Dekan Fakulty umení TUKE Richard Kitta: Umelecká škola nemôže zostať uzavretá vo vlastnej bubline

Fakulta umení TUKE sa chce viac otvoriť svetu, prepájať umenie s vedou a technológiami a pripravovať študentov na prax, ktorá sa mení rýchlejšie než kedykoľvek predtým. S jej dekanom Richardom Kittom sme sa rozprávali o nových medzinárodných programoch, dnešnej generácii študentov, uplatnení absolventov, ale aj o turbulentnom období a kauzách, ktorými fakulta v uplynulých rokoch prešla.

Na Fakulte umení TUKE ste študovali, neskôr ste sa sem vrátili ako pedagóg a dnes ju vediete ako dekan. Ako sa fakulta za tie roky zmenila?

Keď v roku 1998 vznikla naša fakulta, jej základ tvorili oblasti, ktoré sú pre ňu charakteristické dodnes – architektúra, dizajn, výtvarné umenie a intermédiá. S odstupom času sme boli nútení reflektovať rôzne globálne vplyvy, ktoré sa stali výzvou pre samotné umelecké vzdelávanie a neskôr aj pre kreatívny interdisciplinárny výskum. Jednou z hlavných tém je dnes prepájanie umenia a nových technológií. Zároveň je veľmi dôležité, ako fakulta komunikuje so svojím okolím, čím je atraktívna, aké možnosti ponúka a ako sa konfrontuje s medzinárodným prostredím. Uvedomujeme si, že potrebujeme jasnejšie pracovať s vlastnou identitou a byť viac otvorení. Centrom nášho záujmu však naďalej ostávajú študenti a ich schopnosť rozumieť umeleckému médiu, vedieť s ním pracovať kriticky a použiť ho pre svoj autorský zámer. 

Je teda to, že ste súčasťou technickej univerzity, skôr výhoda?

Je to istým spôsobom paradoxné – môže to byť nevýhoda aj veľká výhoda. Nie sme samostatná umelecká akadémia, sme súčasťou Technickej univerzity. Ak to dokážeme rozumne využiť, je to obrovský potenciál. Myslím si, že práve toto charakterizuje našu pozíciu. Aj súčasný umelec – solitér alebo dizajnér či architekt – často nepracuje izolovane. Vstupuje do tímov, spolupracuje s programátormi, ďalšími odborníkmi, vedcami alebo kurátormi. Výsledkom môže byť umelecký objekt, interaktívne rozhranie, virtuálne prostredie, zvuková alebo imerzívna inštalácia, ale aj startup či prototyp. Tvorivá prax je čoraz hybridnejšia a každá škola na to musí svojím spôsobom reagovať. Zároveň je fakt, že prepájať rôzne prostredia nie je jednoduché. Každá disciplína má svoj jazyk, spôsob práce a svoje tempo. A práve to je zaujímavé. Interdisciplinarita nevzniká tým, že vedľa seba postavíme dvoch ľudí z rôznych odborov. Musia spolu vytvoriť niečo, čo by samostatne nevzniklo. 

Mení sa s tým aj samotný spôsob, akým sa na umeleckej škole učí?

Určite. Mení sa metodika, štruktúra vzdelávania aj predstava o tom, čo má absolvent vedieť. Žijeme v období, ktoré je veľmi dynamické a zároveň tak trochu „preinformatizované“. Preto je dôležité vedieť informácie kriticky selektovať a tvorivo ich interpretovať. Nie je cieľom, aby sme z umeleckej školy urobili technologický tréningový priestor. Remeslo, citlivosť, schopnosť pozorovať, premýšľať a formulovať vlastný postoj zostávajú zásadné. K tomu však pribúdajú ďalšie kompetencie – tímová práca, schopnosť komunikovať medzi odbormi, projektové myslenie či orientácia v digitálnom prostredí. Vo vyšších ročníkoch sa potom prirodzene ukazuje, či študent viac inklinuje k individuálnej autorskej tvorbe, alebo je tímový typ a zaujímajú ho väčšie interdisciplinárne projekty. Obe cesty sú legitímne. Úlohou školy je vytvoriť prostredie, v ktorom si každý môže nájsť vlastnú pozíciu.

