Herečka Elena Podzámska: „Za svoju diagnózu sa nebudem skrývať“

Z Bratislavy sa presťahovala do Prešova, našla si nové zázemie a otvorene hovorí aj o tom, čo bolo dlhé roky tabu. Herečka Elena Podzámska v rozhovore rozpráva o živote na východe, práci v divadle, priateľstvách, ale aj o bipolárnej poruche, viere a o tom, prečo podľa nej nie je hanbou vyhľadať odbornú pomoc.

Zvykli ste si už na Prešov? Dá sa na taký „východ-východ“ vôbec zvyknúť? Pre človeka, ktorý celý život žil inde, to musí byť poriadne náročné.

Áno, no je to fakt východ-východ. (Smiech.)

Ja sa priznám, že som rodená Bratislavčanka a celý život som žila v Bratislave, ale mamina je Tatranka. Takže celé detstvo, letá aj zimné prázdniny, som trávila vo Vysokých Tatrách, v Starej Lesnej a okolí – Tatranská Lomnica, Poprad, Kežmarok. Všade tam mám rodinu.

Ale pre mňa to bola taká pomyselná hranica. To bol ten „východ“ a ďalej som už nešla. (Smiech.)

Áno, tak to Bratislavčania mávajú.

Žiaľ, je to tak. No a teraz som tu a spoznávam tento kraj. Je to obrovský rozdiel, ale zároveň niečo nové. Proste je to obohacujúce. Veľmi sa teším napríklad aj na to, že sem privediem dcéru a poukazujem jej ten „východ“. Krásne miesta, čistú prírodu, Košice, Prešov so svojou atmosférou, okolité dedinky a všetko. Všetky plusy aj mínusy, to nádherné bohatstvo aj chudobu. 

A či som si zvykla? Áno, zvykla som si. Ja som sa však neodstrihla od Bratislavy. Jednoducho žijem tu, ale stále fungujem v režime západ – východ. Stále cestujem hore-dole.

A samozrejme, veľmi mi pomáha aj lietanie. Za štyridsať minút letu ste v Bratislave alebo naopak v Košiciach. Takže je to úplne super.

Dostanete sa teraz do Tatier možno častejšie, keď ich máte bližšie?

Paradoxne ani nie. (Smiech.) Mám to teraz za rohom, ale odkedy som tu, tak som ešte v Tatrách nebola. Ale určite sa tam chystám. Veď to by bol hriech. Cez divadelné prázdniny určite pôjdem pozrieť tety, ujov, rodinu v Starej Lesnej… Na to sa veľmi teším.

Máte tu už svoje obľúbené miesta? Kaviarničky, obchody? Už ste sa takpovediac udomácnili?

Zo začiatku to bolo ťažšie, ale teraz už áno. Mám svoje miesta, kam rada chodím. Je ich síce málo, ale mne to úplne vyhovuje. V Košiciach poznám najmä centrum – Národné divadlo, Spievajúcu fontánu a všetky podniky a obchodíky okolo. 

A rovnako je to aj v Prešove. Mám rada centrum a napríklad aj túto ulicu, kde teraz sedíme – 17. novembra. Je známa svojimi peknými podnikmi, kaviarňami a obchodíkmi. Bývam doslova za rohom, takže všetko, čo potrebujem, mám v pešej dostupnosti. A to mi veľmi vyhovuje.

Možno práve tá väčšia anonymita menšieho mesta človeku sadne.

Áno. Je tu anonymita, ale zároveň aj komunita. Taká bublinka, kde ma už ľudia poznajú a ja poznám ich. Už si na mňa zvykli a neberú ma ako niekoho zvláštneho. To mi veľmi vyhovuje. Také príjemné, komunitné zázemie.

A tým, že som sa už, povedzme, vybúrila – teraz sa nechcem pasovať do dôchodkového veku (Smiech) –, veľmi mi vyhovuje pokojnejší život. Nie je tu taký ruch a chaos ako vo veľkom meste. Samozrejme, po čase vždy cítim, že sa potrebujem vrátiť do Bratislavy, trochu nasať jej ruch a energiu. A potom sa zase teším späť sem.

