Od Keď Michala Hadušovská pred pár mesiacmi nastupovala do vedenia Divadla Romathan, vstupovala do prostredia s bohatou históriou, ale aj s množstvom otázok o jeho budúcom smerovaní. Režisérka, ktorá má skúsenosti z nezávislej scény, chce využiť svoj pohľad zvonka na to, aby divadlo posunula ďalej – bez straty jeho identity. Hľadá cestu, ako prepájať rómsku tradíciu s moderným divadlom, osloviť nové publikum a vytvoriť priestor, kde sa budú umelci aj diváci cítiť prirodzene. Verí, že kvalitný program dokáže búrať hranice rýchlejšie než akékoľvek vysvetľovanie.
Pochádzate z Rožňavy, vyštudovali ste v Prahe réžiu a aj ste sa jej venovali. Čím vás zaujala možnosť uchádzať sa o post riaditeľky v Romathane? Predsa len je to niečo trochu iné.
Po mojom návrate z Prahy na Slovensko som takmer okamžite spolu založila občianske združenie a kreatívnu platformu ART Inn. V rámci neho sme pripravovali rôzne divadelné projekty. Súčasťou prípravy nie je len réžia a dramaturgia, ale aj organizačno-manažérska práca.
Pri takýchto projektoch si tvoríte vlastnú značku, ale zároveň musíte obsiahnuť všetky elementy kultúrno-manažérskej práce. Bol to pre mňa testovací model, ktorý ma čiastočne pripravil na to, čo ma čaká tu, vidím v tom isté paralely.
Pozícia riaditeľa je líderská a rovnako je líderská aj pozícia režiséra. Pracujete s kompozíciou celku, rozdeľujete úlohy. V prípade réžie ide o kreatívnu časť, pri riaditeľovaní o manažovanie celej inštitúcie. Principiálne sú však pre mňa tieto veci veľmi podobné. S tým výrazným rozdielom, že ako štatutárka kultúrnej inštitúcie mám na starosti aj správu vecí verejných.
Čo na nezávislej scéne nemáte, je pevná budova a stabilný a pravidelný finančný základ. A to sú práve tie elementy, ktoré pre tvorbu potrebujete – konzistencia podpory. Ak to nemáte, jednoducho sa vyčerpáte a to sa stalo aj mne. Potrebovala som už hľadať novú cestu, takú, kde budem vedieť využiť všetky svoje skúsenosti a vedomosti. Časovo, profesijne aj ľudsky mi to do seba všetko zapadlo, takže som nezaváhala a prihlásila sa do výberového konania.
Nebude vám chýbať kreatíva? Réžii sa síce budete venovať naďalej, ale v menšej miere a ako riaditeľka musíte riešiť hlavne rekonštrukcie, personalistiku či administratívu.
Ono sa to nezdá, ale aj toto je veľmi kreatívny proces. Každé divadlo alebo každá skupina ľudí, zvlášť v kreatívnom odvetví, funguje v nejakom systéme.
Keď prichádzate ako nový človek, ktorý má formovať inštitúciu, musíte si ten systém pretvoriť na svoj obraz. Samozrejme, spoločne s ľuďmi, ktorí ho tvoria. Aj toto je teda určite kreatívna práca.
Zatiaľ nemám pocit, že by ma pohlcovala úradnícka alebo manažérska pozícia. Pri tvorbe dramaturgie aj pri komunikácii s umelcami je to stále kreatívne.
Veľkou výhodou je, že mám umelecký background. Neviem si úplne predstaviť, že by na tejto pozícii bol človek, ktorý síce rozumie manažmentu, ale nechápe umelca, jeho spôsob fungovania, uvažovania a procesy potrebné na to, aby vzniklo umelecké dielo.
Takže zatiaľ sa nesťažujem. Kreativity je tam naozaj dosť, iba v širšom ponímaní toho slova.
Cítite sa ešte ako nový človek alebo ste už stihli v Romathane zapadnúť?
Prirodzene si tvorím siete a vzťahy a investujem do nich, keďže máme dlhodobo spolupracovať. Necítim sa už ako nový človek, ale zároveň si uvedomujem, že som človek, ktorý vstúpil do starého prostredia s už nastavenou atmosférou a dynamikou.
