Pavel Kvoriak oslavuje 70 výstavou. „Som výtvarník dušou, telom aj srdcom,“ hovorí

Sedem desaťročí života, stovky obrazov, množstvo experimentov, baletky, krajina, folklór aj vojna. Pavel Kvoriak patrí k výrazným osobnostiam košickej výtvarnej scény. Pri príležitosti 70. narodenín predstavuje vo Východoslovenskom múzeu výber zo svojej tvorby. Sám však hovorí, že do žiadneho cieľa ešte nedorazil. Stále má čo hľadať.

Sedemdesiatku si vraj neuvedomuje. Možno je to aj preto, že pre človeka, ktorý celý život hľadá nové možnosti, skúša materiály, mení motívy a necháva sa prekvapovať vlastnou tvorbou, nie je vek až takým dôležitým údajom. Pri pohľade na jeho diela sa navyše u každého objavuje zvedavosť, čo bude maľovať ďalej.

„Stále mám v rámci tvorby čo hľadať,“ konštatuje.

Práve preto je jeho aktuálna výstava vo Východoslovenskom múzeu viac než len pripomenutím okrúhleho jubilea. Výber približne sedemdesiatich diel ponúka pohľad na rôzne etapy jeho tvorby – staršie práce, grafiky, enkaustiky aj motívy, ktoré sa k nemu počas rokov vracali. Nie je to však iba retrospektíva jedného výtvarníka. Je v nej aj kus histórie košickej výtvarnej scény.

Z chlapca z Rimavskej Soboty košický výtvarník

Kvoriak sa narodil v Podbrezovej, vyrastal však v Rimavskej Sobote. K výtvarnému umeniu ho priviedol paradoxne muž, ktorý sa ním profesionálne nikdy neživil. Jeho otec. Bol žandár, keď však prišiel domov, zhodil uniformu a maľoval.

„Maľoval krajiny. Ja som ich až tak veľmi nezbožňoval, ale vzťah k umeniu mám jednoznačne po ňom.“

On sám vraj chcel byť výtvarníkom odjakživa. Z Rimavskej Soboty sa ako mladý dostal najprv do Prahy na strednú priemyselnú školu grafickú.

„Chcel som ísť na umeleckú priemyslovku do Bratislavy, a tam bol veľký pretlak. Takže tým, ktorí sme urobili prijímačky, dali možnosť ísť do Prahy. Prišiel som tam v štrnástich z Rimavskej Soboty, lebo ja nie som rodený Košičan. A za rok som dostal takú školu, že som pochopil, že toto budem robiť. Že toto bude môj život. Ale nechcel som tam ostať. Ja sa cítim dobre tu, na Slovensku,” priznáva s odstupom času.

V Prahe teda napokon nezostal. Zavialo ho to do Košíc a podmanila si ho ŠUP-ka, kde sa stretol s ľuďmi, ktorí podľa jeho slov zásadne ovplyvnili jeho ďalšie umelecké smerovanie. Spomína Fera Blaža, Katku Blažovú či Jeníkovcov.

„Boli to super ľudia, ktorí nás brali ako svojich. Mali sme pred nimi aj rešpekt, ale bola to perfektná škola. Hneď sme sa cítili ako umelci.“

Možno aj preto má dodnes potrebu posúvať ďalej to, čo kedysi dostal on. A tiež ostať v Košiciach. „Lebo ma prijali,” prezrádza s úsmevom.

Aby mladí vedeli, kam patria

Jednou z tém, ku ktorým sa počas rozhovoru opakovane vracia, sú ľudia. Výtvarníci, ktorí možno nevedeli, kam patria, a potrebovali niekoho, kto ich objaví.

Spolu s Dušanom Balážom a Andym Gorem začali postupne prepájať miestnych výtvarníkov a pomáhať mladým autorom nájsť si svoje miesto. Mnohí z nich neskôr úspešne súťažili a pokračovali v tvorbe. Spomína pritom aj ľudí z osvetového strediska, ktorí sa na tomto procese podieľali, a množstvo mien, ktoré dnes tvorí súčasť histórie regionálnej výtvarnej scény.

„Rád spomínam, ako sme s Dušanom Balážom a Andym Gorem začali stmeľovať tunajších výtvarníkov. Bolo veľa šikovných chlapcov, ktorí sa nevedeli zaradiť – či majú byť amatéri, či majú ísť na osvetu, alebo kam vlastne patria. Ale našli sme ich a potom vyhrávali súťaže. Napríklad Dubnica, Humenné, Trenčín… Boli tam Dušan Scholtz, Kristínka Záturecká. Veľmi sa o to zaslúžilo aj osvetové stredisko. Do komisií súťaží chodili Jožko Haščák, Tibor Gáll, starý pán Račko aj mladý Račko.”

Dom kultúry, baletky a život na voľnej nohe

Sám dlhé roky pôsobil v Dome kultúry VSŽ v Košiciach. Bola to doba, na ktorú spomína s veľkou energiou. Pracoval ako výtvarník aj fotograf. Práve tam vznikla aj jeho fascinácia baletkami. Ako domáci sa dostal aj do zákulisia.