A čo kamarátky? Predsa len, keď sa človek presťahuje, buduje si nové vzťahy trochu ťažšie. Máte tu už niekoho, komu môžete zavolať, že poďme na kávu?

Áno, mám. Moja najlepšia kamarátka tu na východe, respektíve v Prešove, je moja švagriná – sestra môjho manžela, Lenka. Okrem toho, že sme rodina, sme aj skvelé kamarátky. A potom mám svoje kamarátky v Košiciach. Veľmi som sa spriatelila s našimi prvými balerínami.

Volám ich moje baletky. (Smiech.) Sú úžasné. A zaujímavé je, že ani jedna nie je Slovenka.

Šoko je Japonka, Tatiana Ukrajinka – momentálne naša prvá balerína – a Silvia je Talianka.

Všetky však krásne hovoria po slovensky a dokonca s jemným východniarskym prízvukom. Strašne zlaté je, keď mi Šoko, ktorá je rodená Tokijčanka, povie: „Ideme zakúriť?“ (Smiech.)

Ale aby som sa vrátila k otázke – áno, mám tu svojich ľudí. A dnes mi naozaj stačí pár priateľov. Keď sme boli mladí, každý bol kamarát, stále bola nejaká partia a banda. Dnes mám možno dvoch-troch ľudí, s ktorými naozaj chcem tráviť čas.

Človek s vekom príde na to, s kým sa mu oplatí byť.

Presne. S kým sa mu oplatí zdieľať energiu aj čas. Plus teraz už máme s manželom doma menší zverinec. (Smiech.)

Čo konkrétne?

Mačičku a psíka. Vyrastali spolu, takže sú na seba veľmi zvyknutí. Je zaujímavé sledovať, ako mačička pochytila rôzne psie návyky. A zase naopak. Ona normálne príde na zavolanie, lebo sa to naučila od Luigiho, od nášho psíka. Takže máme takého mačko-psa. (Smiech.)

Z týchto našich zvieratiek mám veľkú radosť. No a dcéra je už dospelá.

Študuje v Brne, však? Ako často sa vídate?

Áno, študuje v Brne. Našťastie dnes máme WhatsApp, videohovory a všetky možné technológie, takže sme v neustálom kontakte.

A vidíme sa podľa toho, ako sa nám podarí zladiť program. Musíme sa dohodnúť, aby aj ona mohla prísť. Keď má napríklad skúškové obdobie, tak sa tomu prispôsobujeme. Často je jednoduchšie, keď príde ona z Brna do Bratislavy a ja sa tam vtedy presuniem tiež, aby sme boli všetci spolu. 

Naposledy, keď sme boli v Bratislave s predstavením, sa na mňa prišla pozrieť aj Radka. A to je môj najväčší kritik. (Smiech.) Ale veľmi sa jej páčilo. Povedala, že sa úžasne bavila. To ma veľmi potešilo.

Plánujete na leto aj nejakú spoločnú dovolenku?

Práve sme sa o tom rozprávali. Chceli by sme ísť do Prahy. Nie preto, že by sme ju nepoznali, obe ju máme pochodenú, ale Praha je mesto, kde sa stále dá objaviť niečo nové.

A chceme ísť aj do zoologickej záhrady, pretože moja dcéra má veľmi zvláštne obľúbené zvieratko. Volá sa hyrax. Našla ho niekde na videu. Je to také malé, vpredu má dva výrazné zúbky a vyzerá trochu ako malý upír. Je strašne zlaté.

Odvtedy mi posiela všetky možné videá s hyraxmi, takže už som tým nakazená aj ja. A keďže ho chce vidieť naživo, chceme spojiť návštevu Prahy s návštevou zoo.

A, samozrejme, plánujeme aj to, že Radka konečne príde sem. Chcem jej ukázať môj malý východ. Košice aj Prešov. Viem, že medzi nimi panuje taká tradičná rivalita, ale ja milujem obe mestá. Aj celé toto okolie, aj ľudí.

Takže ju sem určite privediem. A ak nám to vyjde, pôjdeme aj do Tatier.

Užijete si divadelné prázdniny alebo vám bude divadlo chýbať?