Veľkým krokom v tomto smere má byť projekt ATLAS+S. Čo je jeho podstatou?

ATLAS+S je pre nás dôležitý projekt, pretože spája témy, o ktorých hovoríme – umenie, vedu, technológie, spoločnosť a medzinárodné vzdelávanie. Ide o konzorcium štyroch partnerov: University of Seville, Technickej univerzity v Košiciach, Polytechnic Institute of Porto a University of Arts Linz, vrátane partnerov, ako napríklad Ars Electronica alebo MAO / Media Art Office. Projektová fáza sa rozbieha na jeseň 2026 a jej cieľom je pripraviť spoločný európsky magisterský program. Hovoríme o tzv. Joint Master programe, v ktorom by študent počas štúdia prechádzal medzi partnerskými univerzitami a pracoval v odlišných akademických, kultúrnych a technologických prostrediach. Podstatné je to, že nejde iba o klasickú mobilitu. Vytvárame nové kurikulum a spoločnú koncepciu moderného vzdelávania v oblasti Art and Science. To je oveľa náročnejší, ale o to hodnotnejší proces. 

Ako si má bežný človek predstaviť spojenie umenia a vedy? Na prvý pohľad sú to dva rozdielne svety.

Sú rozdielne, ale práve preto môže byť ich spojenie podnetné a inovatívne. Spomeniem príklad Ryojiho Ikedu, notoricky známeho japonského umelca, ktorý pracuje s dátami, autorskou zvukovou kompozíciou a real-time vizualizáciou na báze matematických teórií. Jeho projekty ukazujú, že vedecké dáta alebo technologický systém nemusia byť iba nástrojom, ale môžu sa stať materiálom pre umelecké myslenie. Na inej úrovni môže umelec pomôcť vedcovi komunikovať zložitú tému zrozumiteľnejšie. V pokročilejšej forme spolupráce však ide o to, že vedec a umelec vytvárajú nový koncept rovnocenne. Každý prináša svoju expertízu, ale aj vlastnú mieru tvorivej neistoty a zvedavosti. Práve v takejto situácii môže vzniknúť niečo naozaj inovatívne. 

Hovoríte veľa o medzinárodnom prostredí. Ako ďaleko je dnes internacionalizácia fakulty?

Dôležitý rámec predstavuje projekt Ulysseus – aliancia ôsmich európskych univerzít, ktorej súčasťou je aj TUKE. Pre nás je zaujímavé, že v rámci aliancie vieme vstupovať do tém, ktoré by sme ako relatívne malá fakulta rozvíjali sami oveľa ťažšie – od digitálnej transformácie a umelej inteligencie až po kultúrne dedičstvo a udržateľnosť. V Košiciach pôsobí EIT Culture & Creativity – Regional Hub East pre kultúrne a kreatívne odvetvia, s ktorým sme začali spoluprácu. Zároveň sme ako fakulta TUKE súčasťou aktivít univerzitnej platformy UVP Technicom, takže sa prirodzene stretávame aj so startupmi a kreatívnym transferom. Okrem európskeho priestoru rozvíjame spoluprácu s japonským Nagoya Institute of Technology, formuje sa aj užšia spolupráca s OCAD University v Toronte. Príležitostí a výziev je veľa, ale ak chceme rásť, potrebujeme na ne reagovať. 

Internacionalizácia však nie je iba o projektoch. Je aj o ľuďoch. Rozširujete pedagogický tím?

