Košičanka Barbora Bálintová (24) strávila v rodnom meste svoje letné mesiace pred novou basketbalovou sezónou. Našla si čas aj na nás.
Rodičia a sestra, ktorá hrala basketbal. Ja som začala s krasokorčuľovaním, keď som mala 4 a pol roka, ale to ma veľmi nebavilo, tak som si povedala, že budem hrať aj ja basketbal ako sestra a začínala som s ňou v jej kategórii.
Keď som začínala, bola som veľmi malá, takže si nepamätám, prečo sa mi tak zapáčil. Časom ma oslovila najmä tímová hra. Som skôr tímový hráč, preto ma nelákali individuálne športy. Na basketbale sa mi páči, že je rýchly, dynamický, treba pri ňom rozmýšľať.
Mám viac takých momentov, najviac pre mňa kariérne znamenalo to, že sme boli vo Final Four EuroLeague, najvyššej európskej súťaži. Dopracovali sme sa s Košicami medzi štyri najlepšie tímy. Okrem toho mám aj také momenty, ktoré sa mi podarili ako hráčke a tešia ma. Napríklad minulú sezónu som dala kôš z polovice ihriska v poslednej sekunde a predĺžila som tým hru, to už bolo v play-off, a nakoniec sme vyhrali zápas.
Tímovosť a to, že človek si musí vedieť zariadiť svoj čas, byť zorganizovaný, spoľahlivý a stále na sebe pracovať. Dôležitá je práca s ľuďmi, aj s tými, s ktorými si človek nesadne, no musí s nimi tvoriť tím celú sezónu.
Presne tak. To je častý problém niektorých hráčov alebo hráčiek – sú vynikajúci basketbalisti, športovo nadaní, ale nedokážu pracovať s ľuďmi. Potom majú problém vydržať v tíme celú sezónu, vznikajú konflikty a tím sa rozpadne. Niekedy je viac byť priemerný, ale dobrý človek, než super športovec, ale nebyť ľudský.
Dnes, po roku, to už beriem viac s nadhľadom, ale na začiatku som to vnímala ťažko, keďže som v Good Angels vyrastala a v seniorskom tíme som hrala 6 rokov. Odísť z Košíc bol pre mňa veľký krok v rámci mojej športovej kariéry. Prijala som hneď prvú ponuku, pretože som si zvážila všetky pre a proti.
Na začiatku to bolo ťažšie, ale mala som viac času na hernú aj psychickú prípravu, čo mi pomohlo. Zároveň mi moje pôsobenie uľahčila aj spoluhráčka Anna Jurčenková, s ktorou sme do Gdyni prišli z Košíc. V klube nás prijali dobre, každý je tam ľudský, v tíme nás minulý rok bolo 6 legionárok a náš tréner je Lotyš, takže sme taký mix.
Pozitívne, v rámci ľudí som si sadla s celým klubom. V rámci basketbalu sme mali dobrú sezónu, skončil sme tretie, verím, že teraz to bude ešte lepšie. Gdyňa sa mi páči aj ako mesto, keďže je hneď pri mori. Som tam veľmi spokojná, vyhovuje mi vlastne všetko, akurát mi chýba rodina. Ale teším sa, že sa opäť vraciam do herného víru.
Aktuálne začína druhá sezóna, v poľskej aj európskej lige. Potom sa k tomu v novembri pridá aj reprezentačná kvalifikácia. Verím, že všetky štarty budú úspešné.
Zmluvy podpisujeme na jednu sezónu, uvidím, aká bude. Na budúcnosť sa zameriam až ku konci sezóny. V horizonte nejakých 4 rokov by som ale rada hrala v Rusku.
V zahraničí je vnímaný viac profesionálne, v iných štátoch je viac klubov. Pozrime sa na Slovensko – máme 2 aktívne profesionálne kluby, kým v Poľsku ich je 12, aj keď áno, je to väčšia krajina. Na začiatku ligy však neviete, kto vyhrá, keďže prvých deväť tímov je na rovnako vysokej úrovni. Navyše v zahraničí pracujú s profesionálnym športom systémovo – už od základnej školy majú akadémie pre deti. Nám to tu chýba.
Veľmi veľa, úprimne som nečakala, že ho dostanem už v tomto veku. Ukázalo sa, že sa oplatí tvrdo na sebe makať aj mimo sezóny. Práca, ktorú robíte navyše, prinesie výsledky. Zároveň je pre mňa zodpovednosťou – aj keď som nikdy nevystrájala, musím si o čosi viac dávať pozor na svoje správanie na verejnosti, keďže som príkladom pre mladé športovkyne.
Mám iPhone, iPad, ale nepotrebujem mať všetky najnovšie vychytávky. Technológie využívam na základné veci ako sociálne siete, internet banking. Nie som človek, ktorý má stále telefón v ruke. Kým som chodievala behávať sama pre seba, merala som si svoj výkon, keďže porovnávanie je nápomocné. Pri tréningoch využívame pásy, ktoré merajú náš tep, aby tréner videl, či ideme na 100 % alebo je toho na nás už veľa, aby sme to po zdravotnej stránke neprehnali.
Mám svoju Facebookovú stránku a posledný mesiac som sa rozbehla na Instagrame, aby som ľuďom ukázala, ako fungujem. Uvidíme, ako to bude ďalej, či sa mi podarí nejako pozitívne vplývať na mladých ľudí.
Je to rozdiel oproti tomu, keď som bola dieťa ja. Dnes je oveľa menej detí vonku, na ihriskách, s loptou. Veľa pritom záleží na rodičoch, ktorí to však sami nezmenia. Keď ich dieťa bude samo bez mobilu medzi 20 spolužiakmi s mobilmi, bude sa cítiť ako outsider. Je potrebné prepojenie a zapojenie sa viacerých strán, aby sa budúcnosť detí v tomto smere zlepšila.
Rozhovor a fotenie sa konalo v kaviarni Šálka kávy, ďakujeme.
Edita Fabian Hilgartová
Pridajte komentár