Cítim sa jeho súčasťou, ale zároveň stále prichádzam zvonku, a preto sa snažím pomaly a postupne zžívať s prostredím. A rovnako sa ono postupne zžíva so mnou.
Úprimne, je to proces, ktorému verím, no takéto vzájomné prelínanie potrebuje čas, priestor a príležitosti na vznik situácií, pri ktorých sa môže budovať a upevňovať dôvera vo vzťahoch.
Výročná správa ukázala, že personálne zázemie divadla je poddimenzované. V poslednom období som zaregistrovala viacero pracovných ponúk – hľadáte ľudí na PR, produkciu aj ďalšie pozície. Je o prácu v Romathane dostatočný záujem? A hlásia sa Rómovia aj nerómovia?
Prihlásilo sa naozaj veľa ľudí, takže záujem o pozície v divadle určite je.
Uchádzači sú rôznorodí, na pozície ako divadelná produkcia, PR či projektový manažment sa hlásili prevažne nerómovia. Keďže ide o špecifické a odborné oblasti a v divadle veľmi potrebné, bude dôležité vybrať správnych ľudí a tento proces stále prebieha.
Doteraz sme potrebnú prácu vykonávali v malom tíme a to na nás všetkých kládlo veľmi vysoké nároky, preto by som sa touto cestou chcela veľmi poďakovať celému súčasnému administratívnemu a technickému tímu. Naozaj vynakladá obrovské množstvo energie a robí množstvo práce navyše.
A vy vlastne, aspoň čo som zaregistrovala, hľadáte aj nových spevákov, hercov, čiže aj samotný umelecký súbor sa rozširuje?
Áno, hľadáme. Náš umelecký súbor je rozdelený na hudobníkov, ktorí sú členmi ľudového orchestra Divadla Romathan, a potom na činoherný súbor, ktorého súčasťou sú ďalšie dve dominantné zložky, a to sú spev a tanec.
Členmi hereckého súboru sú syntetické osobnosti a každý je schopný obsiahnuť viac-menej všetky tieto pozície. Aj teraz sa budeme snažiť nájsť ľudí, ktorí sú mnohovrstevne talentovaní a pripravení na viaceré disciplíny.
Tým, že chcete robiť moderné divadlo s presahom, ako sa dá skĺbiť táto snaha s poslaním Divadla Romathan, ktoré má predovšetkým zachovávať rómske tradície, jazyk a kultúru?
To je dobrá otázka. Je to vlastne práve ten oriešok, ktorý je „na stole“ už veľmi dlho.
Na jednej strane by sme mali uchovávať tradície a vykonávať osvetovú činnosť. Zároveň ako kultúrna inštitúcia by sme tradície mali posúvať, ďalej ich rozvíjať ich a udávať akýsi smer pre rozvoj rómskej kultúry. A otázka znie – ako.
Aj preto sa dramaturgia formuje dlhšie obdobie. Už niekoľko mesiacov sa realizujú rozhovory s umelcami, so mnou aj s ďalšími odborníkmi o tom, aký obsah by krajské divadlo Romathan malo prinášať.
A táto otázka nie je vôbec jednoduchá. Samozrejme, môžeme hrať tituly klasickej literatúry, môžeme inscenovať rómske texty, môžeme reflektovať aktuálne témy. Všetko spomínané je možné. Musíme v tom však nájsť systém, aby sme boli inštitúciou, ktorá má pevné a dôležité miesto a ktorá má dostatočne široký záber na to, aby bola odbornou aj kreatívnou inštanciou.
V čom spočíva najväčší problém?
Nemáme k dispozícii 40 či 50 divadelných hier od rómskych autorov, ale oveľa menej a mnohé z nich už boli inscenované na javisku Divadla Romathan. Ak nechceme opakovať to, čo už bolo urobené, musíme hľadať nové cesty. To znamená otvoriť divadlo dramatikom – rómskym aj nerómskym – ktorí budú pracovať s rómskymi témami. Reflektovať, čo aktuálne rezonuje v rámci rómskej menšiny, ale zároveň aj to, čo môže zaujať nerómske publikum, a s tým súvisí aj nutná analýza a výskum.
Je tam veľmi veľa otázok, ktoré si musíme položiť a postupne hľadať cestu. Nedá sa jednoznačne povedať, že toto je správne a toto budeme robiť. Stále sa odkrývajú nové možnosti a prichádzajú nové odpovede.