Áno, osobne to považujem za kľúčové. Škola nemôže disponovať iba novými priestormi a technikou, potrebuje predovšetkým kvalitných ľudí. Postupne dopĺňame tím aj o osobnosti s výraznou medzinárodnou skúsenosťou. Príkladom je profesor Petr Stanický z Univerzity Tomáše Bati v Zlíne alebo profesor Aigars Bikše z Art Academy of Latvia. Súčasťou nášho tímu je už dlhodobo profesor Marián Oslislo, bývalý rektor ASP Katovice. Všetci majú skúsenosť s medzinárodnou umeleckou scénou, ako aj s akademickým prostredím. Pre študentov je veľmi dôležité stretávať pedagógov s rozdielnou skúsenosťou a originálnym spôsobom uvažovania. A to je prístup, ktorý chceme naďalej rozvíjať. Myslím, že medzinárodnosť a lokálnosť sa vzájomne nevylučujú. Naopak, kvalitná škola dokáže obe roviny funkčne prepájať. 

Máte dnes dostatok študentov a plánujete ich počet zvyšovať?

Momentálne máme vyše tristo študentov v bakalárskom, magisterskom a doktorandskom štúdiu. Zahraniční študenti tvoria približne desať percent a počas každého semestra k nám prichádzajú ďalší v rámci zahraničných mobilít. Do budúcnosti chceme určite rásť. Už dlhšie pripravujeme koncepciu nových pracovísk a postupne analyzujeme aj ďalšie oblasti súčasnej kreatívnej praxe. Radi by sme rozšírili ponuku o ďalšie vzdelávacie formáty. Aj mnohí z radov profesionálov si dnes potrebujú doplniť rôzne kompetencie a umelecká škola môže byť v tomto užitočná. Ale nie všetko chceme prezrádzať vopred – niektoré veci musia istým spôsobom dozrieť. 

Neuvažovali ste niekedy napríklad aj o práci  so žiakmi ešte pred nástupom na vysokú školu?

Chceme sa na vzdelávanie určite pozerať viac vertikálne. To znamená pracovať nielen s uchádzačom tesne pred prijímacími skúškami, ale postupne vytvárať nové aktivity pre deti a mladých ľudí od predškolského veku cez základné a stredné školy až po vysokú školu. Nemá to byť masový program za každú cenu. Skôr séria interaktívnych workshopov, letných škôl, spoluprác so strednými školami a kultúrnymi inštitúciami, ktoré budú rozvíjať tvorivé myslenie a umelecké nadanie. Ak chceme o desať rokov kvalitných uchádzačov, nemôžeme sa o nich začať zaujímať až v maturitnom ročníku. Zámerom je, aby Fakulta umení TUKE dokázala komunikovať nielen s kultúrnymi a vzdelávacími organizáciami, ale aj s ostatnými aktérmi v rámci regiónu. 

Ako vnímate dnešnú generáciu študentov? Často sa hovorí, že je úplne iná než predchádzajúca.

Áno, je iná, pretože vyrastá vo výrazne iných kontextoch. Mladí ľudia sú často citliví na spoločenské témy, žijú vo virtuálnych digitálnych prostrediach a zároveň sú vystavení obrovskému množstvu podnetov. Pre každú školu je to výzva. Nemôžeme opakovať model, ktorý fungoval pred dvadsiatimi rokmi. Potrebujeme vytvárať bezpečné, kreatívne a inšpiratívne prostredie, v ktorom je možné experimentovať, zlyhať, skúsiť vec znova a zároveň dostať spätnú väzbu. Chceme, aby sa študenti viac stretávali aj mimo vlastného ateliéru alebo katedry. Aby mladí architekti vedeli, čo robia dizajnéri, aby sa výtvarníci nebáli spolupráce s programátormi. Jednoducho, aby každý mohol vstúpiť do medzinárodného projektu alebo si vyskúšať tímovú spoluprácu. Pracujeme preto aj s myšlienkou internej grantovej podpory menších študentských a pedagogických iniciatív. Niekedy práve malý grant na prototyp, výstavu alebo experiment spustí niečo, čo má neskôr oveľa väčší efekt. 

Hovoríte o otvorenosti smerom von. Čo však potrebuje fakulta urobiť dovnútra?

