od odborníkov – či už psychológov alebo pedagógov. Nemám problém priznať, že neviem, lebo to nie je hanba. Práve tak môžem zapojiť viac ľudí a viac pomôcť druhému človeku.

Aj tie maličké deti za vami chodia s problémami?

Oni chodia stále! No majú inakšie potreby. Napríklad, keď dostanú horšiu známku, je im to ľúto a potrebujú sa vyrozprávať. Ale prídu sa podeliť aj o radosť – čo majú na desiatu alebo že sa im narodil braček. Tí malí sa vedia brutálne tešiť z maličkostí. To ma učí, že všetko treba osláviť.

Stretávate sa aj so šikanou?

Záleží, ako sa to slovo zadefinuje. Niekedy sa povie, že každý problém je šikana, čo je dosť silné slovo. Ale jasné, deti si vedia ublížiť. Väčšinou to nerobia vedome. Snažím sa o tom s nimi rozprávať, komunikácia je základ. Keď sa človek s nimi vyrozpráva, oni často pochopia, čo urobili zle. Väčšinou je na začiatku nejaká chyba v komunikácii, že jeden nepochopil druhého.

Sú dnešné deti iné ako sme boli my v 90. či nultých rokoch?

V niečom sú iné, v niečom sú deti stále deťmi. Majú úplne iné možnosti, technológie, majú veľa načítané… ale vôbec nechcem povedať, že je to horšie alebo lepšie. Aj oni majú svoje ťažkosti, ktoré sú pre nich veľké. Ja som napríklad v škole brutálne neposlúchala. Chodila som poza školu, hrali sme na hodinách karty alebo sme sa zamkli v triede a tvárili sa, že sme na výlete, aby sa učiteľka nevedela dostať dnu. Takže nemôžem povedať, že som bola lepšia alebo slušnejšia.

Dá sa zovšeobecniť, čo by ste chceli deťom odovzdať?

Aby sa pri mne cítili prijatí a aby cezo mňa zakúsili aspoň kúsok Božej lásky. Nehovorím, že sa mi to vždy darí, som človek, ale veľmi sa o to snažím. Myslím si, že každý človek – či je to prvák alebo stredoškolák – hľadá také to „safe place“, kde môže byť sám sebou a cítiť sa milovaný.

Prejdem k vašim videám, ktoré tvoríte pre verejnosť vyše štyroch rokov. Máte 120-tisíc followerov na Instagrame. Stále vás baví postovať?

Hej, veľmi ma to baví. Keď mám nejakú myšlienku a viem ju zrealizovať vo videu, prináša mi to radosť. Väčšinou sú to spontánne veci z toho, čo zažijem v škole alebo v robote s mladými. Teraz je tam už vybudovaná taká pekná komunita ľudí, málokedy mi niekto napíše niečo ťažké alebo od veci. Ale začínala som cez covid, takže tie verejné profily mám tak štyri roky.

V jednom videu spomínate, že ako jedináčik ste prosili Boha o súrodenca a teraz máte veľa sestier. Sú tie vzťahy v komunite naozaj sesterské?

Snažíme sa o to, ale sme ľudia. Keď sme v komunite rôzneho veku, je to niekedy ťažšie. Keď je sestra vo veku mojej mamy, je to iné, ale nikto sa nestavia do pozície „ja som matka a ty dcéra“. Sme sestry v tom, čo robíme, a rešpektujeme sa. Každá prichádzame z inej rodiny a kultúry, ale spája nás spoločný cieľ. Momentálne sme tu v Košiciach len tri sestry. Raz alebo dvakrát do roka máme také veľké stretnutie všetkých sestier z celého Slovenska.

Máte rada láskavý humor. Napríklad, zvyšky z hostií ste nazvali „rehoľný snack“. To ma zaujíma – takýto humor je v cirkvi povolený?

Ja dúfam, že hej. Mám rada humor, ale musím si nastaviť hranice, aby to niekto nepochopil v zlom. Mám okolo seba ľudí, ktorí mi nastavia zrkadlo a dajú spätnú väzbu. Keď mám sama otáznik, tak sa spýtam. Ale zábava nám nechýba – vieme si zo seba urobiť vtip, vieme si zatancovať, zaspievať alebo si zahrať hry. Sme stále medzi mladými, keby sme sa brali príliš vážne, tak by sme asi neprežili.

Kedy si oddýchnete, keď máte stále aktivity s deťmi nielen cez týždeň, ale aj cez víkendy?

Máme aj dovolenku, keď môžeme ísť za rodinou. A raz za rok máme osem dní v tichu – duchovné cvičenia. V dnešnej dobe to ticho nestačí len nájsť, človek si ho musí vytvoriť. Počas duchovného cvičenia mi najprv chvíľu trvá, kým sa mi upokojí myseľ a srdce, ale potom v tichu zistím, koľko vecí zbytočne komplikujem a špekulujem. Oslobodím sa a idem do vecí s novou motiváciou, aj keď je potom ťažké vrátiť sa do rutiny.

Rozmýšľam, čo zvykne trápiť rehoľnú sestru?

Tým, že sme stále medzi ľuďmi, riešim vzťahy… také tie „domýšľačky“, či som niečo povedala správne, či som nemala s niekým stráviť viac času. Trápi ma, či som neurobila chybu v reakcii, alebo či toto odo mňa fakt chce Boh. Niekedy som unavená, nejaké dieťa niečo povie a ja zareagujem podráždene a potom mi je to večer ľúto. Ale vtedy to odovzdám Bohu, nech on „bojuje“, keď ja som nevedela.