V prvej sezóne, do ktorej teraz vstupujeme, budeme teda hľadať správny smer. Keď ho nájdeme, budeme sa vedieť držať pevnejších rámcov. Zatiaľ je to najmä hľadanie, pýtanie sa dovnútra komunity aj smerom k divadelnej odbornej verejnosti, ako ďalej. Je to veľmi pekný, ale i dôležitý a zásadný čas, keďže ide naozaj o zodpovednú úlohu.
Rozhodnúť sa správne je veľká zodpovednosť.
Aj to tak vnímam. Je to inštitúcia, ktorá zastrešuje jednu celú menšinu a tým aj spôsob, akým sa bude prezentovať kultúra jednej veľkej skupiny ľudí. Preto je veľmi dôležité čo najpresnejšie definovať, aký obsah má toto divadlo prinášať.
Spomenuli ste, že chcete zaujať aj nerómske publikum. Ako?
Na rozprávky a detské predstavenia Divadla Romathan chodia všetky škôlky a školy, či už sú tam rómske alebo nerómske deti. Je to spoločný priestor, kde Divadlo Romathan nie je rómskym divadlom, ale jednoducho divadlom, ktoré inšpiruje i vzdeláva.
Ak však hovoríme o dospelom večernom divákovi, zatiaľ je našou stratégiou vstupovať do rôznych spoluprác a fúzií.
Novú sezónu sme otvorili festivalom Bari Balvaj! vo Východoslovenskej galérii. Je to inštitúcia s úplne inou návštevníckou základňou a príležitosť, aby sa ľudia, ktorí chodia do galérie, stretli aj s Divadlom Romathan, prípadne opačne.
Otvárate sa teda viac spoluprácam?
Jednoznačne. Spolupracovali sme aj s Kaschauer Klezmer Band na programe venovanom výročiu rómskeho holokaustu. V tejto spolupráci a aj stratégii by som chcela pokračovať ďalej. Takto si podľa mňa postupne, krok za krokom, vieme vybudovať publikum.
Naše divadlo má čo ponúknuť, je veľmi zaujímavé a atypické a myslím si, že si dokáže nájsť svojich divákov.
Košice sú multikultúrne mesto, ktoré dokáže absorbovať rôzne kultúry. Musíme si získať pozornosť a vzbudiť zvedavosť. A keď sa nám to podarí, ľudia podľa mňa veľmi rýchlo zahodia predsudky, pretože v umení na ne nie je priestor. Samozrejme, základom musí byť kvalitný program.
Plánujete aj viac cestovať? Možno nielen po Slovensku, ale aj po Európe?
Chceli by sme, ale najskôr si musíme stabilizovať vlastný program a vlastný súbor, ujasniť si, kam smerujeme a ako ďalej. Potom bude jednou z priorít aj prezentácia divadla v zahraničí.
Keď ste nastúpili, zdvihla sa pomerne silná vlna reakcií na to, že ako nerómka idete viesť rómske divadlo. Rátali ste s tým? Boli ste pripravená, že to nebude jednoduché?
Samozrejme, keď sa pustíte do novej práce a vstúpite do nového prostredia, nedokážete úplne odhadnúť, čo sa udeje. Nebola som nepripravená, ale to neznamená, že to bolo jednoduché.
Z rôznych príkladov vieme, že môže byť veľmi prospešné, ak do nejakého povedzme uzavretejšieho prostredia prichádzajú ľudia zvonku. Aj slovenské profesionálne divadlo vznikalo vďaka príchodu českých profesionálov. Fúzia, syntéza a pestrosť sú podľa mňa vždy na prospech veci, nie naopak. Vzniká totiž isté trenie či iskrenie, ktoré ak sa správne uchopí, môže priniesť úžasné veci.
Najväčšia obava bola asi v tom, že neróm bude rozhodovať o rómskej kultúre. Predpokladám však, že nerozhodujete sama a radíte sa aj s ľuďmi z rómskej komunity?
Samozrejme. Ja musím byť tou silou, ktorá dá impulz a drží určitý rámec, ale pointou nie je, aby jeden človek rozhodoval od stola smerom k ostatným a oni iba vykonávali to, čo poviem.