Rozvíjať sa. Potrebujeme posilniť našu príslušnosť k fakulte, lepšie komunikovať medzi pracoviskami a budovať zdravé sebavedomie inštitúcie. Na veľkých školách je zaujímavé sledovať, že ich identita sa nevytvorila jedným marketingovým sloganom. Vznikala desaťročia cez kvalitných ľudí, tradície, spôsob komunikácie a kultúru každodenného fungovania. Musíme si povedať, čo chceme udržať, čo chceme zmeniť a v čom chceme byť rozpoznateľní. To sa týka aj spôsobu, akým sa prezentujeme navonok, ale aj úplne praktických vecí – od komunikácie so študentmi cez vizuálnu identitu až po spoločné podujatia. Chcem, aby ľudia mali pocit, že sú súčasťou jednej fakulty, nie iba jednej miestnosti alebo jednej katedry. 

S tým súvisia aj priestorové možnosti. Čo sa v tejto oblasti mení?

Snažíme sa rozširovať naše priestorové kapacity. Je to jedna z vecí, ktoré navonok vyzerajú jednoducho – poviete si, že potrebujete nové laboratórium a jednoducho ho vytvoríte. V realite je za tým projektovanie, financovanie a množstvo administratívy. Je to dobrá skúška trpezlivosti – pre dekana aj pre celé vedenie fakulty. Niekedy sa človek naučí viac o vodoinštaláciách, stavebných procesoch a zmluvách, než pôvodne plánoval. Ale patrí to k tomu. 

Akú úlohu by mala mať Fakulta umení v širšom regióne?

Veľmi konkrétnu. Myslím si, že dobrý obraz školy sa nemá budovať iba reklamou, ale predovšetkým kvalitnými ľuďmi, študentmi, absolventmi, ktorí ostávajú pôsobiť v regióne. Preto chceme spolupracovať s aktérmi nielen z kultúrneho, umeleckého, ale aj inovačného sektora. Zaujímajú nás projekty zamerané na digitalizáciu, kultúrne dedičstvo a nové formy prezentácie. Skúsenosť ukazuje, že aj tzv. ostrovná kultúra môže byť zaujímavá, vždy je však súčasťou širšieho ekosystému. Dôležité je preto hľadať spôsob, ako prepájať akademické prostredie s okolitým svetom. Príkladom je konferenčné a výstavné podujatie Creative Playgrounds, ktoré už približne desať rokov vytvára priestor pre interdisciplinárne diskusie v umení. Takéto aktivity sú dôležité, pretože škola sa vtedy nestretáva iba sama so sebou. Prichádzajú ľudia z iných disciplín a vzniká prirodzená chémia. Regionálna úloha pre mňa neznamená byť lokálny v zmysle uzavretosti. Práve naopak. Čím aktívnejší budeme v medzinárodnom prostredí, tým viac z toho môžu profitovať Košice aj celý región. 

Keď sa bavíme o budúcnosti študentov – ako je to s ich uplatnením po škole?

Pri architektúre a urbanizme je cesta k profesii relatívne jasná. Pri dizajne sú možnosti uplatnenia značne široké. Pri voľnom umení je situácia trochu zložitejšia, keďže umelecká kariéra nie je vždy lineárna. Mnohí absolventi kombinujú svoju autorskú tvorbu s kultúrnou produkciou, ďalším vzdelávaním alebo vlastnými projektmi. Preto považujem za dôležité, aby naši absolventi mali nielen odborné vedomosti, ale aj skúsenosti s projektom, tímom, zahraničím, prezentáciou vlastnej práce a reálnym prostredím. Škola, samozrejme, nemôže zaručiť svojim absolventom úspešnú kariéru. Našou úlohou je vytvoriť čo najlepšie podmienky pre študentov, aby boli schopní ďalej napredovať a rásť. 

Do funkcie dekana ste nastúpili vo veľmi turbulentnom období. Fakulta bola v posledných rokoch viackrát spomínaná v médiách v súvislosti s konfliktmi či „kauzami“. Neľutovali ste niekedy, že ste tú funkciu prijali?