Väčšinou sa teším. Ale teraz, keďže som istý čas hrala menej a práca sa mi opäť rozbehla, som taká nabudená, že by som pokojne hrala nonstop. (Smiech.)

Na druhej strane viem, že oddych je potrebný. Veľmi to vidím na našich tanečníkoch. Na nich je doslova vidieť, že telo si už pýta pokoj a regeneráciu. Inak hrozí prepracovanie alebo zranenia.

Viete už, čo vás čaká v novej sezóne?

Zatiaľ je to ešte otvorené, obsadenie nových inscenácií sa bude tvoriť počas leta. Určite však pokračujeme s predstavením Nočná skúška. Je to stále mladé predstavenie, má svojich divákov, je oň záujem, takže ideme ďalej. Už máme naplánované termíny na september.

Pred sebou mám však jeden veľký dabingový projekt, ktorý budeme realizovať koncom leta. Viac zatiaľ povedať nemôžem, pretože som viazaná zmluvou.

To je skvelé, lebo vy máte nádherný hlas.

(Úsmev.) Ďakujem.

Je pravda, že dabing bol kedysi úplne iný svet. V časoch telenoviel, zahraničných seriálov či kriminálok bolo práce oveľa viac. Keď som mala dvadsaťpäť alebo tridsať rokov, dalo sa dabingom normálne uživiť. Išla som z jednej postavy do druhej, práce bolo naozaj veľa.

Dnes sa však situácia zmenila. Televízie produkujú vlastné seriály, reality šou a pôvodnú tvorbu. Nakupuje sa menej zahraničných titulov, takže aj dopyt po dabingu je oveľa menší.

Je to skôr príjemný bonus popri ostatnej práci.

Psychické zdravie je stále téma, o ktorej sa mnohí boja hovoriť. Vy nie, skôr sa to pri vás spustilo ako lavína. Veľa ľudí si vás dnes spája aj s otvoreným rozprávaním o psychických problémoch. Bolo to vedomé rozhodnutie?

Psychiatria, psychika a žena… Kedysi bolo priznať si psychické problémy obrovské tabu. Človek si hovoril: „Čo som blázon?“ A bál sa, čo povedia ostatní. Dnes už našťastie vieme, že choroba duše je rovnaká ako choroba tela. Dokonca si myslím, že v niečom aj horšia.

Nikto sa nehanbí za to, že má cukrovku a každý deň si pichá inzulín. Tak prečo by sa mal hanbiť človek, ktorý má bipolárnu poruchu alebo depresiu a potrebuje užívať lieky?

To predsa nie je hanba. Práve naopak. Je to prejav zodpovednosti. Priznám si problém, liečim sa a vďaka tomu môžem normálne fungovať.

Ak človek spadne na dno, začne problémy potláčať alkoholom, drogami alebo niečím iným, len si ubližuje. Ubližuje sebe aj svojmu okoliu. Preto som sa rozhodla, že sa za svoju diagnózu nebudem skrývať.

Všetci ma videli, keď mi bolo zle. Tak nech vidia aj to, že sa s tým dá pracovať a že sa dá žiť ďalej.

A ľudia vás za to neodsudzujú. Práve naopak. Keď si čítam komentáre alebo reakcie na rozhovory, väčšina ľudí je veľmi prajná, držia vám palce.

Som vďačná. Možno si niekto pri čítaní povie: „Veď ja robím presne to isté. Každý večer si otvorím fľašu vína, nikto o tom nevie, ani manžel, ani deti.“

Ja nepotrebujem, aby mi ľudia písali svoje životné príbehy. Stačí, ak ich to súkromne zasiahne, osloví alebo nakopne k tomu, aby si priznali, že potrebujú pomoc. O tom to celé je.

Dá sa však vôbec človeku s podobným problémom pomôcť?

U každého funguje niečo iné. Práve odborníci – psychológovia, psychoterapeuti a psychiatri –   pomáhajú nájsť cestu. A potom už po nej človek kráča sám.

Ja môžem hovoriť len o svojej skúsenosti.