Dôležité je nájsť spôsob, ako spolu komunikovať a hľadať to, čo je najlepšie pre súbor, pre divadlo a jeho miesto v kultúre.
Krátko po mojom nástupe som prijala hudobnú dramaturgičku, ktorá je veľmi vzdelaná a dlhodobo sa pohybuje v prostredí romistiky. Je to muzikologička, ktorá si robí doktorát na Karlovej univerzite. Nie je to teda iba formálna pozícia – opieram sa o jej vedomosti a skúsenosti.
Pravidelne komunikujeme aj s umelcami. Rozoberáme, čo by sa dalo, ako by sa dalo, pýtam sa, čo by chceli, aké majú predstavy, túžby, vlastné vízie a ambície.
Je to spoločná debata. Samozrejme, závery potom robím ja, ja oslovujem ľudí a posúvam veci ďalej, ale to podstatné vzniká spoločne.
Odišli nejakí umelci po vašom príchode?
Teraz nám bude odchádzať Janko Goroľ, herec a tanečník a také „slnko“ súboru, ale má osobné dôvody a lúčime sa s perspektívou externej spolupráce.
Divadlo sídli na Továrenskej ulici, aktuálne sa priestory rekonštruujú. Čo všetko sa mení?
Sú to zatiaľ skôr udržiavacie práce. Na niektorých miestach v budove došlo k haváriám s vodou, zostali na stenách poškodenia, takže robíme hygienickú maľbu a estetickú kultiváciu priestoru.
Snažíme sa pretvárať priestory tak, aby mal súbor čo najlepšie podmienky na tvorbu a kultivujeme aj zázemie na oddych.
Spolu s architektkou a ďalšími profesionálmi, ktorí sa venujú tvorbe divadelných priestorov, sa snažíme vytvoriť útulnú a príjemnú tvár divadelnej sály tak, aby spĺňala profesionálne požiadavky na divadelný priestor, ale zároveň aby si zachovala aj prvky rómskej identity.
Hľadisko má približne 70 miest. Je to málo alebo dosť?
To ešte uvidíme. Zatiaľ si myslím, že pre detské publikum to je vyhovujúce. Niektoré väčšie projekty môžu potom fungovať aj na externých scénach.
Kultúrne inštitúcie často bojujú s financiami. Zo vstupného sa veľa zarobiť nedá a nájsť kvalitných ľudí pri nižších platoch asi nie je jednoduché. Ako chcete bojovať s týmto?
Áno, práca v kultúre nie je dostatočne ocenená. To je ale otázka smerom von – k systému aj k spoločnosti, či si kultúra nezaslúži väčšiu pozornosť a dôstojnejšie financovanie, ktoré dokáže skutočne oceniť hodnotu, ktorú kultúra spoločnosti prináša.
Ľudia z kultúrneho prostredia vedia, aká je situácia s financovaním umenia a kultúry. To zásadné, čo im vie naša inštitúcia ponúknuť, je stabilita. Mať pravidelnosť a istotu je v súčasnom nestabilnom kultúrnom prostredí tou najväčšou výhodou.
Sme príspevková organizácia dotovaná Košickým samosprávnym krajom, ktorý nám vytvára spomínanú stabilitu. Ale samozrejme, potrebujeme aj externé zdroje, ako napríklad KULT MINOR či Vyšehradské fondy. Už sme súčasťou dvoch projektov cez granty EHP a Nórska, kde sme partnerom, takže aby sme prežili a zaistili dostatočnú kvalitu musíme bojovať na všetkých frontoch.
Kedy ste vy osobne pocítili lásku k divadlu? Bolo to ešte v detstve?
Už je to dávno! Ako päťročná som bola niekde recitovať básničku a tam si ma vybrala pani, ktorá viedla literárno-dramatický krúžok. V tej dobe som ešte ani nevedela čítať a tak ma básničky učila mama. A potom, čo si dnes neviem predstaviť ako sa udialo, som v pomerne nízkom veku chodila hrať rozprávku Tri prasiatka po škôlkach. Vtedy to asi všetko začalo.