Vie sa o vás, že špeciálne miesto vo vašom živote majú zázraky.

Áno, mám ich veľa. Najväčší zázrak je to, že som vôbec rehoľná sestra – vzhľadom na krajinu, z ktorej pochádzam, a ako som sa dostala k viere. Ale zázraky sú pre mňa aj ľudia, ktorých som stretla. Niekedy stačí minúta a pol a ten človek ti brutálne pomôže. Dejú sa aj také „bežné“ zázraky – niekto by povedal náhody. Napríklad mi niekto daruje tenisky a o dva dni zistím, že mám problém s kolenom a fakt ich potrebujem. Alebo mi niekto daruje rukavice, hoci ich nepotrebujem, a hneď nato ma na ulici osloví bezdomovec, či náhodou nemám rukavice. To sú pre mňa zázraky.

Obmedzuje vás vaše poslanie v niečom?

Premýšľala som už nad tým. Možno tá poslušnosť – že sa nemôžem len tak zbaliť a ísť do zahraničia. Ale môže to spraviť matka v rodine? Asi nie. Nemáme vyslovene nejaké zákazy, napríklad že nesmieš piť alkohol. Neotvorím si pravidlá, kde je napísané „nepi alkohol“. To sú spoločenské pravidlá, ktoré dodržiava aj bežný človek.

Váš kalendár je plný. Domov do Azerbajdžanu asi necestujete často. Chýba vám rodina?

Snažím sa chodiť domov aspoň raz za rok. Boli časy, keď som nebola dva roky kvôli neprijatiu môjho povolania v rodine. Ale posledná návšteva bola veľmi pekná, také „safe place“. Chýba mi to, niekedy by som si dala mamkine raňajky a vychutnala si „mama hotel“. Ten moment, keď nám mama nachystá všetko na stôl aj s kávičkou. Pre mamy sme stále deti.

Na sociálnych sieťach pôsobíte veľmi pozitívne a vyrovnane. Darí sa vám tie myšlienky, ktoré zdieľate, naozaj žiť aj v bežnom každodennom živote?

Nemyslím si o sebe, že žijem všetko dokonale. Skôr sa snažím žiť veci, ktorým verím a ktoré ma samú motivujú. Ľudia si často myslia, že som stále šťastná a usmiata, ale tak to nie je. Môžem mať ťažký deň, byť unavená alebo smutná. Šťastie pre mňa neznamená, že sa stále smejem, ale že viem, že som na správnom mieste a žijem to, k čomu som povolaná.

Na sociálnych sieťach zdieľam veci, ktoré chcem žiť – napríklad radosť z maličkostí alebo vedomie, že Boh nás miluje aj napriek chybám. Niekedy sa mi to darí viac, inokedy menej. Ale všetko, o čom hovorím, vychádza z mojej vlastnej skúsenosti. Nie je to predstava dokonalého života, ale skôr cesta, po ktorej sa snažím ísť.

Mám pre vás aj tri otázky, ktoré prišli od našich čitateľov. Prvá: Existuje okrem Boha aj nejaký človek, ktorý vám dáva oporu?
Myslím si, že som veľmi šťastný človek, pretože mám okolo seba skvelých ľudí. Začína to rodinou. Áno, moje povolanie úplne neprijali a boli s tým spojené ťažké momenty, ale zároveň sa pri nich cítim veľmi milovaná. Je to možno paradox, ale obe veci môžu byť pravdivé naraz. Mám výborné kolegyne v práci, sestry, s ktorými žijem v komunite, aj kamarátov a kamarátky, ktorí ma brutálne povzbudzujú. Boh je pre mňa prvý, ale bez týchto ľudí by som to sama nedala.

Druhá: Netúžite po manželstve a deťoch?
Úprimne, nie. Keď som bola mladšia, prirodzene som si predstavovala, že sa vydám a budem mať rodinu. Ale dnes viem, že som povolaná práve k tomuto životu a som v ňom šťastná. A deti? Tých mám okolo seba stále dosť. (Smiech.) Som s nimi každý deň v škole aj v centre, takže mi to nechýba v tom zmysle, že by som mala pocit prázdna. Cítim, že toto je moje miesto.

Tretia: Je Boh a viera všetko, čo potrebujete?
Nie. Potrebujem dobré jedlo, kávu, spánok, smiech aj pohyb. Potrebujem si ísť zabehať, čítať knihy, byť chvíľu sama so sebou alebo len sedieť a pozerať sa na pekné veci a ľudí okolo seba. Nedávno som povedala, že si idem dať nanuk, a niekto na mňa pozeral, že „ty ideš na nanuk?“ Tak som povedala: „Hej, ideš so mnou?“ A išli sme. Sú to maličkosti, ale robia radosť. Nemyslím si, že Boh zostáva zatvorený v kostole. Pre mňa je súčasťou aj týchto obyčajných momentov.

Na Instagrame máte napísané: „Som sestra saleziánka a som šťastná.“

Túto vetu som povedala v deň svojich prvých sľubov a už to tak zostalo. Chcela by som, aby ľudia vnímali, že šťastie nie je o tom, že sa stále usmievaš. Môžeš mať krízu, môžeš mať brutálne ťažké dni, keď sa ti nič nechce a si vyčerpaný. Ale v podstate vieš, že si na správnom mieste. To je pre mňa šťastie.

Treba tešiť z maličkostí, tak ako tie deti. A keď sa nám to práve nedarí, netreba to vzdávať. Krásne chvíle stále sú, záleží len na nás, či ich vnímame. A choďte si dať nanuk!

Foto: Archív sestry Lamiye