Veľmi dôležité je nájsť odborníka, ktorý vám sadne. Nie každý psychiater, terapeut alebo spôsob liečby musí vyhovovať každému.

Ja som mala šťastie. Ale aj keby prvý pokus nevyšiel, netreba sa vzdávať. Mnohí ľudia si povedia: „Kašlem na to, aj tak mi nikto nepomôže.“ Lenže tak to nie je. Pomoc existuje a dá sa nájsť. Treba byť otvorený tomu, že ju prijmete.

Lebo ak pomoc nechcete ani od svojich blízkych, ani od odborníkov, nepomôže vám nikto.

Pri maniodepresii, teda bipolárnej poruche, je však problém aj v tom, že človek si často neuvedomuje, že pomoc potrebuje.

Presne tak. Keď ste v manickej fáze, máte pocit, že lietate. Že všetko zvládnete. Že je všetko skvelé. Vtedy problém nevidíte.

A práve preto býva následný pád ešte tvrdší. Depresívna fáza je potom veľmi bolestivá a nebezpečná. Ak sa nelieči, môže byť doslova život ohrozujúca.

Musí človek na svoje problémy prísť sám? Alebo mu môže niekto pomôcť skôr?

Myslím si, že v konečnom dôsledku na to musí prísť sám.

Samozrejme, čím viac informácií má, tým lepšie. Pretože najhoršie je, keď človek nevie, čo sa s ním deje, a cíti sa úplne stratený.

Pri závislostiach či psychických ochoreniach môžete niekomu dohovárať, môžete ho presviedčať, môžete sa snažiť pomáhať, ale ak on sám nechce, nič nezmeníte.

Je to podobné ako napríklad pri rakovine. Lekár vám môže vysvetliť možnosti liečby, ponúknuť chemoterapiu, ale rozhodnutie, či ju podstúpite, je vždy na vás. A rovnako je to aj pri psychických problémoch. Ľudia vás môžu podporovať, ale rozhodnutie liečiť sa musí prísť zvnútra.

V náročnom období sa vám zrejme poriadne preriedili priatelia. 

Hej. Vtedy naozaj vidíte, kto vás má rád.

Znie to ako klišé, ale zrazu spoznáte, komu na vás skutočne záleží. Kto vás má rád nie preto, že ste úspešná, pekná alebo bohatá, ale aj so všetkými vašimi slabosťami.

Napríklad Zuzka Vačková patrí presne medzi tých mojich vyvolených ľudí. To je chodiace dobro. Má upratané v hlave aj v živote. Je úžasné mať takú priateľku.

Dokážete už dnes, po tom, čo ste zažili, na sebe rozpoznať varovné signály?

Áno. Po rokoch som sa naučila čítať samu seba. Viem rozpoznať, keď sa niečo začína diať. Ak je to ešte znesiteľné, snažím sa spomaliť, oddýchnuť si a viac sa sledovať. Ak však cítim, že sa blíži niečo vážnejšie, okamžite volám svojej psychiatričke. Mám obrovské šťastie na pani doktorku tu v Prešove. Je fantastická.

A nie je to len psychiatrička. Má aj veľmi silný terapeutický rozmer. Dokážeme sa porozprávať, upraviť liečbu, prípadne nastaviť ďalší postup. To je pre mňa nesmierne dôležité.

A ešte by som rada povedala jednu vec. Ľudia si často mýlia antidepresíva s návykovými liekmi. Antidepresíva však nie sú návykové. Návykové môžu byť niektoré lieky zo skupiny benzodiazepínov, napríklad Xanax, ktoré sa používajú pri akútnych úzkostných stavoch alebo panických atakoch. Aj ja mám úzkostnú poruchu a panické ataky. Tieto lieky mi môžu krátkodobo pomôcť zvládnuť náročný stav, ale nie sú riešením na dlhodobé užívanie. Dlhodobo fungujú práve antidepresíva a ďalšia odborná liečba. A je dôležité zdôrazniť, že to nie sú drogy. Nie sú návykové. Sú to lieky, ktoré mnohým ľuďom pomáhajú žiť plnohodnotný život.

Ale treba povedať aj to, že tieto lieky v žiadnom prípade nemenia našu osobnosť. 