Ale najviac sa vášeň pre divadlo rozvinula, až keď som už ako dospelá, odišla do Prahy študovať herectvo. Na čo potom prirodzene nadviazalo štúdium divadelnej réžie ako úžasného odboru, v ktorom sa spája snáď všetko. Asi ma vždy lákala potreba uchopiť širší celok a túžba vytvárať väčšie svety, nové svety, divadelné svety.
Zaujímavé je, že vás to vždy viac ťahalo k nešpecifickým formám divadla, nie ku klasickému typu. Plánujete tento prístup nejako aplikovať aj v Divadle Romathan?
Viem si predstaviť mnohé veci, ale najskôr si musíme medzi sebou ujasniť a upevniť vzťahy.
Tým, že tu dlhodobo nepôsobili režiséri zvonku, umelci nie sú zvyknutí na rôzne režijné postupy, na odlišné divadelné školy a súčasné žánre, ktoré pracujú voľnejšie s formou, textom či situáciou. Súčasné moderné divadlo sa výrazne posunulo, experimentuje s priestorom, s témou i s divákom. V zahraničí alebo v Česku sú umelci ale i diváci na tento spôsob práce zvyknutí. Zároveň si však myslím, že potenciál v divadle je obrovský a že naši umelci sú schopní priblížiť sa náročnejším štandardom. Len sa musíme navzájom spoznať, napočúvať, aký máme jazyk, ako fungujeme, kto s kým rezonuje a otvárať sa novým veciam a prístupom.
Musí sa ešte veľa vecí ujasniť a potom si viem predstaviť, že sa pustíme aj do väčších projektov.
Celkovo mám pocit, že o Divadle Romathan dlho nebolo veľmi počuť. Žilo si trochu samo pre seba. Budeme o ňom teraz počuť viac?
Veľmi dúfam, že áno. Teraz pracujeme na vizuálnej identite, pripravujeme webové stránky a už sme spustili platformu cooltix, cez ktorú sa budú dať kupovať lístky.
Mojím veľkým cieľom je, aby o Divadle Romathan bolo počuť, v tom najlepšom slova zmysle.
Veľa kultúrnych inštitúcií dnes vychádza viac medzi ľudí – napríklad múzeá alebo galérie robia projekty vo verejnom priestore. Nepomohlo by možno aj vám viac sa ukázať mimo svojej budovy?
Samozrejme, že nad tým uvažujem, ale nejde len o to vyjsť von s konkrétnym projektom a vstúpiť do fyzického priestoru, ale skôr vstúpiť do širšieho spoločného verejného priestoru, kde bude zásadné dávať o sebe stále viac vedieť s cieľom, aby sa rómska kultúra stala aktívnejšou zložkou celej kultúrnej mapy. Veľmi by som chcela, aby v slovenskej spoločnosti viac rezonovali dôležité dátumy pre rómsku menšinu a tými sú určite 8.apríl, ktorý je medzinárodným dňom Rómov a 2. august, ktorý je pripomienkou rómskeho holokaustu.
Sú to dni, kedy by sa mali Rómovia výraznejšie prezentovať a mali by sme viac hovoriť o všetkých témach, ktoré s rómskou menšinou súvisia. Aj tých krásnych ako rómska hudba aj o tých náročnejších ako generačná chudoba. Divadlo nie je len budova, je to veľká časť kultúrneho ekosystému a tak by sme na neho mali aj nahliadať. Má svoje korene a je vzájomne prepojený s vlastnými štruktúrami, ale funguje aj v rámci väčších spoločensko-kultúrnych sietí.
O čo sa budete predovšetkým usilovať?
To, ako veci sú a ako by mohli byť, teraz neriešim cez kritiku. Skôr hľadám cestu, ako veci zlepšiť. Práca v umeleckom prostredí je vždy náročná. (Úsmev.) Chce to obrovské množstvo času, energie a lásky, aby ste vytvorili kolektív, ktorý drží pokope, aby chápal, že má spoločný cieľ, na ktorého naplnenie je nutné vyvinúť spoločné úsilie. A že je to nakoniec vždy spoločná tvorba, a že za to ako veci sú, sme spoluzodpovední všetci, lebo makro a mikro svety si vytvárame všetci spolu. Nemusíme sa všetci milovať, ale musíme spolu vedieť fungovať a vzájomne sa rešpektovať so všetkými našimi odlišnosťami. Veď sa hovorí, že protiklady sa priťahujú, nie? (Smiech.)