„Nevnímali ma tam ako šmíráka, ale ako domáceho,“ smeje sa.

Baletky sa tak postupne stali jedným z motívov, ku ktorým sa vracal. V jeho tvorbe však nikdy nepredstavovali jedinú polohu. Vedľa nich uňho má svoje miesto abstrakcia, experiment, krajina, folklór či spoločenské témy.

Od roku 1990 pôsobí ako výtvarník v slobodnom povolaní. Nebola to vždy jednoduchá cesta.

„Nikdy som však neľutoval. Som výtvarník. Dušou, telom aj srdcom, všetkým.“

Priznáva však, že bez podpory manželky by to bolo oveľa ťažšie.

„Keď máš dobrý vzťah a žiješ v harmónii, ide to. Ľudia si vedia vzájomne pomáhať. A to je veľmi dôležité,“ zdôrazňuje.

Sloboda potrebuje disciplínu

K predstave výtvarníka ako bohéma sa Kvoriak stavia s úsmevom. Dlhé vlasy a brada mu tento obraz napokon vytvárajú samy od seba. Sám však hovorí, že popri slobode musí existovať aj vnútorný poriadok.

„Disciplína musí byť.“

Zároveň však priznáva, že spoločnosť priateľov, plenéry, rozhovory a spoločné cesty sú pre výtvarníka dôležité. Práve na plenéroch stretol množstvo ľudí, ktorí ho ovplyvnili. Mimoriadne rád spomína na poľských výtvarníkov a ich tvorbu. Za svoj veľký vzor považuje košického výtvarníka Miška Čičváka.

„Bol perfektný. A ako človek nesmierne čistý. Ja som sa v ňom aj trošku videl. Je to pre mňa najväčší umelec v Košiciach.“

Na jednom obraze ho nájdete aj na aktuálnej výstave. Osobných väzieb je tu viac. Výstava nie je iba prehliadkou obrazov. Je aj mapou ľudí, ktorí do jeho života vstúpili. Či už v rámci vášne pre folklór, hudbu alebo výtvarné umenie.

Krajina ako žena

Kvoriakova tvorba sa nedá uzavrieť do jedného motívu. Krajina je jedným z tých, ktoré ho sprevádzajú celý život, hoci k nej má trochu komplikovaný vzťah. Pochádza zo stredného Slovenska a Muránska planina je jeho srdcovou záležitosťou. Aj preto ho bolí, keď sa príroda ničí.

„Trápi ma, keď sa devastuje, keď sa planíruje. Som na takéto veci citlivý.“

Krajina však preňho nikdy nebola iba verným prepisom toho, čo vidí. Už dávnejšie vysvetľoval, že prírodu človek nemusí kopírovať. Aj v nej treba nájsť vlastný pohľad. A práve tento princíp je pre jeho tvorbu dôležitý – vyberať, meniť, skladať a skúšať. Podobne ako pri iných motívoch ani tu nejde iba o to, čo je pred očami. Ide o to, čo s tým človek urobí.

Folklór, balet aj vojna

Jeho tvorivý svet však siaha od krásy pohybu až k témam, ktoré sa krásou rozhodne nazvať nedajú.

Je celoživotným folkloristom, blízky je mu súbor Železiar. Fascinujú ho sestry Fialkové, biatlonistky z regiónu. A potom sú tu vojnové motívy – Ukrajina, Izrael.

„Odvšadiaľ o tom pekle človek počuje, nedá sa tomu vyhnúť. A ako výtvarník reagujem, samozrejme, aj na takéto veci.“ Pri takýchto témach podľa neho nemožno zostať úplne bokom. Aj keď výtvarník nič nevysvetľuje, samotný obraz môže byť reakciou na svet, ktorý okolo seba vidí.

Do jeho tvorby sa dostávajú aj náboženské motívy. Sám sa pritom nepovažuje za veriaceho človeka.

„Uznávam však vieru, Bibliu. Možno sa v nej orientujem viac ako hocikto iný, je tam množstvo múdrostí. Beriem ju ako inšpiráciu. Keby som bol bigotný veriaci, už by som niekomu patril. A takto som celkom slobodný.“

Stále skúšať

Možno práve sloboda najlepšie charakterizuje aj spôsob, akým Kvoriak tvorí. Experimentuje s materiálmi, podkladmi, štruktúrami. Niečo lepí, iné škrabe, skúša nové postupy. Obraz často nevzniká podľa presného plánu.

„Naraz robím viac vecí. Nepracujem len na jednom obraze. Niečo mi nejde, otočím to, dám nabok. Vždy ma nakopne, keď u kolegu vidím dobrú vec. Už aj rýchlo utekám do ateliéru a chcem niečo robiť, som inšpirovaný. Zdravo ma to rozčúli, riadne naštartuje, ale závisť nesmie byť prítomná nikdy.“

Aj preto sa jeho sedemdesiatka zdá byť skôr zastavením než bilanciou. Nie je to bod, v ktorom by mal povedať, čo už dokázal. Skôr chvíľa, keď sa môže obzrieť a zároveň pokračovať a hľadať ďalej.

Výstava potrvá vo Východoslovenskom múzeu do 20. marca 2027.