Presne. Antidepresíva neotupujú a ani vás nijako „nenakopávajú“. Nie sú to amfetamíny ani žiadne povzbudzujúce látky. Sú to lieky, ktoré pomáhajú správne fungovať neurotransmiterom v mozgu – serotonínu či dopamínu – a pomáhajú udržiavať psychickú rovnováhu. Vďaka nim sa človek pri každej ťažkej situácii úplne nezrúti, ale dokáže reagovať primerane. Pomáhajú zvládať náročné chvíle aj radostné obdobia bez extrémnych výkyvov nálad. A to je celé.

Ako to vníma vaša rodina? Keď má totiž človek podobný problém, rodina sa oňho prirodzene viac bojí. A určite aj viac sleduje, či je všetko v poriadku.

Samozrejme, keď vidia, že sa uberám správnym smerom a zodpovedne sa liečim, nekontrolujú ma na každom kroku. Ale ten pomyselný výkričník tam už zostane vždy. A je to úplne pochopiteľné. Keď vám na niekom záleží, prirodzene sa oňho bojíte.

Ja to beriem tak, že je to vlastne dobré. Znamená to, že mám okolo seba ľudí, ktorým na mne záleží. Niekto by si mohol povedať: „Ach, zase ma kontrolujú.“ Ale nie je to o kontrole. Je to o starostlivosti.

Je to podobné ako vo vzťahu rodiča a dieťaťa. Aj keď máme štyridsať alebo päťdesiat rokov, mama sa o nás bude stále báť. Občas jej síce poviem: „Mami, nerozprávaj sa so mnou ako s malým dieťaťom,“ ale patrí to k tomu. (Smiech.)

Čo vám dnes pomáha byť šťastná?

Určite láska.

A nemyslím tým len partnerskú lásku. Samozrejme, aj tá je veľmi dôležitá. Ale rovnako dôležitá je láska od dcéry, rodiny, priateľov či blízkych ľudí.

Aj priateľstvo je predsa forma lásky. Myslím si, že na to dnes často zabúdame. Keby sme sa viac riadili láskou a ľudskosťou, svet by vyzeral inak.

Samozrejme, nie každý človek nám musí byť sympatický. Nie každý si bude rozumieť s každým. Ale aj voči človeku, ktorého nemusíme, sa môžeme správať slušne. Nemusíme ho urážať ani mu ubližovať. Môžeme si jednoducho povedať: „Ži a nechaj žiť.“ Je to aj o tom, že som veriaci človek. Pre mňa je jednoducho Boh láska. Napriek tomu, že som už čo-to prežila, nikdy si nepoviem: Prečo práve ja? Prečo ma takto trestá? On nás netrestá. Máme slobodnú vôľu.

Mňa drží viera, láska a moja dcéra. Veľmi ma napĺňa aj práca. Som kreatívny človek, rada tvorím a prináša mi veľa šťastia, keď to všetko zvládam.

A čomu sa okrem práce ešte rada venujete?

Veľmi rada napríklad čítam. V podstate všetko, akurát science fiction a fantasy ma nikdy nechytili.

Kedykoľvek si však rada prečítam dobrú detektívku alebo kvalitný historický román. Obľubujem aj japonského autora Harukiho Murakamiho, najradšej mám jeho román Nórske drevo. Čítam však aj klasikov – Salingera, Fitzgeralda, Dostojevského či Hemingwaya, ale aj súčasných autorov. Lenže knihy dnes stoja aj okolo 25 eur a dobrú knihu prečítam za dva dni. Aj preto som si už začala hľadať knižnicu.

V Prešove ste neskúšali zamestnať sa v divadle?

Neskúšala, ale ono to tak nefunguje. Nemôžete prísť a zaklopať na dvere s tým, že tu ma máte. Do inscenácie vás musí obsadiť režisér alebo umelecký šéf. Herec jednoducho čaká, kým ho oslovia. Samozrejme, že chcem pracovať.

Čiže nenápadne naznačíme, že budete rada, ak sa vám režiséri a umeleckí šéfovia ozvú s pracovnými príležitosťami.

(Smiech.) Áno.