Nie, neľutujem. K fakulte mám osobný vzťah – začínal som tu ako študent, neskôr som sa vrátil ako pedagóg a s určitými prestávkami som s ňou spojený takmer dvadsať rokov. Preto nevnímam funkciu dekana iba ako manažérsku pozíciu. Zároveň som nikdy netrpel predstavou, že všetko pôjde ideálne. Inštitúcie prechádzajú vývojom a v určitom momente sa v nich nahromadia témy, ktoré sa dlho odkladali. Niektoré sú odborné, niektoré personálne, iné skôr organizačné. Úlohou vedenia fakulty je pomenovať ich a riešiť. Čoraz viac si uvedomujem, že to, čo vyzerá zvonku veľmi jednoducho, môže byť vo vnútri inštitúcie mimoriadne komplikované. Samozrejme, aj to je užitočná skúsenosť. 

Jedna z medializovaných tém sa týkala nepredĺženia pracovnej zmluvy istého pedagóga. Tá bola verejne interpretovaná pomerne ostro. Ako sa na ňu pozeráte dnes? 

S odstupom času ju vnímam ako čisto pracovnoprávnu záležitosť, ktorej médiá venovali prehnanú pozornosť a prisudzovali jej neadekvátny význam. Rozhodovanie o pokračovaní pracovného vzťahu je štandardnou súčasťou riadenia každej inštitúcie. Samozrejme, vec môže byť konkrétnou osobou vnímaná subjektívne. Z môjho pohľadu bol tento prípad interpretovaný jednostranne a účelovo. Zároveň bol v tom čase cielene prepájaný s vyostrenou spoločenskou polarizáciou. Nepovažoval som za zmysluplné viesť nekonečnú verejnú polemiku, v ktorej sa už neriešili fakty, ale skôr dojmy a emócie. Môj postoj bol v tejto veci jednoznačný. Ak sa máme posunúť dopredu, je dobré byť empatický, no zároveň je nutné byť konštruktívny. A v tomto prípade aj konsenzuálny a tímový. Mojím hlavným záujmom bolo a je napredovanie fakulty, čo sa dnes ukazuje ako správny krok. 

V minulosti sa s fakultou spájal aj prípad bývalého dekana a odcudzeného obrazu. Tam bolo asi prirodzené, že médiá mali o tému záujem. 

Áno, to bola iná situácia. Bola to predovšetkým osobná záležitosť bývalého dekana, ktorá sa vzhľadom na jeho funkciu prirodzene dotkla aj celkového obrazu fakulty. Uvedomil si vážnosť situácie, vyvodil z nej osobnú zodpovednosť a vzdal sa funkcie. Pre fakultu to nebolo príjemné obdobie, ale vec sme napokon uzavreli a myslím, že dnes už nie je dôvod sa k tejto téme vracať. Oveľa dôležitejšie je, čo fakulta robí teraz a čo bude robiť o päť alebo desať rokov. Inštitúciu neformuje iba jedna udalosť, či už pozitívna alebo negatívna. Buduje sa dlhodobo – kvalitou ľudí, rozhodnutí, vzdelávania, spoluprác a výsledkov. 

Keď si to celé zhrnieme: akú Fakultu umení by ste chceli vidieť o niekoľko rokov?

Chcel by som, aby naša fakulta bola sebavedomejšia a otvorenejšia. Aby mala jasnú identitu a nebála sa ju konfrontovať s okolitým svetom, aby mala silné postavenie v regióne a pritom prirodzene fungovala v medzinárodnom priestore. Aby si študenti Fakulty umení boli vedomí toho, že sú súčasťou autentickej tvorivej komunity, že sa môžu slobodne realizovať a v interakcii s ostatnými rozvíjať svoje danosti, ale aj prekračovať vlastné limity. Som presvedčený, že nás všetkých čakajú nové výzvy, ktoré nás budú formovať a posúvať k inovatívnym riešeniam. Verím, že práve tieto princípy budú tvoriť pomyselnú DNA košickej Fakulty umení.